FIĽAKOVO. Z hradu sa ozýva hlasná hudba a spev, fakle na opevnení pomaly zhasínajú, víno tečie potokom. Kocúr, veliteľ Jánossy, odišiel na svadbu na Gemer a myši majú hody. Hradná posádka sa bujaro zabáva, svet gombička. Veď čo veliteľove oči nevidia, jeho srdce nebolí. Do krčahov im víno dolieva zajatec Aethiops, veru na nich nešetrí. Jedným okom pritom sleduje, či sú ešte vojaci schopní stáť na nohách. Dobre je, pomaly zaspávajú, preletelo zradcovi hlavou. Vedel, ako to na hrade chodí, keď je pán preč, preto odkázal sečianskemu begovi Hamzovi, ktorý dlho túžil po panstve, kde je na hornom hrade nestrážené okienko, ktorým zvykol vyhadzovať odpadky. Hudba dohrala, do hradu cez okno vtrhol nepriateľ. Písal sa rok 1554, Fiľakovský hrad, perla Uhorska, sa stal majetkom Turkov. Začala sa skaza mesta, vraždenie a plienenie. Alebo nie?
Fiľakovo- mesto tureckých kúpeľov i trhu s otrokmi
Aj toto je jeden z príbehov, ktoré sa po stáročia tradujú a opisujú dobytie dovtedy nedobytnej pevnosti Fiľakovo, ktorá strážila pred nájazdmi Turkov klenotnice Uhorska, akými boli Banská Štiavnica či Kremnica. Nikto Fiľakovčanom spod rúk neušiel, každý nájazd signalizoval hrad Šalgó Šomoške, tá Fiľakovu. Vojaci boli pripravení a zmietli nepriateľa z povrchu zemského. Víno, veľké pokušenie Fiľakovčanov, spôsobilo pád mesta. Keď si však niekto myslí, že to skončilo apokalypsou, je ďaleko od pravdy. Ako uvádza Jozef Drenko vo svojej publikácii venovanej Fiľakovu, Turci po obsadení mesta opevnili jeho múry a začali ho zveľaďovať. Pod vedením Mustafu Sokoliho vybudovali džamíju s minaretom, turecké kúpele, zasadili majestátne záhrady plné ovocia a kvetov. V meste našli miesto stajne pre karavány, obchody, remeselné dielne, zdokonalili hradný vodovod, studňu a cisternu. Nikto si z nás si okupáciu Turecka nepredstavoval práve takto, však? Okolité usadlosti však tureckou idylkou nežili, museli platiť Fiľakovskému sandžaku dane. Ak tak neurobili, bolo zle – nedobre. V roku 1580 rebelovala napríklad Dobšiná, ktorá dane nezaplatila. Beg ju najprv napomenul, no trpezlivosť mu čoskoro došla. Veď kto sa opováži ťahať s tureckým begom za prsty? V roku 1584 uprostred noci prepadol Dobšinú, s vojskom ju vyraboval, podpálil a do Fiľakova odvliekol asi 350 ľudí. Nebola to novinka, trh s ľuďmi prekvital. Podľa Drenka v roku 1584 predali vo Fiľakove asi 2000 kresťanov. Ženy, deti i starci sa stali tovarom.
Hrad vyhodili do povetria
Fiľakovo bolo pre Turkov významným strategickým mestom. Na takmer štyridsať rokov sa stalo sídlom najsevernejšieho sandžaku Osmanskej ríše. Patrilo k nemu 12 okresov- náhijí v častiach Gemerskej, Malohontskej a Novohradskej stolice. V novembri roku Pána 1593 pohli sa vojská Krištofa Tieffenbacha, Žigmunda Rákócziho a Štefana Báthoryho smerom k Fiľakovu s cieľom oslobodiť ho. Obliehanie hradu sa začalo po príchode Mikuláša Pálffyho. Vezmeme si hrad späť, Turka poženieme tam, odkiaľ prišiel, pomyslel si zrejme Pálffy. Útok bol úspešný, Turci kapitulovali. Noví páni však boli veľkorysí, moslimov nepobili, mesto mohli pokojne opustiť. Na dlhú púť do domoviny sa vtedy vydalo 2400 moslimov, dobrovoľne ich tu ostali žiť približne tri stovky. Mesto si však neoddýchlo, o hrad zápasili kresťania s evanjelikmi. V roku 1682 hrad obkľúčilo turecké vojsko spolu s Thökölyho kuruckými vojakmi, ktorí ho vypálili, ba doslova vyhodili do povetria. Z klenotu Uhorska a obávanej pevnosti ostali iba ruiny.
