LUČENEC. Krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici, ktorý ešte v roku 2013 rozhodol, že Banskobystrický samosprávny kraj sa dopustil vo vzťahu k pani Eve Priadkovej porušenia zásady rovnakého zaobchádzania vo forme priamej diskriminácie.
„Súd tentokrát rozhodoval o výške odškodnenia za diskrimináciu a priznal poškodenej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6000 eur,“ upresnila Miroslava Novodomcová zo Slovenského národného strediska pre ľudské práva, ktorá Lučenčanku zastupovala.
Konkurz vyhrala, no na svoje nové miesto nenastúpila
Prípad sa týkal výberového konania na obsadenie miesta riaditeľa Novohradskej knižnice v Lučenci, ktoré bolo vyhlásené v roku 2009 vtedajším predsedom BBSK. Do výberového konania sa prihlásila aj pani Priadková. V knižnici pracovala od roku 1987.
„Vo svojom odbore som bola odborníčkou, členkou Krajskej pobočky Spolku slovenských knihovníkov. Celé roky som sa neustále snažila svoju prácu inovovať s cieľom zatraktívniť knihy a čítanie deťom či dospelým. Svojou prácou som žila,“ priblížila dôvod, prečo sa rozhodla bojovať o miesto riaditeľky.
Spomedzi štyroch uchádzačov, ktorí spĺňali stanovené podmienky, sa umiestnila na prvom mieste a bola výberovou komisiou navrhnutá na vymenovanie do funkcie. Rozhodnutím bývalého predsedu BBSK bolo výberové konanie zrušené a na zasadnutí zastupiteľstva bol predložený návrh vymenovať do funkcie súčasnú riaditeľku.
„Týmto konaním došlo k diskriminácii v oblasti prístupu k funkcii riaditeľky z dôvodu jej politickej príslušnosti,“ ozrejmila právnička.
Úspešná kandidátka, ktorá nakoniec na svoj post nenastúpila, sa rozhodla konať. Nechcela sa zmieriť s krivdou, ktorú pociťovala, a podala proti výberovému konaniu sťažnosť. „Po jej podaní som v prvom okamihu mala strach. Nikdy nezabudnem na paniku, keď som si uvedomila, čo som urobila. Včas som však pochopila, že nemám čo stratiť,“ spomína na začiatok niekoľkoročného boja.
Dva roky sa snažila o mimosúdne riešenia
Boj proti veterným mlynom trval dva roky. Neúspešne. Po vyčerpaní všetkých možností v decembri 2011 podala žalobu. „Mnohým inštitúciám som adresovala svoje podnety, avšak až Slovenské národné stredisko pre ľudské práva mi poskytlo konkrétne riešenie a pomoc. Veľmi si vážim aj ich ľudský rozmer, povzbudenie a ochotu kedykoľvek mi odpovedať na moje otázky.“
Do súdneho sporu ju hnalo presvedčenie o pravde a cieľ dokázať ju. Napriek argumentom jej nik však nedal za pravdu. Po bezmocnosti z márneho boja prišiel ďalší šok. „Celé som to vnímala tak, že poukázaním na postupy výberového konania som sa stala nežiadúcou osobou.“ Výpoveď dostala pol roka po podaní žaloby na súd.
Po 25 rokoch prišla z organizačných dôvodov o prácu. „V knižnici zostali pracovať zamestnanci prijatí pred niekoľkými rokmi. Samozrejme, tieto veci sú v kompetencii riaditeľa,“ tvrdí Priadková.
Napriek tomu niekde v kútiku duše výpoveď očakávala. „Iste, mohla som podať ďalšiu žalobu, ale ďalší spor by bol pre mňa ako nezamestnanú osobu finančne náročný. A súdiť sa o návrat tam, kde už o moje skúsenosti a odbornosť neprejavovali záujem? Túto možnosť som zavrhla,“ zdôraznila.
Boj za pravdu ju pripravil o priateľov
Pre zanietenú knihovníčku bolo nepredstaviteľné, že ako zamestnanec už do knižnice nevstúpi. „Paradoxom je, že práve ja, ktorá som roky viedla deti a mládež k návštevám knižnice, som tam už nedokázala ísť ani ako čitateľ. Dokonca sa pristihnem, že cestou okolo odvrátim pohľad. Tá ľútosť tam predsa len je. Ale čítam naďalej veľmi rada,“ snaží sa uzavrieť ťažkú kapitolu svojho života.
Rok bola nezamestnaná. Medzitým si urobila niekoľko kurzov a neskôr začala pôsobiť v sociálnej sfére. „Mám skvelých kolegov a svoju prácu som si obľúbila. Do práce sa každý deň teším. A veľmi pekne ďakujem dobrým ľuďom za pomoc,“ pochvaľuje si statočná bojovníčka.
Na roky, ktoré ju stáli kopu síl, peňazí, ale aj zdravie, však zabudnúť nemôže. „Najťažšie bolo pre mňa zistenie, že pre niektorých priateľov už nie som priateľka a že som stratila svoje miesto v živote. V určitých ľuďoch som sa sklamala. Odrazu sa mi začali vyhýbať, neodpovedali na pozdrav či dokonca prechádzali na druhú stranu cesty,“ povzdychne si.
Víťazstvo prišlo po šiestich rokoch
Dnes sa na všetko pozerá s odstupom. Hnacím motorom pre ňu bola neoblomnosť v presvedčení o pravde. Čím viac sa cítila ponížená, tým intenzívnejšie a tvrdohlavejšie hľadala riešenie. „Samozrejme, nebolo tomu tak hneď od začiatku. Bol to proces od sĺz a kolapsov až po vnútornú disciplínu,“ priznáva.
S argumentáciami protistrany narastala aj jej rozhodnosť a odvaha, pretože svoju pravdu vedela dokázať. „Obetovala som aj s mojím manželom veľa času premýšľaniu a formulovaniu argumentov. Moje zdravie dostalo taktiež riadne zabrať. Bolo tam veľa sĺz a bolesti.“
Vyplatilo sa. Po nekonečných rokoch prišlo zadosťučinenie. „Bolo preukázané, že došlo k diskriminačnému konaniu a tiež k zníženiu jej spoločenskej vážnosti a uplatnenia na pracovisku. Súd prihliadol aj k tomu, že výpoveď bola síce daná z organizačných dôvodov, ale z hľadiska kvalifikácie a doby práce bola skúsenejšou a na vyššej odbornej úrovni ako zamestnankyne, ktoré na pracovisku zostali,“ uviedla advokátka.
Chce byť inšpiráciou aj výstrahou
Ospravedlnenie, ktoré sa jej ako víťazke sporu dostalo, vníma ako morálnu podporu. Finančné odškodnenie jej čiastočne pomôže obnoviť situáciu pred celou kauzou.
„Jeden môj dobrý priateľ mi povedal, že som dosiahla viac, ako keby som mala nejaké funkcie. Súhlasím s ním a vnímam to tak isto. Mám veľmi silný pocit zadosťučinenia,“ podotkne.
Citlivo vníma, keď ju ľudia zastavia a rozprávajú o svojich ťažkostiach. „Vtedy mám slzy v očiach, lebo len ja, môj manžel, dcéra a mama vieme, čo všetko sme prežili. Bola to zmes pocitov bezmocnosti, neužitočnosti, ľútosti, hnevu, strachu,“ dodáva s tým, že na istý čas stratila pocit vlastnej dôstojnosti, istoty a stabilného miesta vo svete.
„Strata týchto hodnôt následkom diskriminačného konania je preto veľmi nebezpečná a zákerná. Môže totiž viesť k závažným psychickým ťažkostiam. A začleňovať sa do života so zranenou dušou je veľmi, veľmi ťažké. Je mi preto ľúto, že tí, ktorí to všetko spôsobili, nenesú žiadne následky,“ hovorí sklamane žena, ktorá chce dať silu aj ďalším ľuďom s podobným osudom.
„Pevne verím, že tento môj prípad bude vzorom aj pre ostatných diskriminovaných a tiež výstrahou pre štátne inštitúcie a firmy v otázkach diskriminácie prístupu k práci,“ uzavrie.
