MÁLINEC. Slnečné počasie a teplé letné večery prajú romantike. Nejeden pár sa rozhodne práve v letných mesiacoch svoju lásku spečatiť sobášom. Svadba je príležitosťou nielen na zábavu, ale aj na rôzne rodinné, či regionálne tradície.
V minulosti svadobný obrad prebiehal podľa presného scenára s rozmanitými zvykmi a líšil sa v závislosti od regiónu. Nebývala to len záležitosť rodiny, ale celej dediny. Svadobné zvyky od odobierky až po čepčenie nevesty sa zachovávajú v určitých obmenách dodnes. Tie, ktoré samotnému obradu predchádzali už pomaly zanikajú.
Svadba začínala kašou
V Málinci svadba trvala tri dni a začínala kašou. Bola to rozlúčka so slobodou. Druhý deň patril samotnému sobášu a hostine a tretí deň bol záver svadobného veselia, nazývaný hľadanei bičkov.
Zvyky a obyčaje tradičnej málinskej svadby zozbieral a opísal vo svojej knihe Z Málinské túrňi pozerán, vysokoškolský učiteľ a regionalista Július Lomenčík. Okrem tradícií sa mu podarilo zachytiť a uchovať aj typické málinské nárečie.
Svadobné obdobie začínalo pytačkami. Tie zahŕňali potvrdenie súhlasu dievčiny na vydaj a uzavretie dohody o sobáši medzi dvoma rodinami. „Zásnuby sa konali v sobotu, v dome dievčaťa. Prítomní boli rodičia, súrodenci a krstní rodičia,“ opisuje Lomenčík.
Kamarátky budúcej nevesty nasypali na tanier mak a takto hovorili: Sejen, sejen mak, žebe bolo tak, sejen, sejen, žito čistó, žebe bolo slovo istó.
Pre sena peitali ďéuča
Ako prvý v dome nevestiných rodičov prehovoril otec mládenca. „Ani sa náz nespeitáťe , čó smo prišli?“ Otec dievčiny odpovedal: „No vet povéťe, čó kceťe.“ Na to mládencov otec predniesol žiadosť. „Prišli smo peitaťi pre nážho sena toto ďéuča. Či mu ho dáťe za ženu?“ Odpoveď znela: „Aj ve sťe brali, čó sa ván líbelo. Aňi me ňebráňimo, čó be ich ťešelo. Nag in pán Boh požehnáva na kerú cestu sa ubrali.“
Tak bola ruka v rukáve. Dievčina od mládenca dostala obrúčku a jednofarebnú látku na šaty. Ona mládencovi podarovala šatôčku. Podali si ruky a pobozkali sa. To sa pokladalo za spečatenie manželského sľubu.
„Na druhý deň išli snúbenci so svedkami na farský úrad uskutočniť úradný zápis, aby pán farár v kostole oznámil veselú novinu,“ priblížil Lomenčík. O mladých sa odvtedy hovorilo, že sú vo vere. Boli vereňec a vereňica.
Nevesta musela mať aspoň dve duchne
Počas ďalšieho obdobia si snúbenica pripravovala výbavu. Aj v chudobných rodinách musela mať nevesta aspoň dve duchne (periny) a štyri vankúše. Kedysi sa verilo, že periny sa do svadby nemohli vyudierať, aby boli kypré, lebo by ju muž bíjal.
Nevesta podľa možností priniesla do spoločnej domácnosti domácu bielizeň, šatstvo, truhlu na šaty. V majetnejších rodinách bola truhla aj s priečinkami na odkladanie bielizne a so zásuvkou na spodku, prípadne šifoňér – veľká skriňa. Zariadenie domu ako posteľ, stôl, lavice dal mládenec.
Dva dni pred svadbou prišiel na koči, alebo voze mladoženích so starejším po dievčininu výbavu. Pri odprevádzaní voza dievčatá a mládenci spievali: Tu ti je Anička, tu je tvoja služba, veď ti ju viňésol na tri razi družba. Prví ras kasňičku, druhí ras duchničku a na treťon raze Hanku za ručičku.
Hostí pozývali s krčahom hriateho
Oznámenie v kostole, ohlášky, sa konali tri nedele. Tretiu nedeľu po zasnúbení, dievčina naposledy stála v kostole medzi svojimi rovesníčkami a mládenec na chóre medzi vrstovníkmi. Po bohoslužbách sa odobrali od svojich priateliek a kamarátov. Popoludní do nevestinho domu prišli družice, aby pripravili pre ňu venčok a pre družbov a zaťa péra.
„Družbovia s krčiažkom hriateho pozývali hostí na svadbu. Príbuzní, ale aj všetci pozvaní piekli svadobné koláče. Niekto daroval sliepku, iný pálenku, alebo víno. Bližšia rodina priniesla okrúhle vysoké koláče, pečené v hlinenom pekáči,“ vymenoval autor.
Večer pred sobášom sa konala kaša. Rozlúčka s dievkami a mládencami. Hosťom sa ponúkla krupicová kaša uvarená v mlieku. Od toho bol aj odvodený názov obradu. Na stole boli aj koláče a fľaša pálenky.
Komu kaša pošmakuje, nak si groš hotuje
Pri vstupe do domu vítala hostí nevesta, ktorá mala na sebe fertuchu. Bola to zástera na traky, ktorá zakrývala aj poprsie. Do vačku fertuchy vložili hostia peniaze, dar do kaše. Kašu v miske priniesol družba so slovami: Ňesén, ňesén pre tváró vaši, mädon pomasťénu kaši. Komu kaša pošmakuje, nak si každei groš hotuje.
V tom istom čase sa zišla rodina v mládencovom dvore. Neskoro večer sa vybrali do domu nastávajúcej rodiny so spevom. Pomo tan, pomo tan, ďe to svetlo horí, je stan peknó ďéuča, aždá nán otvorí....
Keď prišli do domu, dievčina mala v jednej ruke sviečku a v druhej tanier zakrytý bielou vreckovkou. Pri vstupe každý dal do taniera peniaze. Posledný vošiel snúbenec, ktorý sfúkol sviečku a pobozkal svoju nastávajúcu.
V pondelok prišiel na rad sobáš
V pondelok už od skorých ranných hodín bolo v dome nevesty rušno. Po deviatej hodine začali prichádzať hostia, ktorých počastovali kapustnicou a opekancami. Pila sa hriata pálenka. Funkciu starejšieho zastával krstný otec.
Družice odniesli zaťovi a jeho otcovi plátenú košeľu, vyšívaný ručník a pierka. Družbom ozdobili klobúky voskovým bielym pierkom a starším mužom zeleným rozmarínom s červeným harasom. Budúcej svokre poslala nevesta látku na šaty. Mladý zať poslal svojej nastávajúcej a jej matke čižmy s peňažným darom.
Ako si niektorí pamätníci z Málinca spomínajú, mladucha bola oblečená v bielom, na hlave so svadobným vencom, z ktorého viseli dve dlhé stuhy. Neskôr stuhy nahradil závoj. Na nohách mala obuté vysoké čierne čižmy.
Zo svadobných zvykov sa dodnes zachováva odobierka a to v autentickej podobe. Aj v minulosti bývala slávnostná a dojímavá. Po odobierke sa svadobčania presunuli do kostola. Cestou sa robieval veľký krik. Okolostojacich zvedavcov ponúkali pálenkou a koláčmi. Kým budúcich mladomanželov zapísali do matriky, na farskom dvore sa tancovalo.
Výkupné za nevestu
Aj tradície sobáša sa uchovali dodnes bez väčších obmien. Po sobáši sa všetci odobrali ku nevestiným rodičom na obed. Ak ženích pochádzal z inej dediny, rovesníci nevesty vytiahli na ulici povraz a zatarasili svadobčanom cestu. Aby ich pustili, ženích musel zaplatiť výkupné, zvyčajne pálenku.
Svadobná hostina bola veľkým hodovaním. Medzi jednotlivými chodmi sa svadobčania zabávali a tancovali. Po skončení hostiny sa mladomanžel poďakoval svokrovcom. Rodičia mladým požehnali a dcéru vyprevadili z rodného domu.
„Na dvore už bol pripravený voz, na ktorom sa mladomanželia povozili po celej dedine a rozdávali koláče. Svadobčania zatiaľ odišli do domu zaťových rodičov. Neskôr za nimi prišli aj mladomanželia,“ píše Lomenčík.
Mladá žena musela byť pracovitá a plodná
Príchod nevesty do nového domu bol vrcholom svadobných obradov. Privítala ju svokra medom so slovami: „Tuto ťi pretkladán ležičku mädu, abe medzi nami ňebolo hňevu.“
Po prijímacom akte nevestu ženích preniesol cez prah. Ďalšie obyčaje boli zamerané na mladomanželku. Do lona jej položili malé dieťa, aby do roka porodila. Dali jej jesť zákusky, aby v ťarchavosti dobre jedla.
Po obradoch sa ešte dlho veselilo. Záverom svadby bolo delenie svadobného koláča – radosníka. Starejší koláč rozdelil pre všetkých hostí, ktorí prijatím potvrdili právoplatnosť manželstva. Zároveň to znamenalo ukončenie svadobnej hostiny. Niektorí svadobčania sa potom rozišli domov. Mladí sa zabávali až do bieleho rána.
