POLTÁR. Tri sestry Sihelské z Poltára spája nielen rodinné puto, ale aj láska k ľudovému umeniu. Folklór sprevádzal ich život od kolísky. Mama bola tanečnica, otec to vedel s heligónkou. Spoločne spievali, tancovali aj hrali. Vzácny dar Lenky, Danky a Paťky sa začal prejavovať už v materskej škole.
„Boli sme pohybovo zdatné a tak sme tancovali v každom programe. Ja som robila chlapca a Danča dievča,“ smeje sa dvadsaťdeväťročná Lenka.

S nástupom do školy prišli okrem učenia aj ďalšie povinnosti. Rodičia z detí chceli mať folkloristky a tak svoj voľný čas trávili dve staršie sestry v umeleckej škole, v súbore a na vystúpeniach. „Chodili sme na spev do umeleckej školy v Lučenci a do detského súboru Vrchárik v Hriňovej,“ priblížili Poltárčanky.
Hudobníčky majú výhodu
Do Vrcháriku nastúpili ako tanečnice. V hudobnej zložke chýbali hudobníci a tak začali hrať. „Ocino sa rozhodol, že je výhodnejšie byť hudobníčky, lebo hudba ide všade a tanečníkov len niekoľko, tak sa nám to oplatí,“ vysvetľuje Lenka. Aj keď sa to najskôr malým školáčkam nepáčilo, dnes si pochvaľujú. „Tancom by sme si určite toľko nezarobili a ani by sme sa nedostali na toľko miest,“ ocení Danka otcovo rozhodnutie, vďaka ktorému sa im podarilo precestovať svet.
Ako sestry rástli, pribudla k hudobníckej a speváckej dvojici aj o sedem rokov mladšia Paťka. Cestu už mala predurčenú a tak drobné dieťa s husličkami v rukách nasledovalo svoje sestry. Dnes už na detstvo plné skúšok, nácvikov, vystúpení a častokrát aj sĺz spomínajú s úsmevom.

„Keď otec povedal Paťke, že si má zobrať husličky, už prevracala očami. Povedala, že ich doláme,“ prezradí na svoju najmladšiu sestru Lenka. „Neznášala som už len slovo husličky,“ potvrdí Paťka.
Najmladšej učaroval volejbal
Podľa starších sestier však najmladšia zo svojho veku profitovala. „Keď už bola v noci unavená, mohla ísť spať do auta. Ocino vedel, že my to dotiahneme. My sme si niečo také nemohli dovoliť,“ hovorí Lenka.
Aj Danka si pamätá na výhody svojej sestry. „Boli sme naučené, že vždy sa musíme pri vystúpení usmievať. Aj keď sa nám vôbec nechcelo hrať, museli sme sa tváriť. Paťa, keď sa jej nechcelo, tak celý čas zazerala,“ posťažuje sa. „Nerada som chodila hrať už len kvôli tomu, že Paťke som sa musela postarať o kroj, naladiť husle a ešte jej počas vystúpenia ukazovať, že sa má usmievať,“ nakladá jej ďalej.

„Ale zase na druhej strane Paťka mala najväčší talent. Keby sa viac snažila, mohla z nás byť najlepšia,“ vyzdvihne Lenka. „Mňa bavil viac volejbal, začala som sa venovať aj tomu, tak na folklór nebolo až toľko času. Kvôli tomu, že som musela chodiť do umeleckej školy, som neznášala celý Lučenec. Najlepší deň bol vtedy, keď mi odpadla hodina,“ dostane sa konečne ku slovu najmladšia.
Vianoce trávili koledovaním
Všetky tri sa rozosmejú aj pri spomienke na koledovanie. Milú rodinnú tradíciu v tom čase malé speváčky a huslistky vnímali úplne inak. Treskúca zima, sviatky bez rozprávok a kým sa ich rovesníci sánkovali a tešili z prázdnin, dievčatá s rodičmi cestovali po regióne. „Za tri dni sme obehli aj tridsať rodín od Poltára cez Detviansku hutu, Hriňovú až po Lučenec,“ spomína Danka. „Rozprávky sme nikdy nevideli, nenávideli sme Vianoce,“ smeje sa najmladšia Paťka. „Ale zase je pravda, že sme si zarobili pekné peniažky. Niekto nám dal dvadsať korún a niekto aj stovku,“ pochváli sa Lenka.

Závideli svojim spolužiakom obyčajný život. Kým oni sa preháňali po ihriskách, sestry Sihelské cez víkend odohrali aj tri podujatia. Ako rástli začali vnímať najmä výhody svojich vystúpení. Každý víkend si prilepšili k vreckovému. „Spolužiaci museli pýtať peniaze od rodičov, my sme si celkom slušne zarobili,“ vidia dnes s odstupom času svoje účinkovanie pozitívne. „Niektorí brigádovali za pár drobných, vtedy sme sa tešili, že máme možnosť zarábať si tým, čo nás baví.“
Úlohy majú rozdelené
Dnes už dospelé hudobníčky zúročujú svoje skúsenosti a talent. Okrem toho, že každá sa venuje svojej vlastnej ceste, realizujú sa aj v spoločnom projekte Sestry Sihelské. O pozvánky na vystúpenia talentované folkloristky nemajú núdzu. Hrajú na folklórnych slávnostiach, obecných podujatiach, svadbách či rôznych oslavách.
Úlohy majú starostlivo rozdelené. Peniaze pod palcom drží najstaršia zo sestier. „Viem, že keď nás vyplatia, dá mi presný podiel, neoklame ma. Aj keď matika mi nikdy nešla, takže by som na to aj tak neprišla,“ tvrdí Danka. „Hej? Dobre vedieť,“ preruší ju so smiechom Lenka. Napriek tomu všetky sestry vedia, že sa na seba navzájom môžu spoľahnúť.

Kým Lenka zabezpečuje praktické a finančné veci, Danka je skôr umelecký článok zostavy. „Ja robím program, rozmýšľam, čo budeme hrať, aké kroje si zoberieme a podobne,“ vymenuje.
Ľudia si začínajú vážiť folklór
Staršie sestry sú už vo veku, kedy pomaly začínajú plánovať svoju budúcnosť a možno aj rodinu. Hranie pomaly chceli zavesiť na klinec. „Nechceme celý život hrať na svadbách. Je to fyzicky dosť náročné,“ vysvetľuje Danka.
„Ja som už chcela pomaly aj prestať, ale ľudia si nás začali viac žiadať. Máme veľa ponúk a nechceme ich odmietať,“ zdôvodní Lenka.
Podľa dievčat sa v poslednej dobe značne zvýšil záujem mladých ľudí o folklór aj tradície. „Stále častejšie nás volajú napríklad na čepčenie nevesty. Teší nás, že ľudia si začínajú folklór viac vážiť, udržiavajú tradície a cenia si kvalitné vystúpenie,“ pochvaľujú si.

Kým ako školáčkam sa im posmievali, dnes ich obdivujú. „Pripravujeme jeden projekt, na ktorý sa práve pokúšame zohnať financie. Mali sme stretnutie s bývalými spolužiakmi a tam som to náhodou spomenula. Ponúkli sa, že na projekt prispejú,“ podotkne Lenka. „Ľudia nás veľmi v našej práci podporujú a práve tým získava naša láska k folklóru úplne iný rozmer,“ dodá Danka a zároveň vylíči poslednú spomienku. „Po vystúpení za nami prišli staršie tety, ktoré od dojatia až plakali a veľmi nám ďakovali za vystúpenie. Bolo to dojemné, akú radosť sme im priniesli, a práve to nás tak zakaždým utvrdí v myšlienke, že máme dar a musíme ho dávať ďalej a tešiť ním ľudí,“ uzavrie s úsmevom prostredná z troch talentovaných sestier.