STARÁ HALIČ. Láska a úcta ku tradíciám, rodu či vlastným koreňom sa u každého prejavuje inak. Vavrinec Maljarčik uchováva veci, ktoré mu pripomínajú jeho predkov. Prútené koše, rádio, žehlička, šijací stroj, nástroje zo stolárskej dielne. Pre niekoho haraburdy, ktoré by už dávno skončili na smetisku. Pre Vavra poklady, ktoré chce zachovať pre ďalšie generácie. Podarilo sa mu vytvoriť jedinečnú zbierku.
Prvý exponát si ukryl ešte ako pätnásťročný
Budovať ju začal v roku 2010, no k prvému exponátu sa dostal omnoho skôr. „Keď sme s otcom opravovali strechu, kázal mi hlinený špic spolu so starými škridlami zahodiť,“ zaspomína.
Pätnásťročnému mládencovi vymodelované postavičky s krížom na hrote strechy pripadali ako vzácnosť a tak špic ukryl za komínom. Už vtedy sa v ňom prejavila láska k starým veciam, v ktorých je zapísaný kúsok histórie.
Galéria v Starej Haliči (zdroj: Ľ. KARMANOVÁ)Predpokladá, že je to zároveň najstarší exemplár zbierky. „Je na ňom vyrytý rok, kedy postavili dom. Myslím, že nič staršie ako z roku 1864 tu nemám,“ pochváli sa jedinečným exponátom.
Zhromažďovaním vecí, ktoré nachádzal na povale starého rodičovského domu, postupne vznikala zaujímavá súkromná zbierka. Časom pribúdali aj darované exponáty. Väčšinou sa spájajú s rodinou Maljarčikovcov alebo s ľuďmi, ktorí nejakým spôsobom zasiahli do ich životov.
Lyže vyrobil starý otec
„Keď kamaráti alebo známi prišli na prehliadku, napadlo ich, že aj u nich v pivnici sa nájdu nejaké veci a tak mi ich postupne prinášali.“ Každý vystavený kúsok má v sebe vrytý svoj osud, za každým sa skrýva príbeh, ktorý majiteľ galérie rád rozpovie.
„V obci máme 84-ročného kostolníka. Keď mal desať rokov, môj starký mu vyrobil z dreva lyže. Jeho brat si spomenul, že zostali kdesi na povale, tak mi ich daroval.“
Tak začala vznikať športová expozícia. Lyže, korčule, prilby. „Pod Tatrami bývajú preteky na historických lyžiach. Raz tu bol pán a veľmi ma prosil, aby som mu jedny predal. Vraj bude na pretekoch unikát. Veľmi ich chcel. Ale žiadny z týchto exponátov nie je na predaj,“ podotkne rázne.
Galéria v Starej Haliči (zdroj: Ľ. KARMANOVÁ)Malú izbičku v starej váľkovej stavbe postupne prebudoval na galériu. „Tu v tejto izbe sme bývali siedmi,“ spomína na svoje detstvo v domčeku, kde druhú izbu obývali starí rodičia. Delila ich iba malá kuchynka a asi aj preto vzťahy v rodine boli bližšie, ako tomu býva dnes. Možno aj preto sú spomienky vzácnejšie.
Na starých rodičov má krásne spomienky
Galériu rozdelil majiteľ na niekoľko častí. Jednu venoval starej mame. Vystavil tu jej fotografie, sväté obrazy, veci, ktoré denne používala v kuchyni. Druhá časť patrí starému otcovi. „Starký bol stolár a zostali po ňom nástroje, s ktorými pracoval. Mám na neho pekné spomienky.“
Pamätal si aj zarámovanú fotografiu z povaly. Medzi množstvom vecí ju však dlho nemohol nájsť. „Keď som začal robiť poriadok po maminej smrti, natrafil som konečne aj na túto fotku starého otca vo vojenskej uniforme. Na čiapke je nápis FJ1, čo znamená František Jozef Prvý. V prvej svetovej bol armádny veliteľ,“ spomenie hrdo dôchodca a zvesí veľkú fotku zo steny.
Galéria v Starej Haliči (zdroj: Ľ. KARMANOVÁ)Chvíľu ju podrží v rukách a mlčky zaspomína na deda. Keď obraz vráti späť, ukáže na fotku vedľa. „To som ja,“ zdôrazní čestné miesto pri významnom mužovi.
Svoj priestor tu našli aj ďalšie zaujímavosti. Telefón, kachle, fotoaparáty, odznaky, stranícke knižky. Školské časy pripomínajú čítanky, učebnice či spoločenské hry.
Železné kliešte
„Toto asi nebudete vedieť, čo je,“ opýta sa s úsmevom. „Mám dvoje. Jedny sú školské a jedny farské,“ zoberie do rúk kliešte na výrobu vianočných oblátok. „Kedysi sa piekli pre celú dedinu len na fare a v škole. Deti ich potom roznášali do všetkých domov,“ vysvetlí.
„Naposledy s nimi piekol oblátky Ďurko Banský. Zvykol opravovať v kostole, čo bolo treba a isto tam objavil aj tieto kliešte,“ priblíži, ako sa dostal vzácny kúsok do jeho zbierky. „Keď pred šiestimi rokmi umrel, jeden z jeho synov mi ich doniesol.“
Vavrinec Maljarčik je na svoju zbierku patrične hrdý (zdroj: Ľ. KARMANOVÁ)Galériu už neplánuje rozširovať, no vzácnou drobnosťou nepohrdne. „Núkali mi aj krosná, ale kde by som ich dal? Keď mi prinesú niečo malé, ale naozaj staré, tak to rád vystavím. Len to musí mať skutočne historickú hodnotu,“ uzavrie veselý Starohaličan.
Ak niekto chce vidieť jeho vzácnu expozíciu, stačí, ak zazvoní pri bráne. Zhovorčivý pán rád privíta každú návštevu a k jednotlivým exponátom poskytne lepší výklad ako skúsený sprievodca. Potvrdzuje to aj 120 poďakovaní v kronike návštev.
(zdroj: Ľ. KARMANOVÁ)
(zdroj: Ľ. KARMANOVÁ)
(zdroj: Ľ. KARMANOVÁ)
