LUČENEC. Jeho meno v nedávnej minulosti rezonovalo nielen v centre Novohradu, ale aj vo viacerých kútoch Slovenska, resp. bývalého Československa. Počas aktívnej futbalovej kariéry obliekal dresy mnohých klubov, azda najznámejším z nich je banskobystrická Dukla. Neraz bol aj súčasťou reprezentačného výberu. Róbert Fízeľ v súčasnosti odovzdáva svoje bohaté futbalové skúsenosti lučeneckej mládeži, v klube ŠK Novohrad Lučenec pôsobí ako tréner mladších dorastencov v kategórii U17.
Krajinu reprezentoval už ako mládežník
Ružinčan, ktorý už približne dvadsať rokov žije v Cinobani, začínal s futbalom vo svojej rodnej obci. Tu však pobudol len rok, jeho ďalšie kroky v rámci žiackych kategórii viedli do Lučenca, kde futbalovo napredoval doslova míľovými krokmi. Bolo len otázkou času, kedy po dobre stavanom a urastenom mladíkovi siahne jeden z vtedajších veľkoklubov či funkcionári reprezentačného výberu. V bývalom Československu boli mládežnícke kategórie rozdelené na výbery Česka a Slovenska, mladý futbalista tak obliekal najcennejší dres s dvojkrížom na hrudi.
„Prešiel som reprezentačnými výbermi Slovenska do 13 a 14 rokov. Skvelá ponuka však prišla aj na klubovej úrovni, keďže si ma vyhliadla pražská Dukla. Všetko bolo pripravené, vybavené, súhlasili a podporovali ma aj moji rodičia, k prestupu však napokon nedošlo. Vec sa napokon uzavrela s tým, že údajne existovala dohoda o tom, že dorastenci zo Slovenska sa nepúšťajú do Čiech a to isté platí aj naopak. Neviem, či to bola alebo nebola pravda,“ hodnotí bývalý vynikajúci stopér s odstupom času.
V Dukle strávil najväčšiu časť svojej aktívnej kariéry
Ako sa ukázalo neskôr, do Dukly sa napokon dostal. Nie však do tej pražskej, ale banskobystrickej. V drese armádneho klubu strávil azda najdlhšie a najkrajšie roky aktívnej futbalovej kariéry. Popri štúdiu a klubových povinnostiach v meste pod Urpínom pokračoval ďalej aj v reprezentácii, tentokrát už Československej.
„Do Dukly Banská Bystrica som sa dostal ako dorastenec. S menšími prestávkami som v tomto klube strávil 12 rokov (1986 – 1998). V období, kedy som prišiel do Dukly, pokračovala aj moja reprezentačná kariéra, avšak už v drese bývalého Československa. Bolo to naozaj krásne obdobie spojené s cestovaním, množstvom driny, no aj úspechov, ktoré sa zákonite dostavili,“ zamyslel sa Fízeľ. Tými úspechmi možno označiť titul majstra Československa, ktorý dosiahol ako dorastenec v drese spomínaného armádneho klubu v čase, kedy sa pomaly schyľovalo k zmene režimu. Rok predtým, v ročníku 1987/1988, získal so spoluhráčmi z Dukly slovenský titul. V československom finále už ale mladí Banskobystričania nestačili na rovesníkov z brnianskej Zbrojovky a stali sa „len“ republikovými vicemajstrami. Aj to bol však obrovský úspech. „V tom období sme mali, ako sa hovorí, naozaj fazónu. Výraznou mierou sa pod ňu podpísal náš vtedajší tréner Benedik, ktorý bol síce tvrdý a nekompromisný, ale dokázal nás fantasticky pripraviť a futbalovo viesť. Dodnes si spomínam na štvorfázové tréningy na rôznych sústredeniach, ktoré by som už nikdy v živote nechcel absolvovať,“ dodáva s úsmevom Fízeľ.
Zranenia prišli v najnevhodnejšej chvíli
Každý, kto sa športu venuje alebo v minulosti venoval, vie, že je to často balansovanie na tenkej hrane. Zranenia môžu prísť prakticky kedykoľvek. Tie, žiaľ, neobišli ani Róberta Fízeľa, ktorý si svojimi výkonmi vybojoval miesto v A-mužstve banskobystrického klubu. Jediné zlé doskočenie, ktoré si odnieslo koleno, prakticky zastavilo jeho profesionálnu kariéru. Bolo to v čase, kedy mal mladý futbalista postupne zúročiť to, čo dovtedy do futbalu vložil.
„Tie menšie zranenia ani nepočítam. To najvážnejšie prišlo, keď som mal asi 23 rokov. Bolo to týždeň pred štartom odvetnej časti ligy, celú zimnú prípravu som odmakal naplno, rovnako tak aj jesenné kolá. V generálke pred ligovým štartom som si z pozície obrancu nabehol na útočný roh, ale z následného výskoku som dopadol na zem veľmi nešťastne. Roztrhol sa mi krížový väz v kolene. Po prvej nevydarenej operácii, ktorá mi vystavila stopku od futbalu na rok, nasledovala ďalšia. Tá si opäť vyžiadala ročné pauzovanie na najvyššej úrovni,“ spomína futbalista, ktorý sa v súčasnosti venuje trénovaniu.
Po oboch lekárskych zákrokoch sa pokúšal takpovediac rozohrať sa, reštartovať svoju úspešnú kariéru, a tak jeho kroky viedli na istý čas späť do Lučenca. Banskobystrický klub mu dal druhú šancu, hoci sám cítil, že to už nie je také, ako v období pred zranením. „V Dukle som strávil ešte rok, potom smerovali moje kroky do Levíc, ktoré hrali v tom čase druhú ligu. K zdravotným ťažkostiam s kolenom sa však pridružili aj problémy so srdcom,“ dodáva Fízeľ. Futbal na najvyššej úrovni musel ísť bokom. Rodák z Ružinej sa následne vrátil do nášho okresu a po istom čase aj na zelené trávniky.
R. Fízeľ počas stretnutia Internacionálov v Ružinej. (zdroj: Marcela Ballová)Hrajúci tréner aj kouč futsalu
Kopačky napokon zvesil z klinca po návrate do Novohradu. Ako hráč, tréner a hrajúci tréner pôsobil vo viacerých okolitých obciach a mestách, ktoré hrali IV. či V. ligu. Medzi jeho futbalové zastávky možno zaradiť rodnú Ružinú, Kalinovo, Poltár, Rapovce či Cinobaňu, kam sa v minulosti priženil. Práve v súvislosti s postom trénera CŠK si Róberta Fízeľa spájajú ľudia, ktorí sa o futbalové dianie v okolí zaujímajú.
„Ponuka trénovať Cinobaňu prišla v čase, kedy mali predstavitelia CŠK veľký záujem postúpiť z I. triedy do V. ligy. To sa mi s mužstvom napokon aj podarilo,“ zaspomínal si tréner. Ten v minulosti popri veľkom futbale pričuchol aj k futsalu.
Na istý čas sa stal koučom lučeneckého 1. HFC, klubu, ktorý bol v tom období na extraligovom výslní. „Áno, je to pravda, v roku 2004 som sa stal trénerom futsalistov Lučenca. Bola to pre mňa úplne nová skúsenosť, predsa len klasický futbal je dosť odlišný, hoci podstata je rovnaká. Veľmi mi však pomohol Marián Berky, ktorý mi poskytol dostatok študijných materiálov,“ zhodnotil novú športovú skúsenosť Fízeľ.
Hral proti mnohým známym futbalistom
V časoch najväčšej slávy na klubovej i reprezentačnej úrovni sa spoznal s nespočetným množstvom známych futbalistov. Viacerí z nich to dotiahli skutočne ďaleko a stali sa známymi nielen na Slovensku, ale aj na celom svete.
„Z tých známejších hráčov, s ktorými alebo proti ktorým som mal možnosť hrať, spomeniem napríklad Roba Semeníka, Mareka Penksu, Ľuba Faktora, Karola Praženicu, nebohého Petra Dubovského, no tiež Stevea McManamana či Zinedina Zidana, ktorého doteraz považujem za jedného z najlepších futbalistov na planéte. Neskutočné zážitky však mám aj z čias mládežníckych reprezentácií. Nikdy nezabudnem na kvalifikáciu na európsky šampionát osemnásťročných, kde sme mali v skupine Angličanov, Francúzov a Grékov, a pricestovali sme na slávny anglický štadión Wembley. To sa podarí naozaj málokomu,“ zaspomínal si na najkrajšie futbalové roky Róbert Fízeľ.
Dôležitú úlohu v jeho živote však zohrali aj viacerí tréneri, pod ktorými mal možnosť hrať. Či už to bol Anton Dragúň, Stanislav Jarábek, Anton Jánoš alebo už spomínaný Peter Benedik, každý z nich svojou mierou prispel k futbalovému rastu a napredovaniu skúseného stopéra. Po skončení aktívnej futbalovej kariéry sa vydal v šľapajach svojich bývalých lodivodov a stal sa z neho tréner.
„Ako som už spomínal, ešte v období, kedy som sa vrátil do regiónu, hrával som futbal v okolitých obciach. Tu som neraz pôsobil aj ako hrajúci tréner. Kopačky som definitívne zavesil na klinec vo veku 37 rokov a odvtedy sa venujem trénovaniu. Prednedávnom ma oslovili predstavitelia ŠK Novohrad Lučenec, či by som nechcel viesť ich mladší dorast (U17). Prišli aj iné ponuky z viacerých klubov, a tak som si nechal istý čas na rozmyslenie. Napokon som sa rozhodol pre lučeneckú mládež, keďže podobnú vekovú kategóriu som trénoval pred približne desiatimi-jedenástimi rokmi. Je to robota, ktorá je určite náročná, no títo chlapci sú veľmi vďační, na tréningoch naozaj makajú a nechajú si poradiť,“ hodnotí svoje doterajšie účinkovanie pri novohradskej mládeži ostrieľaný tréner.
V šľapajách otca sa vydal aj syn
Róbert Fízeľ junior. Aj toto meno prednedávnom rezonovalo v Lučenci. Pred necelými tromi rokmi vybehol na trávnik lučeneckého klubu, dnes už neexistujúceho LAFC-u, v tom čase len 17-ročný mladík, ktorý si svojimi výkonmi vypýtal miestenku do mužského áčka. Bolo jasné, že jablko nepadlo ďaleko od stromu a Fízeľ mladší sa takpovediac potatil. Tiež bol mládežníckym reprezentantom našej krajiny, podobne ako jeho otec. Analógiu medzi dvoma generáciami však možno nájsť nielen vo výkonoch a futbalovom umení, ale, žiaľ, aj v zraneniach. Sľubne sa rozbiehajúcu kariéru gymnazistu stoplo taktiež zranenie kolena.
„Bol to jeden z mojich najhorších futbalových momentov v živote. Na ten dátum nikdy nezabudnem – 11. október 2014, 9. minúta majstrovského zápasu, v ktorom nastúpil za Lučenec aj môj syn. Myslím si, že Robo mal našliapnuté na naozaj skvelú kariéru, veď mi volali predstavitelia Rimavskej Soboty, Brna a iných klubov. Naozaj neprajem nikomu zažiť to, čom som v tom období prežíval ja,“ uzatvára Fízeľ starší, ktorý napriek negatívnym skúsenostiam na futbal nezanevrel.
Autor: Róbert Rácz jr.
