POLTÁR. Najstaršia obyvateľka Poltára má 104 rokov. Mária Bahledová pripomína rozprávkovú babičku. Je milá, usmiata, veselá. Starostlivo uhladené šediny pripomínajú životnú múdrosť, vo vráskach na tvári má vpísané starosti, aj radosti svojho života.
Rada si zaspieva aj zatancuje a nepohrdne ani dúškom čerešňového likéru. Obľubuje rezance s makom, bôb, kapustu aj zemiaky s cibuľkou. Recept na dlhovekosť nepozná a ani ho nepotrebuje, stále sa cíti mladá.
„Keď sa s ňou pustil do debaty sedemdesiatročný dedo, povedala, že takého nechce, že je starý,“ smeje sa energická nevesta Vierka, ktorá sa o svoju svokru už roky stará. "Keď sme oslavovali jej sté narodeniny, sviečku s nulou z torty nenápadne zhodila. A keď bola stovka napísaná krémom, tak to prstom prečmárala,“ urobí prstom vo vzduchu pár ťahov.
Pri storočnici sa jej novinári pýtali, čo jedla a pila, že má taký dlhý život. Pohotová starká odpovedala: „Keď som nemala čo jesť, vtedy ste sa ma nepýtali.“
Prežila dve vojny
Pani Mária sa narodila v roku 1912 ako najstaršia z ôsmych súrodencov. Prežila dve svetové vojny aj ťažký život na rodičovskom majetku. „Počas žatvy sme vstávali o tretej ráno. A keď bol veľký mesiac, robilo sa aj v noci, lebo bolo vidno,“ spomína útla starenka.
Kým jej bratia pomáhali rodičom na statku, ona musela ísť do služby. Slúžila aj u doktora. Keď bolo treba, zastúpila sestričku. Ani na dôchodku nezaháľala. Privyrábala si upratovaním v sklárňach. Bola zamestnaná len na polovičný úväzok, no nikdy neodišla, kým nebolo všetko dokonale upratané.
Životnú lásku jej osud nedoprial
Svoju životnú lásku stretla, keď mala takmer štyridsať rokov. Narodil sa z nej jediný syn Ján. „Otcovi rodičia nechceli, aby sa zobrali. On mal dvadsať. Hovorili mu, že mama je stará a keď umrie, tak zostane sám s dieťaťom,“ vysvetlí syn, ktorý si k otcovi nikdy nenašiel cestu.
„Chcel, aby som za ním prišiel aj s mamou, ale nechceli ju pustiť z majetku a ja som ju tu nemohol nechať. Neskôr sa oženil,“ hovorí. „Paradox je, že otec je už tridsať rokov po smrti,“ dodá manželka Vierka.
Rodina Bahledová má tuhý koreň. Aj otec pani Márie sa takmer dožil stovky. „Chýbali mu dva týždne. V decembri spadol a zlomil si nohu. Voľakedy sa nechodilo k doktorovi, tak ho liečili len doma, ako vedeli. V januári umrel na otravu krvi,“ priblíži rodinnú históriu Ján.
Materinu dúšku vyhrabala spod snehu
Detstvo sa mu spája najmä s láskavou mamou. „Veľmi dobrá mama bola. Stará mama ma bíjavala, ale starý otec a mama ma vždy ochraňovali,“ opisuje obetavú oslávenkyňu.
Keď vážne ochorel bezradná mama nevedela, čo robiť. Doktor bol drahý, lieky doma neboli. Pamätala si kde rástla materina dúška. Aby mohla synovi uvariť čaj a zmierniť jeho kašeľ, vyhrabala ju spod snehu. „Alebo na chrbte ma nosila k doktorovi do Málinca. Či pršalo, či snežilo, štyri kilometre cez horu,“ pochváli sa svojou starostlivou mamou.
Napriek ťažkému životu, boli Bahledovci vždy veselá rodina. Vyhrávalo sa na harmonike, spievalo, tancovalo. Čiperná starká sa aj dnes nechá synovi vykrútiť. Stále si pamätá svoje obľúbené piesne a rada ich spieva. Pamätá si dokonca aj modlitby v latinčine.
Radosť má zo siedmych pravnúčat. Najstarší pravnuk má vyše dvadsať, najmladší tri roky. Stále si dá záležať na svojom vzhľade a rada sa vyparádi.
„Ona vždy musela byť vyfintená, keď sme aj vonku išli. Ústa si naštelovala pred zrkadlom, lebo ako nemá zúbky, tak ich má trochu prepadnuté. Vonku sa nám niekto pozdravil a ako sa odzdravila, tak si aj zašomrala, iba som si ústa pokazila,“ rozpráva nevesta veselé zážitky so svokrou.
Príďte aj o rok
Tak ako celý život, tak si starká užíva aj svoju malú oslavu. S gratuláciou prišli zástupkyne mesta. Nezabúdajú na svojich obyvateľov a najmä nie takých výnimočných, akou je pani Mária. Veď sa nestáva často, aby do pamätnej knihy zapísali také úctyhodné číslo.
Pero v ruke už starenka ovláda ťažko, no chvíľami jej príde na um pesnička a tak veselo zanôti. Sluch už tiež najlepšie neslúži, ale pamäť by jej mohli závidieť aj o polstoročie mladší.
Pri rozlúčke návšteve dôverne stisne ruku a povie: „Ale sme sa dobre zabavili, príďte aj o rok.“
