KLENOVEC. V minulosti do dedinského koloritu neodmysliteľne patrili Rómovia, zaoberajúci sa remeslom. Najčastejšie to boli kováči, metlári alebo váľkári. „Vyrábali aj tkaničky, pletené stoličky a mnohé iné praktické veci. Ľudia ich brali ako súčasť obce a jej života. Ich výrobky boli žiadané, lebo boli praktické a hlavne trváce,“ ozrejmila riaditeľka Novohradského osvetového strediska v Lučenci Mária Ambrušová.
Po nepálených tehlách bol dopyt najmä v jarnom a letnom čase a tak v tomto období mali ich výrobcovia plné ruky práce. Mohlo by sa zdať, že ide o mužskú prácu, no šikovné ženy sa pri výrobe ekologického stavebného materiálu tiež nenechali zahanbiť.
„Na slovenskom území sa vo viacerých lokalitách vyskytovala kvalitná hlina, ktorej prednosti domáci obyvatelia poznali. Pri výrobe váľkov zarábali pomerne dobre, pretože po 1. svetovej vojne až do 50-tych rokov to bol bežný stavebný materiál, hlavne na dedinách,“ priblížil Michal Abelovský z Novohradského osvetové strediska v Lučenci.
Výroba váľkov nebola zložitá. Potrebná bola kvalitná hlina. Nesmela byť sypká, piesčitá, kamenistá, ale lepkavá. Po odstránení trávnatého povrchu v tvare kruhu s priemerom asi štyri metre zem prekopali, očistili od koreňov a kmeňov.
„Zmiešali sme ju s vodou a pridali slamu. Miešala sa šliapaním naboso,“ opísala prípravu materiálu na kvalitné váľky Mária Radičová z Klenovca. Túto robotu pozná od detstva. Už ako dvanásťročná vyrábala stavebný materiál na hospodárske budovy v ich dvore.
Pripravený materiál vtláčali do drevenej formy. Denne dokázali vyrobiť aj päťsto kusov. Váľky sa vyrábali najmä v lete, kedy cez horúčavy rýchlo vyschli. V prípade horšieho počasia ich vypálili v peci.
