„Obzerala som si tie ruky, ale nič. Nič som na nich nevidela. V rozhovore s istými múdrymi ľuďmi, ktorých som sa pýtala, ako si to mám vysvetliť, mi povedali: Máte v nich obrovskú silu. Tým to však pre mňa skončilo. Nechala som to tak. Až oveľa neskôr, keď som si spomenula, ako v mojom náručí prestávajú plakať malé deti, že môj starý otec rukami a bylinkami liečil všetko, čo mal na dvore a v maštali, začala som sa pozornejšie vnímať. Ukázalo sa, že tá sila skutočne vo mne je, len som jej nechcela načúvať. Uvedomila som si napríklad, ako často sa na mňa obracali priatelia a známi s jedinou otázkou: Počuj, bolí ma to či ono. Čo si mám podľa teba zobrať? Boli to veci, ktorým som nikdy nepripisovala osobitný význam. Postupne som sa však dopracovala aj k ďalšiemu poznaniu. Zistila som, že vidím do ľudí viac, ako treba. Viem, keď mi niekto do očí klame,“ tvrdí Helena.
Vymenil ju za dve babky
Svoju schopnosť odhaľovať choroby berie ako dar. „Vždy, keď sa k nim skláňam, najprv poviem, Bože, nech sa stane tvoja vôľa. Nie moja. No ak je moja taká, že dokáže tohto muža či ženu zbaviť trápenia, prosím, pomôž mi,“ pokračuje.
Na otázku, či vidí, keď ide povedzme po ulici, koľkí ľudia sú naozaj vážne chorí, odpovedala: „Už si to nevšímam, lebo by som sa nemohla venovať inej práci. Napokon, kto chce, ten ma nájde. Chodil ku mne jeden pán. Mal psychické ťažkosti, už ich nemá. Pracuje. Liečila som aj rakovinu. Nebesá nám boli naklonené! Alebo dieťatko- jasličkár. Chytalo všetky choroby, zvlášť často mávalo zápal priedušiek. Večne bolo na antibiotikách. Boh to zariadil tak, že muselo prísť ku mne. Rodičia potrebovali odísť na päť dní mimo domu. Dali ho na ten čas k nám. Chlapča si vybralo mňa, hoci má dve babky. Liečila som ho. Vstávala som k nemu aj v noci. Od tých čias ubehlo niekoľko mesiacov. Je bez antibiotík. Istý pán z mojej klientely ma v meste zdraví: Dobrý deň, pani so zlatými rukami! Čo mám na to povedať? Zlaté nie sú, vedia len pomocť tým, ktorí to potrebujú. Viem tiež, že mnohí špekulujú, čo za to chcem. Nič nechcem. Stačilo by, keby boli k sebe o kúsoček lepší,“ pripomína.
Kardiostimulátor na dlani ?
Pani Helena prísne zachováva anonymitu svojich klientov. Keď má potvrdiť hodnovernosť chýrov, že liečila ľudí z Bratislavy, dokonca tzv. veľké šarže, povie len stručne „ aj“. O istom z nich hovorí: „Srdce mu ide na moje ruky.“ Čoskoro sa opäť stretnú.
Dostane toľko energie, koľko bude potrebovať. Presne vycíti, či bude pracovať hodinu alebo postačí dvadsať minút. Nikdy nehľadí na čas. Prvoradé je, aby si každý zobral toľko sily, koľko potrebuje. Diagnostiku robí rukou, na ktorej dominuje dlhá horizontálna čiara. Vyhľadáva ňou choré miesta.
Nevie si predstaviť, že by niekoho neprijala. „Išla by som proti vlastnému svedomiu. Niekedy mám dokonca problém, aby som sa, ľudovo povedané, „nezastarela“. Urobila som to však iba raz. Bola som tak spontánna či protivná, že som istému mužovi povedala, že má choré srdce. Zveril sa mi do rúk. Stretávame sa už pár rokov. Bol v nemocnici. Aj tam som mu posielala energiu. Musel mi však povedať meno, dátum narodenia, ulicu, poschodie, číslo izby,“ spomína Helena.
Na poznámku, či si občas potrebuje „dobiť baterky“, zareagovala: „Dobre mi je, keď je v kostole málo ľudí. Sadnem si niekde do kútika, položím si tie svoje ruky na kolená a prosím o božiu silu pre ľudí. Stalo sa, že sotva som vyšla von, oslovila ma známa mladá žena. Vraj, teta, mám zlý deň, strašne ma bolí hlava. Ja jej nato, dieťa moje, daj sem tú tvoju hlavu. Zobrala som jej ju do dlaní, trochu podržala, a bolo po bolesti. Na počkanie!“
Príjemné s užitočným
Helene sa nedá uprieť to, čomu sa hovorí charizma. Ten, kto sa dostane do jej blízkosti, to rýchlo zbadá. Vyžaruje pohodu, pokoj a vyrovnanosť. Je to prenosné. Opadá stres. Keď rozpráva, pozerá sa priamo do očí. Ľudia, s ktorými sa stretáva, ju nazývajú va dobrým duchom. „Snažím sa s každým vychádzať. Ak chce totiž niekto ľuďom pomáhať, nesmie za tým vidieť zisk, vypočítavosť či slávu. Sláva je ako poľná tráva. Som obyčajný človek, ktorý má rád ľudí a rád im pomáha. Stáva sa však, že vycítim, ak mi niekto ubližuje. Vtedy sa najprv opýtam, panebože, prečo. Potom si sama sebe poviem, nuž preto, lebo si hlúpa. Nemáš právo spytovať sa. Tak to musí byť. Dobré, zlé, vzostup i pád. Tiež som mala jednu krivdu v rodine, ktorú som nevedela odpustiť. No napokon som odpustila. Aj v srdci. Pamäť sa dočista povymetať nedá, ale odpúšťať sa musí. Každý deň sme vystavení určitej skúške. Aj ja. Mám pár diagnóz, ale nič sa nedeje. Skamarátila som sa s nimi. Jednoducho, dokážeme spolu existovať.“
Lieči vraj aj na diaľku. „Matka plakala pri tomto stole. Jej dieťaťu som vysielala energiu až do Anglicka. Dnes je z nej dvadsaťročná mladá dáma. No pomohla som aj žene, ktorá mala umelý kĺb a dlhej jazvy po reze sa nemohla ani dotknúť. Zbavila som ju bolesti. Nemenovaný športovec mal v hlave zúženú cievu. Liečil sa v ružomberskej nemocnici. Meral dva metre. Keď som mu chcela prejsť rukami po hlave, musela som si zastať na stoličku. Po desiatich návštevách vyzdravel. Mala som aj pacientku s obrovským pásovým oparom. Vyliečila som aj jej dcéru. Keď som ju po prvýkrát stretla, bola ako zvädnutý kvet. Dodala som jej sily. Dnes je plná života. Mám z toho obrovskú radosť. Z každého úspechu sa teším. Moja mamenka hovorila: Je správne, ak sa človek modlí, ale to nestačí. Ak chceš byť lepšia, treba urobiť každý deň dobrý skutok. Myslím si, že to, čo robím, sú dobré skutky.“
(Kontakt na Helenu je v našej redakcii.)
