LUČENEC. Veľmi dobre vie, čo prežíva športovo založený tínedžer, keď mu zdravie povie: Stop! Na chvíle, keď mu ako trinásťročnému diagnostikovali chronické ochorenie obličiek, nikdy nezabudne. Pre Miroslava Tichého z Lučenca to znamenalo koniec milovanému futbalu. Školák, ktorý sa vo voľnom čase naháňal nielen za futbalkou, ale aj basketbalkou či tenisovou loptičkou, musel presedlať na „ľahšie“ športy.
Roky pribudli, no chuť športovať neopadla. Práve naopak, hnaný túžbou po víťazstvách reprezentuje našu krajinu a tiež mesto Lučenec na prestížnych podujatiach. Uplynulý mesiac vycestoval do fínskeho Vantaa. Bol jedným z 381 športovcov z 24 štátov, ktorí bojovali o pódiové priečky na IX. Európskych hrách transplantovaných a dialyzovaných športovcov. Farby našej krajiny hájil spolu s Dušanom Križkom, Jozefom Franerom, Róbertom Kopeckým a Petrom Štibránym. Novohradčan aktuálne oblieka dres stolnotenisového klubu Štadión Petržalka. Slováci sa nedali zahanbiť a domov nepricestovali naprázdno. Ukoristili si jednu zlatú, dve strieborné a jednu bronzovú medailu.
„Mojimi disciplínami boli tenis a stolný tenis. V tenise som nepostúpil zo skupiny, ale v pingpongu som v dvojhre skončil na 3. mieste za reprezentantom Maďarska a víťazom z Talianska, ktorého som v skupine porazil. No a potom to prišlo. V štvorhre sme spolu s Róbertom Kopeckým prešli celým turnajom bez straty setu. Vo finále sme zdolali Grékov,“ informoval úspešný športovec.
Lučenčan ovenčený zlatom. (zdroj: Z albumu M. Tichého)Športová dráha Miroslava Tichého je dôkazom toho, že kde je pevná vôľa a chuť, tam sa mnohokrát zrútia aj prekážky, ktoré do cesty postaví choroba. Napokon, už koncom roka 1993 začal chodiť na hemodialýzu. Ani podlomené zdravie mu nezabránilo v športovaní. Naďalej reprezentoval Lučenec v stolnom tenise.
„Ešte aj dnes mi v ušiach znie telefonát z 12. júna 1995. Dočkal som sa prvej transplantácie obličky, ktorá mi aspoň na pár rokov pozitívne zmenila život. V roku 1999 ju však lekári museli vybrať a opäť prišla na rad dialýza. Samozrejme, boli aj problémové chvíle, no aj vďaka milým sestričkám, ľudskému a odbornému prístupu lekárov som ich zvládal s úsmevom,“ spomína Miroslav, ktorý sa po dlhých deviatich rokoch dočkal ďalšej transplantácie. „Podrobil som sa jej 6. marca 2007. Tešil som sa z nej ako malý chlapec.“
Nikdy sa nevzdával. Šport bol pre neho prostriedkom na prekonávanie fyzických a zdravotných limitov. Tvrdí, že všetko sa dá prekonať. Stačí len chcieť.
Mirovi Tichému sa medailová zbierka utešene rozrastá. (zdroj: Z albumu M. Tichého)M. Tichý sa náhodne zoznámil s rovnako transplantovaným pacientom. „Pán Dobrotka bol tiež pingpongistom. Vďaka nemu som sa dostal do reprezentačného tímu Slovenska transplantovaných pacientov. Jeho členom som od roku 2011,“ pripomenul ambiciózny účastník dvoch Svetových a troch Európskych hier transplantovaných pacientov, z ktorých si priniesol jednu zlatú, dve strieborné a štyri bronzové medaily.
„Chcel by som sa poďakovať svojej rodine, priateľom, ktorí stále pri mne stoja, pár nadšencom z Brna, stolnotenisovému klubu Štadión Petržalka, STK Tomášovce a STK Lučenec – Kalinovo. Tiež ďakujem sponzorom, ktorí ma finančne podporili. Bez ich pomoci by som sa spomínaných podujatí nemohol zúčastniť. Sú to B. Braun Medical, Sdat, Dialýza – LC – REN, s.r.o., lekár E. Fízeľ a mesto Lučenec. Napriek tomu, že reprezentujeme našu krajinu, štát nás nepodporuje,“ zakončil M. Tichý.
