LUČENEC. Lučenčanka Drahomíra Krokošová je na prvý pohľad krehká dáma. Jej záľuby ale majú od typicky ženských dosť ďaleko. Nemá problém vyjsť na Priečne sedlo, ktoré je považované za technicky najnáročnejší značkovaný turistický chodník vo Vysokých Tatrách. To zdolala ako 58-ročná. Vo veku, keď jej rovesníčky dávajú prednosť pokojnejším záľubám, sa nebojí zlaniť do neprebádanej jaskyne.
Jej láska k prírode sa začala prejavovať už v rannom detstve. „Keď ma mama v detstve vyzliekala, vždy som mala plné vrecká skál. Všetko som vždy chcela preskúmať,“ spomína členka jaskyniarskeho združenia aj vysokohorského klubu.
Obyčajné skaly majú svoje čaro
Čím ju vysoké skaly či hlboké tmavé jaskyne priťahujú, nedokáže popísať. „Všetko ostatné je pre mňa nepodstatné, len nech som v prírode a pri skalách. Pre mňa nie je dovolenka vylihovať pri mori, ja musím chodiť, bádať,“ vysvetľuje.
Prírodou sa obklopuje aj vo vlastnom byte. „Vždy, keď ideme na túru a páči sa mi nejaká skala, musím si ju zobrať. Mám plný byt týchto prírodných suvenírov. Potom na túre padám, lebo nesiem domov aj niekoľkokilový náklad,“ opisuje so smiechom.
Kým pre iných sú to obyčajné kamene, ona v nich vidí poklad. „Kúpili sme už dávnejšie chatu na Budinej. Zobrala som ruksak, nožík a išla vyhrabávať skaly. Na dvore som ich umývala a tešila sa z nich. Jeden sused mi povedal, že tu žije celý život, ale nikdy nepočul, že by tu boli vzácne kamene,“ priblíži odlišný uhol pohľadu.
Stuhla jej krv v žilách
Po rokoch sa stala rovnocenným partnerom aj pre statných chlapov. „Ja vyžadujem, aby ma brali ako seberovnú. Urobím všetko, čo aj oni. Aj kopem, keď treba pri skúmaní jaskyne,“ pochváli sa.
Svoje neopísateľné čaro majú pre nenápadnú Lučenčanku majestátne hory. Nikdy neodmietne pozvánku partie na zdolanie niektorej z tatranských výziev. Pri potulkách prírodou sa vždy pritrafí aj adrenalínový zážitok.
Ako tvrdí, každá chvíľa v nepredvídateľných vrchoch či neprebádaných podzemných dierach môže byť nebezpečná. „Nemám rada adrenalín ako taký. Ale v tom momente, keď vystupujem na hrebene alebo schádzam do jaskyne, zabúdam na akýkoľvek strach.“
Na tatranských končiaroch už zažila všeličo. Extrémne búrky, víchrice, zľadovatelý terén. „Tam sa dá všetko zažiť. Keď nás zastihne nejaká pohroma, nedá sa nič robiť. Len sedíme, čakáme a modlíme sa. Potom sa prezlečieme a ideme domov,“ hovorí a v tej chvíli si spomenie aj na najhoršiu chvíľu, ktorú prežila. „Na Priečnom sedle som bola zakvačená na lane. To sa mi zrazu odklonilo a ja som zostala visieť nad obrovskou priepasťou. Všetkým stuhla krv v žilách.“ Našťastie, všetko dobre dopadlo.
Jaskyňa pod hradom
Niektoré zážitky boli pre smelú ženu ponaučením. „Ešte v začiatkoch som si raz nezobrala vodu. Myslela som, že si kúpim niekde cestou. Ale nebola možnosť,“ vylíči nezmazateľnú skúsenosť. Keď v skalách pocítila smäd, o životodarnú tekutinu sa nikto z tímu nechcel podeliť.
„Celý deň sa mi nedali napiť, inak sa vraj nenaučím, že sa mám spoliehať na seba a mať so sebou všetko, čo potrebujem. Odvtedy som nikdy z domu neodišla bez vody,“ priznáva s tým, že vtedy jej veru nebolo všetko jedno.
Okrem adrenalínových zážitkov jej netradičná záľuba priniesla aj mnoho nezabudnuteľných chvíľ.
„Vo Veľkej Studenej doline som videla stádo kamzíkov vzdialené len tri metre. Hádzali sme im chlieb,“ opíše jeden zo zážitkov. Za ten najemotívnejší vo svojom živote považuje zostup do neprebádanej jaskyne pod hradom v Divíne.
„Veľmi ťažko sa tam schádzalo. Spustili ma na lane. Náročné bolo aj prejsť jaskyňou. Je to úplne iný svet. Ešte týždeň som doma plakala, čo som nevedela stráviť tie emócie,“ dodáva na záver odvážna žena, ktorá je pripravená prejsť ešte mnoho neprebádaných aj nebezpečných miest.
