BOTTOVO. Umelecký rezbár Milan Porubiak síce vyštudoval poľnohospodárstvo, no už v detstve mu učarovalo drevo. Kým ako dieťa si malým nožíkom stružlikal píšťalky či vychádzkové palice, dnes už z dreva zhotoví čokoľvek.
Od malého vreckového nožíka prešiel k motorovej píle a na pohľad drsný chlap s ťažkým strojom v rukách dokáže behom niekoľkých hodín z kusu dreva vyčarovať nádherné umelecké dielo.
„Pochádzam z Lomu. Možno je to aj tým, že som sa narodil v hore, tak mám od kolísky zakorenenú lásku k drevu. Lom osídlili drevorubači od poľských hraníc. Aj meno s mojou záľubou možno má niečo spoločné. Porub – rúb,“ hľadá odpoveď na otázku, z čoho pamení jeho talent.
Nožík mal v rukách neustále
Prvý kontakt s drevom mu sprostredkoval starý otec. „Vždy robil s drevom. Pri ňom som sa mnoho naučil,“ zaspomína dnes už zrelý muž. Nožík mal v ruke neustále. „Je to skvelé, keď človek dokáže niečo pekné vytvoriť,“ myslí si.
Keď po prvýkrát videl chlapov s motorovými pílami, ako sa pasujú s neforemným kusom dreva, okamžite si ho tento štýl práce získal. „Zaujalo ma to a chcel som to skúsiť. Stále skúšam niečo nové,“ priznáva.
Podľa Milana má talent v sebe ukrytý každý z nás. Len ho treba objaviť a naštartovať. „Niekto pekne kreslí, spieva alebo vie niečo iné. Mne to ide s drevom,“ pochváli sa. Tvar, ktorý chce v dreve vyrezať si niekedy predkreslí, inokedy ho ruka vedie intuitívne. „Neviem kresliť. Lepšie mi to ide s pílou,“ zasmeje sa.
Jeho dielo stráži chorvátske pobrežie
Jeho veľké diela môžete vidieť v salaši v Teriakovciach, v Kokave nad Rimavicou, Muránskej dlhej lúke, ale aj v Čechách, či v Chorvátsku. „Mali tam rybie slávnosti a zavolali ma, aby som im vyrobil vodníka, od vtedy stráži chorvátske pobrežie.“
Sám sa čuduje, že aj v dnešnej modernej dobe je o jeho drevené výrobky stále väčší záujem. „Najviac sa predávajú malé výrobky. Tanieriky, misky a podobne. Ľudia pozerajú na peňaženku,“ dodá. Napriek tomu sa nájdu aj takí, ktorí si objednajú väčšie dielo do záhrady.
(zdroj: ARCHÍV M. PORUBIAKA)„To je už drahšia záležitosť. Zhruba okolo sto euro. Záleží od motívu. Niekto chce, aby som to vyrobil priamo u neho v záhrade, iný chce len hotový výrobok. Vždy sa prispôsobím požiadavkám zákazníka.“
Vyžiť sa z rezbárčiny nedá
Kým vyrobí jedno dielo trvá to aj tri, štyri týždne. Sú aj také, ktoré zvládne na počkanie za dve až tri hodiny. Vo Zvolene patrí do skupiny umelcov Zvolenská sedmička a práve na zvolenskom námestí už tvoril niekoľkokrát. „Každý rok tu organizujú podujatie Ateliér pod nosom, kde sa tvoria umelecké diela priamo na námestí,“ upresní.
Z dreva vyrobí čokoľvek na požiadanie. Svoju prácu predvádza aj na jarmokoch ľudových umelcov. Kým mrknete, vyrobí peknú misu na ovocie alebo drevené taniere. Keďže aj umelec musí z niečoho žiť, rezbárčina nie je jediná, ktorej sa venuje. „Rezbárstvom sa tu vyžiť nedá. Možno vo väčšom meste alebo v inej krajine. Na zárobok sa venujem stolárčine. Strechy, altánky, záhradný nábytok a podobne,“ vymenuje.
(zdroj: ARCHÍV M. PORUBIAKA)V poslednej dobe sa začal venovať aj kovaným dielam. Svoju dielňu má zapratanú nielen množstvom náradia, ale aj drevom. „Keď vidím nejaké drevo, tak si ho zoberiem domov. Každé drevo je pekné, z každého sa dá niečo vytvoriť,“ dodáva na záver.
(zdroj: ARCHÍV M. PORUBIAKA)
