DIVÍN. Príbeh o Martinovi Koporovi je pretkaný množstvom úsmevných historiek. Svoj život berie s humorom a srandu si vie urobiť najmä sám zo seba. Štyridsaťsedemročný Podpoľanec je majster slova. Zmysel pre humor, básnické črevo, zvučný hlas, herecký talent, to všetko ho predurčilo na kariéru moderátora, starejšieho, zabávača, spisovateľa či ochotníckeho divadelníka.
Čítal ako dvojročný
Mikrofón je pre neho nielen pracovný nástroj, ale najmä liek. Prirástol mu k srdcu už v detstve. Vtedy sa začal prejavovať aj jeho talent. „Bol som šibal. Asi po starých rodičoch z Hriňovej. Aj môj starký bol taký,“ prizná s úsmevom Hriňovčan. Svoje spomienky na detstvo, tak ako na celý život, okorení historkami, o ktorých poslucháč nevie s určitosťou povedať, či sa skutočne stali.
„Rodiny zo susedstva sa pravidelne schádzali a debatovali o všeličom. Zajedli si, vypili. Ja som mal asi dva roky. Starký ma naučil naspamäť rozprávku o Jankovi Hraškovi. Pochválil sa susedom, že viem perfektne čítať. Dal mi knižku a uviedol ma. Ja herecky s prstom som si ukazoval a akože čítal. Susedom padali klobásy z úst, že aký som geniálny,“ schuti sa rozosmeje.
Maslo v nose
Na základnej škole bol vynikajúci žiak. Na ekonomickej škole v Banskej Bystrici to už s mládencom začalo šiť. Francúzština nebola jeho silná stránka a tak sa vždy pokúsil profesorku zahovoriť, aby nebolo času na učenie. „Vždy som sa ju snažil niečím zaujať. Opýtal som sa, kde bola na dovolenke, alebo čo manžel doma a ona sa rozhovorila, až sme preklábosili celú hodinu.“ Lenže blížil sa polrok a pani profesorka Martinovi oznámila, že ho musí vyskúšať, aby sa rozhodlo, či bude na vysvedčení dvojka alebo trojka.
„Namiesto toho, aby som sa učil, som celú noc rozmýšľal, ako s tým vybabrem. Pôjdem k doktorke? To nemôžem, povie, že som sa chcel uliať a dá mi trojku. Zrazu mi napadla geniálna myšlienka,“ ťuká si na čelo.
Spomenul si na mamine cukrárske majstrovstvo a kombináciu masla s potravinárskymi farbami. „Na raňajky sme dostali minimaslo, kúpil som tú najčervenšiu potravinársku farbu, vymiešal a pred hodinou som si to napchal do nosa,“ chváli sa svojim študentským nápadom. „Ako prišla francúzštinárka, hneď sa spýtala, či som sa naučil. Samozrejme, súdružka profesorka. Keď ma vyvolala k tabuli, už mi potravinová krvička tiekla z nosa. Martin, čo vám je? Pochytila ju panika. Začal som kašľať, dusiť sa. Kázala spolužiačkam, aby mi zaklonili hlavu a dali mi obklad,“ opisuje závažnú situáciu.
Lenže, ako sa maslo roztekalo, farba sa vpíjala do pokožky. Usilovnému študentovi zostali na tvári červené fľaky. „Profesorke nebolo všetko jedno. Nebojte sa, už vás nebudem skúšať, sľúbila mi. Ale vy ste aj dáky červený, nemáte teplotu? Choďte sa umyť. Išiel som na záchod, že sa umyjem, ale ani za svet to nešlo zdriapať dolu. Tak som zobral záchodovú kefu a s tou som si vydrhol tvár. Ako tak to zišlo. Prišiel som do triedy a profesorka vykríkla. Okamžite s ním choďte k lekárovi, veď ten horí. Keď som jej to po rokoch rozprával na stretnutí, tak sa zarehotala, že sme si aj potykali.“
Lukáš Latinák dostal od vdovca ponuku na sobáš
Svoje herecké nadanie využíval v ochotníckom divadle v Hriňovej. Variácie Matúša Báťku mali veľký úspech pre ich zveršované humorné scénky, ktoré približovali obyčajný dedinský život.
„Ja som hral sváka Michala, Lukášov Latinákov otec Lukáš starší hral tetku Doru. Škoda, že starý Lukáš neštudoval herectvo, už by mal dvoch Oskarov. Vynikajúci herec. Matúš Báťka hral nášho vnúčika Rudka. S tým sa viaže aj veselá príhoda, keďže Rudko bol aj vtedajší primátor Hriňovej a myslel si, že sme ho nazvali po ňom. Bol to taký blbeček. Tá postava, samozrejme,“ vysvetlí.
„Hrali sme to raz niekde pri Žiari. V okuliaroch a v šatke vyzeral Lukáš naozaj ako stará tetka. Veľmi sa zapáčil jednému vdovcovi. Po predstavení prišiel do šatne hľadať Dorotu, že si ju chce zobrať za ženu. Ukázali sme mu na jeho vyvolenú a Lukáš pod odkvapom pred šatňou, sukňa vyhrnutá a malá potreba. Chudák ujo, taký sklamaný odchádzal. A bol by som im išiel aj starejšovať,“ schuti sa rozosmeje.
Svadobná mama sa prespala
Úloha starejšieho na svadbách mu priniesla do života mnoho veselých situácií. Boli aj svadby, ktoré sa nezaobišli bez adrenalínu. Pod Poľanou vraj nebola dobrá svadba, ak sa nestrhla poriadna bitka. A najlepšia bola taká, keď sa bila aj nevesta.
„Býva to na svadbách dopustenie božie, keď opití chlapi vyťahujú nože. Dobrá býva daska alebo aj lata. Švagor mláti švagra a brat zase brata. Keď nadránom končí podpolianska bitka, nestačí hostí odvážať sanitka. V nedeľu šli kmotry per pazuch do kostola. Ľudia sa pýtali, aká svadba bola. Jedna ledabolo prehodila, že výborná. Aj mladucha sa bila,“ potvrdí to pohotovo krátkou básňou.
Často si zaveršuje aj na svadbe. No nie vždy padne jeho humor na úrodnú pôdu. „Raz som využil svadobnú vtipnú básničku od Matúša Báťku. Reagoval som vlastne na staršie ženičky, ktoré sedeli pri jednom stole,“ otvorí ďalší zo svojich zážitkov.
„Na svadbu sa tešia najmä staršie ženy, čo majú jazýček ostro nabrúsený. Sadnú si dovedna klebetné kmotričky, čo si rady dajú víno, deci slivovičky. A keď im pálenôčka pobehá po bruchu, začnú ohovárať zaťa aj mladuchu. Hovorím ti, Dora, je to pravda svätá, dám si prst odrezať, ak nie je prespatá. Dora sa zas Mare poza chrbát škerí, ako by nebola, veď je po materi.“
Táto rečňovanka veru nepripadala svadobnej rodine vtipná. „Veľmi sa nevesta aj s mamou urazili. Od vtedy si pred svadbou radšej preverím, či svadobná mať nebola prespatá,“ baví sa s odstupom času na situácii, ktorá v tej chvíli nebola najpríjemnejšia.
Do televízie sa nedostal kvôli veľkej hlave
Básne píše aj na objednávku. Vtipné narodeninové oslávencovi alebo mladomanželskému páru. Jeho vzorom bol vynikajúci veršotepec Matúš Báťka. Najradšej tvorí v rodičovskom dome v Divíne. „Tie veršíky sú o ľuďoch, o tom, čo vidím okolo seba. Keď zbadám nejakú humornú situáciu, snažím sa ju hneď zveršovať.“ Niekedy mu to trvá len pár sekúnd.
Do televízie sa nikdy nedostal, aj keď ambície mal. Odhodlal sa ísť na konkurz do známej televízie. „V komisii bol Milan Kňažko. Keď som hovoril, kamera sa stále odďaľovala, tak som išiel za ňou. Nešlo mi do hlavy, čo sa deje a Kňažko zrazu zakričal stop. Hlas vynikajúci, pán Kopor, ale hlava veľká,“ zrušil kariéru nádejnému moderátorovi známy herec.
„Keď som odchádzal, stretol som takú milú pani a tá sa ma spýtala, čo som taký smutný. Tak som jej vyrozprával zážitok s pánom Kňažkom. Opýtala sa, ma odkiaľ som a ja že spod Poľany. No tak nejedzte toľko krumpľov, Martinko, lebo od toho hlava rastie. Odvtedy som iba na ryži. Ale nepomohlo,“ tvrdí so smiechom Kopor.
So svojim priezviskom si užil kopu srandy
„S mojím menom, to sú zážitky,“ chytí zrazu druhý dych. „Pýtal som sa otca, prečo na Divíne všetci majú zvieracie priezviská. Líška, Koza, Kocúr. Ako chlapec som bol nešťastný z toho, že ja jediný sa volám ako zelenina. A otec mi to takto vysvetlil: Buď pyšný na priezvisko. Rozdeľ si to slovo a zistíš, že je to kop a or, lebo ty si z poľnohospodárskej rodiny. Tak som sa uspokojil.“
S priezviskom sa spájajú aj ďalšie príhody tohto veselého muža. Ako rástol, začali mu chodiť listy od frajeriek. Prichádzali na rôzne mená. „Kapor, Bobor, Kopov,“ vymenuje skomoleniny, ktorými ho častovali nápadníčky. „To ešte nebolo nič, kým sme neboli na vystúpení v Prešove. Jedna slečna, s ktorou som tancoval, sa spýtala, kam mi má napísať.“ Keďže sa chcel vyhnúť ďalšiemu omylu so skomoleným priezviskom, snažil sa ho vysvetliť čo najmúdrejšie.
„Napíš kôpor, ako to, čo ide do uhoriek, ale bez vokáňa. O tri dni prišla poštárka veľkým smiechom. Pýtam sa jej, čo sa tak rehoce. List vám prišiel. A čo, vari ste ho čítala? Nie, ale tá adresa. Veselý mladík Martin Deko. Ani som jej neodpísal. Krásavica východniarska, ale s tým dekom to prehnala, hneď som list šmaril do koša. Deko ma volali v Hriňovej ešte pol roka.“
Historky s priezviskom mali pokračovanie aj na vojenčine. „Keď som narukoval na vojnu, bol tam dáky český major. No, podepište se tu, vojíne, povedal mi. Pozerám do knižky a tam Martinko Pór. Hovorím mu, ja som Martin Kopor a nie Martinko Pór. A on mi na to, že zelenina jak zelenina.“
V Hriňovej na furmanských pretekoch, ktoré každoročne moderuje, mu raz trefne zakontroval Matúš Báťka. „Bol tam jeden vysoko postavený politik. Ja som ho privítal a on mal potom príhovor. Bolo pred voľbami, tak kadečo sľuboval. Keď skončil, Matúš si zobral mikrofón a povedal: Ja poviem len názor prostý, darmo je kôň mocný, ak je furman sprostý. Pán politik sa odtiaľ pratal rýchlosťou blesku.“
Najviac si obľúbil majstra Krónera
Imitátori majú medzi ľuďmi veľkú obľubu. Aj Martin sa úspešne pokúša stvárniť niektoré známe osobnosti. Jeho najobľúbenejšou je Jozef Króner, s ktorým sa stretol aj osobne, keď pracoval v kultúrnom dome.
Pred ním som nemal odvahu imitovať. Pre mňa je to veľký majster. Prišiel som ho privítať do šatne a vravím mu: Majstre, dáte si kávu, čaj, našu podpoliansku rožovku alebo vínko? A on, kdeže, zlatúšik, lieky užívam, nemôžem ani kávu, ale tak čaj si dám, zapijem rožovkou a na cestu mi to víno dajte,“ zaimituje, akoby ste počuli samotného umelca. „Nádherný človek. Jednoduchý, úprimný, ľudský, pokorný,“ zhodnotí túto veľkú osobnosť slovenskej kultúry.
Z jeho úst celkom verne zaznejú aj hlasy Karola Poláka, Václava Havla, Júliusa Pántika či Karla Gotta. Podľa Martina humor spája. „Ľudia by mali byť spolu a smiať sa, nie hnevať sa a oddeľovať. Netreba si robiť ťažkú hlavu z vecí, ktoré nevieme ovplyvniť. Najlepšie sa dá predsa zasmiať na ľudskej hlúposti. Myslím, že teraz je veselšie na svete ako kedysi. Lebo tej sprostosti pribudlo,“ uzavrie príjemnú debatu so svojím charakteristickým zmyslom pre humor.
