FIĽAKOVO. Fiľakovský hrad, majestátna pevnosť, ktorú dobové pramene opisovali ako hrad, ktorého veže končia až v nebesiach, bol po vypálení stáročia iba ruinou a mementom jeho zašlej slávy. Ľudia si už na jeho zlatý vek nespomenuli a začali ho doslova rozkrádať.
Rozhorčilo to aj uhorského básnika a dejateľa Sándora Petőfiho, ktorý v roku 1845 prechádzal mestom. „Nevysloviteľne som sa nahneval, keď som videl, že kamene z ruín nosia do násypu ulíc. Aby po kameňoch, na ktorých schne svätá krv našich predkov, šliapali.“
Nelichotivo sa vyjadril aj na adresu miestnych špecialít: „Fiľakovo bolo dlho v rukách Turkov. Keby museli každodenne piť také víno, aké som pil v tunajšej krčme, stavím sa, že by sa ich Fiľakovo zbavilo o sto rokov skôr.“ Nuž, aj zlá reklama je reklama.
