LUČENEC. Kým niektorí Slováci túžia po americkom sne a ponuku života za veľkou mlákou by okamžite využili, existujú Američania, ktorí si zamilovali Slovensko. A to dokonca tak, že sú ochotní sa sem presťahovať.
Anika, Wes, Ozzie a JoAnne trávili spolu s ďalšími dobrovoľníkmi z Arizony, Californie, Texasu, Arkansasu a Louisiany začiatok júla v Lučenci. Dôvodom bol už 21. ročník anglického tábora za účasti 130 detí z celého regiónu.
Všetci už dlhšie pracujú s deťmi, takže sa v tejto úlohe cítili veľmi pohodlne. „Možno vaše deti nosia iné oblečenie alebo jedia iné jedlo, ale hrajú sa tie isté hry, sú rovnako živé a zvedavé a je zábava s nimi pracovať,“ tvrdia zhodne všetci lektori.
Lektorov nie je jednoduché nájsť
Dostať na Slovensko mladých ľudí z Ameriky, ochotných zaplatiť si cestu a bez nároku na honorár sa dva týždne venovať deťom a tínedžerom, nie je jednoduché. „Nábor prebieha celý rok po rôznych linkách. Cez osobné kontakty, na odporúčanie lektorov, ktorí tu už boli v minulosti, alebo prostredníctvom cirkvi,“ vysvetlil organizátor tábora Pavol Šinko.
Najstaršou lektorkou je JoAnne. Do tábora sa vracia pravidelne už dvanásť rokov. „Som stopercentná Slovenka. Moji predkovia sa kedysi vysťahovali za veľkú mláku.“ Síce po slovensky nehovorí, no pre tunajších ľudí a krajinu má veľkú slabosť.
S JoAnne bolo učenie hrou. (zdroj: ĽUBOMÍRA KARMANOVÁ)Dodnes varia doma kurací paprikáš, miluje aj halušky. „Tu sú srdečnejší a otvorenejší ľudia a dá s nimi vrúcnejšie rozprávať,“ domnieva sa. „Viem si predstaviť aj to, že by som sem prišla bývať, ale môj manžel tu nikdy nebol a nezdieľa môj názor. Myslím, že keby sem len raz prišiel, zamiloval by si túto krajinu rovnako ako ja.“
Anika, Wes a Ozzie tu nie sú prvýkrát
Cez misiu domáceho cirkevného zboru sem už druhý raz prišla osemnásťročná Anika. Slovensko jej učarovalo. „Ľudia sa tu o človeka zaujímajú, nechcú byť priatelia preto, že z toho niečo budú mať, ale preto, aká som. Strašne si to tu užívam,“ priznala mladá Američanka.
Ozzie tu tiež nie je prvýkrát. V Arizone sa stretol s Wesom a reč prišla aj na malú krajinu v srdci Európy. „Povedal som mu, že milujem Slovensko a on mi na to, aby som sa tam presťahoval. Odpovedal som, prečo nie?“ priblížil dvadsaťštyriročný lektor a myslel to skutočne vážne.
Doma ho čaká snúbenica, s ktorou onedlho chystajú svadbu. Svoj manželský život plánujú vo Veľkom Krtíši.
Wes sa sťahuje do Banskej Bystrice, kde už má zabezpečenú prácu. „Ľudia tu sa chcú učiť angličtinu od niekoho, pre koho je materinským jazykom,“ povedal. Dodal, že sa mu páči nielen naša kultúra, ale aj mentalita.
Wes svojich zverencov v tábore naučil zaujímavé hry. (zdroj: ĽUBOMÍRA KARMANOVÁ)„Američania sú navonok prívetivejší, ale potom tie vzťahy nie sú tak hlboké. Slováci na prvý pohľad nie sú takí priateľskí, ale keď si k vám vybudujú vzťah, sú ako rodina. Som prekvapený pohostinnosťou, akej sa mi dostáva od mojich slovenských priateľov,“ vyzdvihol.
Slovenská kuchyňa je najlepšia
Súhlasí s ním aj Ozzie. „Slováci sú viac lojálni. Keď poviete, že sa stretnete večer na káve, tak je prirodzené, že to tak bude. V Amerike je toľko vecí, ktoré môžete robiť, že priatelia sa často vyhovárajú, že majú niečo iné, alebo im niečo do toho prišlo.“
Anika si obľúbila príjemný a pohodový život v Lučenci. Napriek tomu sa sem presťahovať zatiaľ nehodlá. „Páči sa mi, že je to také malé mesto, ktoré má ráz komunity. Je veľmi milé stretávať známych v uliciach.“
„To, že stretávate ľudí, ktorých poznáte, vytvára pocit domova,“ doplnil ju Wes.
Svorne sa zhodli aj v tom, že slovenská kuchyňa patrí k najlepším na svete. Stravu v školskej jedálni, kde prebieha tábor, ale aj v hoteli, v ktorom sú ubytovaní, si nevedia vynachváliť.
„Chutia mi halušky, vlastne ani nie je jedlo, ktoré som tu ochutnala a nechutilo mi. Kofola a vinea sú fantastické. A úplne najlepší je vyprážaný syr,“ tvrdí Anika o jedle, ktorý v jej domovine nepoznajú.
„Ja som to už raz jedol v Dominikánskej republike, ale bol taký gumený. So slovenským sa to nedá porovnať,“ doplnil Ozzie a opísal aj svoj ďalší kulinársky zážitok. „Neviem, ako sa to volá. Bola to placka zo zemiakov a v tom guľáš. Na vrchu bol syr. Neviem, čo to bolo, ale bolo to úžasné,“ myslí si o slovenskej pochúťke v zemiakovej placke.
Učenie bolo vzájomné. Ozzie sa naučil niečo zo slovenskej gramatiky. (zdroj: ĽUBOMÍRA KARMANOVÁ)„Halušky so slaninou sú jedno z najlepších jedál na svete a ešte tunajšie sladkosti. Nedá sa tu stravovať rozumne a zdravo, pretože všetko, čo som tu ochutnal, bolo skvelé. Jediné, čo mi chýba, je mexická strava, na ktorú som zvyknutý doma,“ podotkol Wes.
Američania sú hanblivejší
Všetkým tu, prirodzene, chýba rodina a priatelia. „Chýba mi môj pes,“ zdôveril sa Wes. „Mne hlavne klimatizácia,“ dodala Anika. „V Arizone je teplejšie, ale tu sa viac potíme, lebo je tu veľmi vlhký vzduch,“ vysvetlil Wes.
Jediné, čo sa im tu nepáči, je veľa chodenia. Doma sú zvyknutí presúvať sa autom. Tu večerné potulky mestom musia zvládnuť bez tejto vymoženosti. „Sme leniví, ale zase je to dobré pre naše zdravie,“ konštatovali so smiechom.
Okrem pozitívnych vecí je aj pár takých, ktoré ich prekvapili. Napríklad iný štandard toho, čo je akceptovateľné u nás a u nich doma. Prezradili, že Američania sú hanblivejší.
„Prekvapila ma sauna. Bolo nepríjemné chodiť v posteľnej bielizni spolu s ďalšími chlapmi a ženami a čudné je aj to, že chlapi, ktorí pracujú na stavbe, idú do obchodu bez trička,“ čudoval sa Ozzie. „Alebo ľudia, čo sa starajú o svoje záhradky len v spodnej bielizni,“ spomenula s prekvapením Anika.
Anika medzi členov svojej skupiny dokonale zapadla. (zdroj: ĽUBOMÍRA KARMANOVÁ)„Ja som bol šokovaný, keď som videl zabíjačku. Doma som nikdy nič také nevidel, ale stálo to za to. Klobása aj kapustnica boli výborné,“ pochvaľoval si Wes.
