HRIŇOVÁ. Benzín Branislave Lapínovej zavoňal už v detstve. Otec jazdil na motokárach, starší brat motokros. Prvý krát sedela za volantom, keď mala dvanásť. „Boli sme v Pratri. Tam som si prvý krát vyskúšala jazdu na motokáre a veľmi sa mi to zapáčilo,“ spomína mladá pretekárka na svoj prvý kontakt s motoristickým športom.
„Potom ma ocino zobral do Lučenca ku Konopkovcom, ktorí okrem iného vyrábajú diely na motokáry. Vyskúšala som si pár tréningov. Časy boli dobré, tak sme sa do toho pustili.“
Postupne sa predierala na stupne víťazov
Odvtedy už dievčinu z motokáry nikto nedostal. Najvyššiu kategóriu jazdila ako jediná žena. „Darilo sa nám dobre. Na Slovensku som vyhrávala, v Maďarsku som bola majsterkou. Chceli sme ísť na Majstrovstvá Európy, ale tam to bolo zložité.“
Preteky boli finančne náročné a sponzorov málo. „Motokáry nie sú tak divácky atraktívne, tak pre sponzorov nie sú zaujímavé,“ vysvetľuje.
Keďže formula je atraktívnejšia, rozhodla sa pred štyrmi rokmi presedlať. „Motokára je do sto kilometrov akčnejšia. Viacej zatlačí do sedačky, ale nedrží tak v zákrutách, takže sa nedá ísť rýchlo,“ priblíži.
„Do tohto keď sadnem som skrytá, je mi strašne teplo, ale keď idem po rovinke tých tristo, tak je to úžasný zážitok. Keď v zákrutách držíte plný plyn, čo pri iných vozidlách nemáte šancu, to je perfektný pocit. Každému odporúčam,“ doplní s úsmevom.
Chlapci sa jej smiali
Aktuálne jazdí zónu strednej Európy s formulou talianskej výroby. „Nie je nás veľa, všetci sme zaradení v kategórii do tisíc.“ Jazdila v rôznych tímoch na Slovensku, aj v Čechách. Najnovšia zostava je rodinná. „Ocino je šéfmechanik, priateľ s nami jazdí ako mechanik. Novou tvárou je Lučenčan Marián Piecka. Strýko šoféruje kamión a mamina sa stará o zázemie,“ predstaví svoj tím.
Pretekať v motoristickom športe pre nežnejšie pokolenie nie je jednoduché. V motokárach mala niekoľko súperiek, no vo vyšších súťažiach je už ženská tvár raritou. „Bola som jediná pretekárka. Chlapci sa mi smiali. Stalo sa mi, že na stupňoch víťazov som bola sama. Ani ruku mi nechceli podať,“ sťažuje sa na ješitných kolegov.
Neodradila ju ani vážna nehoda
Časom si ale museli zvyknúť, že ambiciózna pretekárka sa na chvoste kolóny voziť nebude. Vo formule je tiež jediná. „Muži nerešpektujú ženu na pretekárskej dráhe. Ešte kým je človek vzadu, tak to znesú. Ale keď sa predierate dopredu, tak je to ťažké. Musela som si svoje miesto tvrdo vybojovať,“ hovorí odhodlane napriek tomu, že súperi jej nič nedarujú.
„Keď som jazdila motokáry, bojovala som o postup na majstrovstvá sveta. Tímový kolega pretekára, s ktorým sme sa bili o prvenstvo si na mňa počkal a vrazil do mňa zozadu,“ spomína na nepríjemnú skúsenosť. Víťazstvo jej uniklo o jeden bod.
Horšie však bolo zranenie, ktoré pri nehode utrpela. „Mala som zlomený krk. Pol roka som chodila s límcom. Ocino bol strašne nešťastný, lebo to už nebola sranda. Mohla som skončiť na vozíku,“ uvedomuje si závažnosť situácie.
Mimo pretekárskej dráhy je opatrná
Vo formule ju zatiaľ žiadna vážna nehoda nepostihla. Jazdec, podľa skúsenej pretekárky, musí byť odvážny a mať oslabený pud sebazáchovy. Vidieť miesto aj tam, kde nie je.
„Raz som predbehla jednu pretekárku. Jej ocino si na mňa počkal a začal na mňa kričať, že som ju vybúrala. Vravela som mu, že som sa jej ani nedotkla. Nakoniec sa s plačom priznala, že sa zľakla. Myslela si, že sa tam už nikto nevojde a ako som tam vletela, ona urobila hodiny.“
Napriek tomu, že na trati dokáže riskovať, v bežnej premávke je opatrný šofér. Snaží sa dodržiavať predpisy a jazdiť bezpečne. „Naši mi hrozili, že ak nebudem slušne jazdiť zoberú mi auto aj vodičák,“ smeje sa skúsená vodička.
Pretekár musí mať dobrú kondičku
Rýchlosť si užíva na pretekárskych okruhoch. „Na slovakia ringu táto formula dá dvestoosemdesiat, ale po rovine z nej dostanem aj tristo,“ pochváli výkon svojho tátoša. Ovládať takéto vozidlo si vyžaduje zdatného pretekára so silnými rukami a dobrou fyzickou kondíciou.
Rozumieť musí aj technickej stránke svojho vozidla, s čím vyučená automechanička nemá problém. „S ocinom sme už zohratý tím. Ja viem, čo mu mám povedať, on vie, čo myslím. Do motoru zasahovať nemôžeme, ten je zaplombovaný. Ale podvozok a krídla si môžeme nastavovať,“ podotkne.
Snívala o F1
Branislava svoj život žije na kolesách. A to doslovne. Trénovať sa dá len na slovakia ringu, alebo hungaro ringu. Preto je neustále na cestách, alebo pretekoch. „Teším sa vždy, keď si môžem zajazdiť. Od marca do októbra, alebo novembra sme neustále preč. V utorok sa vraciame z pretekov a v stredu, alebo štvrtok už ideme na ďalšie. Medzitým tréningy.“
Kedysi snívala, že raz bude pretekať najprestížnejšiu súťaž F1, dnes si už myslí, že v našich končinách to nie je možné, no napriek tomu neprestáva byť optimistom.
Branislava so svojim tímom (zdroj: Ľ. KARMANOVÁ)
