Tvrdí, že len hlupák robí tú istú chybu. Drží sa svojského hesla olympionikov – nie je dôležité zúčastniť sa, ale zvíťaziť. Vo svete divadla, ale aj filmu, znie jeho meno ako zvučná značka kvality. Uvedomuje si hodnotu toho, čo je v živote podstatné, aj na doskách, ktoré znamenajú svet. Najdôležitejšia je podľa neho samotná radosť zo života. Vladimír Sadílek je skvelý herec a režisér, ktorý sa rád vracia do Lučenca.
- Aký vzťah máte k Lučencu?
- Žil som tu 35 rokov. Bol som hrdý na to, že vyrastám v meste, ktoré malo dve kúpaliská, nádherný lesopark, zoologickú záhradu, pekné námestie, ktoré bolo rozdelené na štyri časti. V jednej predávali dobytok, v druhej zeleninu a kvety a v tretej kováč podkúval kone. V reštaurácii Hviezda hrávali všetky kapely, ktoré chceli odísť na Západ. My sme sa tam nahrnuli a buď sme ich vypískali, alebo zožali potlesk. V tom čase tu fungovalo Divadlo Boženy Slančíkovej Timravy. Veľmi som sa chcel do neho dostať. Účinkoval v ňom môj kamarát Ľubo Mišút a režisér Gallay. Obidvoch som obdivoval. V roku 1968 im náhle vypadol herec. Ponúkli mi rolu rytiera v hre Tanec nad plačom. Bol to pre mňa veľký zážitok. No Lučenec, to boli aj prvé lásky, výplatná páska bez odmeny len preto, že som mal dlhé vlasy, ale aj zápach skazeného piva. Bývali sme totiž na Železničnej ulici, neďaleko nás bol bufet, v ktorom sa čapovalo pivo. Drevené pivné sudy väčšinou skončili na dvore. Pozostatky piva na slnku neznesiteľne zapáchali. To preto som nikdy nepil pivo. Len tvrdé. Najradšej som mal vodku. Niekedy som pre pálenku prišiel o sako, hodinky, košeľu...Našťastie som mal dobrého kamaráta, ktorý na druhý deň všetky moje veci doniesol k nám domov mojej mame. S alkohol som skoncoval pred 29 rokmi.
- Preslávila vás najmä rola v Jakubiskovom filme Nejasná správa o konci sveta...
- Netvrdím, že nie. Ale aj tie ostatné boli zaujímavé, napríklad postava kúzelníka vo filme Iluzionista, Krajinka. Zvláštne, väčšinou som hral farárov, kňazov a bezdomovcov. Momentálne nakrúcam v Prahe a v Plzni film Rebelation, kde hrám satanistického veľkokňaza. No srdcu najbližšia mi bola postavička úradníka v Gogoľovej hre – Bláznove zápisky. Je to postava úradníka, takej šedej myšky. Je tajne zaľúbený do ministrovej dcéry. Vybuduje si svoj vlastný svet, v ktorom sníva svoj sen... Zbožňujem divadlo. Vo svetle reflektorov máte svoj vlastný svet. Divadlo je onánia extravagantných ľudí. Pri divadle zažívate podobný pocit ako pri milovaní. Najskôr sa v šatni pripravujete. Za jej dverami necháte problémy, smútok aj hnev. Vyjdete na javisko, ste plný očakávania a keď dohráte, vznášate sa.
- Postavy kňazov - to bude zrejme tým výzorom. Brada, dlhé vlasy...
- Už v 59. roku som sa zaprisahal, že raz budem mať bradu a dlhé vlasy. Veď som si pre to aj niečo pre to vytrpel. Raz mi dokonca za môj výzor nedali ani odmenu. Aj teraz sa mi stáva, že keď vojdem do obchodu, predavačky si nahlas povzdychnú - Ježiš... Ja im na poviem, že mi môžu hovoriť Vlado (smiech).
- Čoho sa bojíte?
- Ľudí, kľučky, telefónu, samoty, ale aj bolesti. Mám strach, aby sa nestalo niečo mojim blízkym. Ľuďom chýba pokora. V každom z nás drieme dobro aj zlo. Je na nás, čo v nás zvíťazí. Voľakedy mi matka hovorievala: Ideme k pánom úradníkom. Možno aj preto ten strach pred neznámymi ľuďmi a kľučkami.
- V čo veríte?
- Možno v posmrtný život a v niekoho, kto je tam hore... Navonok to zrejme ani tak nevyzerá, ale tam vnútri to je. Veď aj komunisti na smrteľnej posteli hovorili: Pane Bože, pomôž... Ak ešte raz prídem na tento svet, chcel by som byť ženou. Ženy vedia lepšie znášať bolesť. Muži sú ješitní.
Autor: Z. Suráková