LUČENEC. Pavel Holländer je rodák z Lučenca. Je považovaný za jednu z najvplyvnejších osobností v oblasti práva na Slovensku a v Českej republike. Takmer dvadsať rokov pôsobil na Ústavnom súde v Česku, dnes učí na slovenskej univerzite. O jeho kvalitách svedčí aj ocenenie prezidenta Andreja Kisku, ktoré získal v januári tohto roka. S Pavlom Holländerom vám prinášame rozhovor o jeho živote, kariére i spomienkach na rodné mesto.
Stali ste sa jednou z najvýznamnejších osobností Slovenska a Česka v oblasti práva, no mnohí netušia, že pochádzate práve z Lučenca. Ako si na svoje rodné mesto spomínate?
- Som Lučenčan a nikdy som sa za neho neprestal považovať. V Lučenci som prežil detstvo i roky dospievania. Prežil som ich v rodine, ktorú som veľmi miloval. Poznal som ho ako malé mesto, v ktorom sa ľudia medzi sebou poznali bližšie. Boli súdržnejší v dobrom i v zlom, viac než vo veľkých anonymných mestách, v ktorých som žil neskôr. Mesto a tunajší ľudia ma tu ovplyvnili na celý život, napríklad učitelia zo základnej a strednej školy.
Navštevujete niekedy svoje rodné mesto?
- Áno, v Lučenci sa zastavím dva až trikrát v priebehu roka. Chodím tam navštíviť hroby svojich rodičov. Keď som tam, vždy sa zastavím napiť sa artézskej vody.
Z lučeneckého chlapca sa stal ústavný sudca. Prečo ste sa rozhodli pre túto dráhu, inšpiroval vás k tomu niekto?
- Mnohé veci v živote sú dielom náhody. Na sudcovstvo som nikdy nepomýšľal. Koncom mája roku 1993 som však dostal ponuku od prezidenta Českej republiky Václava Havla pôsobiť vo funkcii novozaloženého Ústavného súdu ČR. Priznávam, že napriek atraktívnosti tejto ponuky som sa dlhšiu dobu nevedel rozhodnúť, či ju prijať.
Ako si spomínate na roky strávené v susednej krajine?
- Život v Čechách bol veľmi prostý- desať až dvanásť hodín denne v práci. Okrem sudcovania som v deväťdesiatych rokoch pôsobil v českej akreditačnej komisii vysokých škôl. Mal som preto príležitosť spolupracovať s celou generáciou vynikajúcich českých vedcov z najrôznejších odborov. Zároveň som na brnianskej právnickej fakulte prednášal filozofiu práva a mal som možnosť byť osobne prítomný na európskom právnickom vedeckom dianí. Boli to mimoriadne intenzívne prežité roky. Počas voľna, najmä cez víkendy sme s manželkou cestovali na Slovensko a starali sa o obe naše mamy.
Počas pôsobenia na ústavnom súde ste sa stretávali aj s prezidentom Václavom Havlom. Aké pre vás bolo byť „tak vysoko“?
- Áno, s prezidentom sme sa stretávali. V osobnom kontakte bol mimoriadne skromný. Na rozdiel od iných politikov, ktorí majú v sebe zabudovaný len vysielač, pre Havla bola typická schopnosť načúvať tomu, čo mu ľudia hovoria. Roky strávené na súde boli pre mňa obrovskou školou. Mal som príležitosť podieľať sa na vzniku a myšlienkovom utváraní takej významnej inštitúcie, akou bol ústavný súd. Tento „kvas“ bol po celú doby spojený s mimoriadne intenzívnymi debatami s kolegami a s neustálym štúdiom nových vecí.
V Česku ste napokon pôsobili dvadsať rokov, stali ste sa aj právoplatným českým občanom. Cítite sa dnes byť viac Slovákom alebo Čechom?
- Cítil som sa a stále sa cítim Slovákom- Lučenčanom a zároveň lojálnym občanom Českej republiky. Takto som to po celú dobu vnímal ja i moje okolie.
Riešili ste niekedy prípad, na ktorý určite nikdy nezabudnete? Dostal sa vám niektorý takpovediac pod kožu?
- Takých bolo mnoho, viaceré z nich rezonovali i na verejnosti. Šlo napríklad o kauzu, v ktorej som pôsobil ako sudca spravodajca, a v ktorej súd ako druhý v Európe zrušil ústavný zákon. Bol to zákon o skrátení volebného obdobia poslaneckej snemovne a o nových parlamentných voľbách. Inou takou kauzou bol prípad, v ktorom sa súd, tentoraz ako prvý v Európe, vyslovil k rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie vo veci česko-slovenských dôchodkov. Jednalo sa o výpočet výšky dôchodkov u tých, ktorí počas existencie Československa pôsobili v oboch jeho častiach. Záver bol, že európsky súd prekročil svoju kompetenciu. Tieto kauzy boli typickými príkladmi rozhodovania, pri ktorých sa sudca určite nestane príliš populárnym, najmä medzi mocnými.
V ankete českého novinára Tomáša Nemečka vás kolegovia označili za intelektuálne najvýznamnejšiu právnickú osobnosť v Česku. Prečo na vás majú kolegovia podľa vás takýto názor?
- Úctu a rešpekt kolegov si mimoriadne vážim, ja rovnako cítim úctu a rešpekt k mnohým z nich. Možno preto, že som sa vždy snažil s veľkým nasadením vstupovať do odborných diskusií a dôsledne sa na ne pripraviť. Usiloval som sa racionalizovať a spresňovať odborné úvahy.
Kto alebo čo vás v živote vyformovalo v takého človeka, akým ste?
- Sformovali ma moji rodičia, zásadne. Okrem toho som mal v živote veľké šťastie stretnúť mimoriadnych ľudí. Mimoriadnych nielen intelektuálnymi výkonmi, ale aj svojimi vlastnosťami a povahou, ľudskosťou, silou osobnosti, rozhodnosťou a zároveň pokorou. Vždy som bol presvedčený, že najvýznamnejšie nás v živote ovplyvňujú ľudské vzory. Každý začínajúci právnik vám potvrdí, že svoje prvé rozhodnutia učinil podľa vzorov svojich starších kolegov. Nuž, ak tieto vzory boli na vysokej úrovni, boli jeho rozhodnutia ich zrkadlom, ak neboli...
Čo pokladáte za váš najväčší úspech, či už kariérny alebo osobný?
- Nie som zberateľom úspechov. Pre učiteľa je určite tým najväčším úspechom moment, keď dokáže zaujať svojho žiaka, či poslucháča. Pre sudcu, ak dospeje k presvedčeniu, že prijal férové a rozumné rozhodnutie. Pre vedca, ak uvidí pred sebou problém, ktorý dovtedy iní nevideli a ak odborné okolie začne o jeho postrehoch premýšľať.
Život úspešného právnika a sudcu zrejme nie je vždy pokojný. Nikdy ste neoľutovali, že ste sa vybrali takýmto smerom? Dalo sa to vôbec skĺbiť s rodinným životom?
- Neoľutoval. Zastávam tézu, že život sa nedá žiť dvakrát. Nemám rád úvahy na tému, čo by bolo keby. A skĺbenie mojej kariéry a rodinného života je dobrá otázka. Snažil som sa, ale skôr by na to vedeli odpovedať moji blízki.
V súčasnosti učíte na univerzite. Nerozmýšľali ste zatiaľ o odchode na dôchodok?
- Učím na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave, no zamýšľam moje učiteľské pôsobenie ukončiť a odísť do dôchodku. Rád by som sa venoval príležitostnému prednášaniu, ďalšiemu štúdiu, písaniu nových knižiek a najmä svojim najbližším.
Nedávno vás ocenil aj prezident Andrej Kiska. Aký to bol pocit?
- V januári tohto roku som dostal Rad bieleho dvojkríža II. stupňa. Ocenenie si mimoriadne vážim a nehovorím to ako formalitu. Ocitol som sa odrazu medzi osobnosťami, ktoré si nesmierne vážim, akými sú Martin Porubiak, Hana Hegerová, Lucia Popová či Vladimír Dedeček. Ako som sa cítil? Skromne.
Teraz jedna všeobecnejšia otázka: Ako sa pozeráte na súčasný právny stav a stav súdov na Slovensku?
- Súdnictvo je na Slovensku predmetom kritického hodnotenia zo strany verejnosti. K zlepšeniu tohto stavu nevedú nijaké jednoduché a krátkodobé riešenia. Myslím, že je potrebné postupne dosiahnuť osobnostnú a hodnotovú emancipáciu sudcov. Dosiahnuť stav, v ktorom získajú silu a schopnosť odpútať sa od miestnych vplyvov, osobných záujmov a vymaniť sa z pavučiny vzťahov. Prioritne ale kvalitná justícia musí byť záujmom verejnosti. Počas jedného pobytu na nemeckej univerzite, som sa opýtal staršieho kolegu, či sa niekedy stretol s prípadom snahy ovplyvniť výsledok skúšky. Prekvapene sa mňa pozrel a odpovedal: „Pán kolega, ja som nikdy vo svojom živote s takouto situáciou nebol konfrontovaný“.
Už sme spomínali, že na vás kolegovia pozerajú ako na vplyvného človeka z brandže. Povedzte nám na záver, ako sa sám na seba pozerá Pavel Holländer?
- Nemám rád patetické slová. Poviem len, že budem rád, ak som bol a ešte aspoň sčasti budem užitočný pre iných. V tom spočíva i moje vlastné šťastie.
