LUČENEC. Ľubo Činčura už roky brázdi svet s fotoaparátom v ruke. Potulky po exotických krajinách, ktoré nie sú katalógovým lákadlom pre turistov, mu priniesli mnoho ponaučenia, fotografií, oslovujúcich ľudskú dušu, ale najmä neopakovateľných zážitkov.
Jeho posledná cesta smerovala do Kirgizska. Išlo o oficiálnu medzištátnu fotoexpedíciu, na ktorej doplnil štyroch českých fotografov. Pred rozporuplným cieľom výpravy varovalo aj ministerstvo zahraničných vecí ČR, pretože v krajine je údajne vojnový stav. To sa našťastie nepotvrdilo, no cesta napriek pokojnej situácii priniesla aj niekoľko negatívnych zážitkov.
„Chceli sme zdokumentovať nedotknutú prírodu strednej Ázie, najmä v okolí jazera Ysyk-Kul, kde turistov takmer nestretnete. Toto jazero je najväčšou dominantou strednej Ázie a jeho voda spolu s čiernym uhlím predstavuje najväčšie bohatstvo Kirgizska. Výzvou bolo aj zhotovenie fotografií určených na výstavu v Biškeku, hlavnom meste Kirgizska,“ priblížil cestovateľ.
Na výpravu sa psychicky pripravoval
Na výpravu sa dôsledne, najmä fyzicky, pripravoval. Dva týždne v krajine, rozprestierajúcej sa prevažne na náhornej plošine v nadmorskej výške okolo 2500 metrov, sú pre človeka z nížiny náročné. Pociťuje deficit kyslíka, ktorý sa ešte prehlbuje výstupom do kopcov.
„Nebola to taká typická himalájska príprava, ako keď som išiel do Nepálu. Pripravoval som sa fyzicky, ale tiež psychicky.“ Ľubo tušil, že v tejto moslimskej krajine nájde niečo, čo ho natrvalo ovplyvní. Nakoniec to objavil v podobe prírody nedotknutej ľudskou stopou a v divokých stádach majestátnych koní.
„Ľudia sú tam tak nesmierne dobrí, že tu si to človek ani nedokáže predstaviť,“ tvrdí s presvedčením, že objavil ďalší zázrak ukrytý pred konzumnou spoločnosťou vyspelej civilizácie. Svoje tvrdenie doložil príhodou so starou pani, ktorá sa snažila rozmnožiť nejakú rastlinku a tak sa cestovateľ pri nej zastavil a prehodil pár slov.
Čaj začal trojchodovým obedom
„Hovorili sme o živote, Československu a o všetkom možnom. Na záver nás všetkých pozvala na čaj.“ V krajine hraničiacej s Čínou je neslušné odmietnuť pozvanie na čaj a tak sa výprava zrazu ocitla v skromnom príbytku.
Vynikajúcemu kirgizskému čaju predchádzal trojchodový obed, ktorým chudobní hostitelia častovali vzácnu návštevu. „Pri odchode sme deťom nechali rôzne drobnosti, čo sme so sebou mali. Na naše prekvapenie pri bráničke nás už čakali ďalšie dve rodiny, pretože ako by to bolo, keby jedna rodina urobila dobrý skutok a ďalšia nie,“ vysvetľuje zmýšľanie tunajších obyvateľov.
(zdroj: ĽUBOMÍR ČINČURA)„V inom prípade sme stúpali k svätyni v meste Osh. Cestou sme stretávali množstvo pútnikov a šťastných ľudí, ktorí ctia sviatok tým, že sa stretne celá rodina. Keď sme ich poprosili, či si ich môžeme odfotiť, reagovali pozvaním k spoločnému stolu.“ Keďže pri tunajšej pohostinnosti by cestovatelia viac jedli, ako cestovali, naučili sa pozvania taktne odmietnuť. Domáci im pribalili na cestu melóny, hrozno, broskyne či chlieb.
Čajové plantáže rozorali
Vzrastom nižší, tmaví, šikmookí potomkovia Mongolov a Uzbekov sú podľa Ľuba šťastný národ. Neženú sa za materiálnymi statkami, vážia si najprirodzenejšie veci okolitého sveta, ako napríklad to, že svieti slnko, alebo že rodina je zdravá a veľká. „Iní sú aj v tom, že nepijú alkohol, kávu a nefajčia. Pijú veľmi dobrý čaj, ktorý nazývajú kirgizský, i keď bol dovezený z Indie,“ pousmeje sa skúsený svetobežník. „Kedysi bolo Kirgizsko významným producentom čaju, vína a koňaku, ale režim pod tvrdou rukou Stalina zariadil, že všetky vinice a čajové plantáže dali rozorať a vysypať kamennou soľou, aby tam už nikdy nič podobné nemohlo vyrásť,“ rozpráva o desivej histórii krajiny.
Na desaťnásobne väčšej ploche ako je Slovensko žije v tejto vyprahnutej krajine približne rovnaký počet ľudí ako u nás. Nie je problém sa na rozľahlých pláňach stratiť. Ľubovi sa to podarilo dvakrát. „Išli sme fotiť výjavy na petroglyfoch v Saymalu-Taš, čiže obrazy z lovu vytesané v balvanoch staré vyše päťtisíc rokov. Keď som bol s prácou hotový, rozhodol som sa preskúmať aj blízke okolie,“ začne rozprávať o svojom dramatickom zážitku.
Mierili na neho hlavne ruských zbraní
Pri svojom túlaní sa oddelil od skupiny. V tom priletelo osem ruských vojenských vrtuľníkov. Po zuby ozbrojeným vojakom sa podozrivý turista s batohom na chrbte a fotoaparátom v rukách nepáčil a nedovolili mu vrátiť sa cestou, ktorou prišiel. „Prvú výzvu som neakceptoval, ale po zasunutí nábojov do kalašnikova som pochopil, že situácia je vážna a radšej som odpochodoval iným smerom. Tak ma to vyviedlo z miery, že som asi hodinku tápal, kým som našiel inú cestu späť.“ Kým Ľubo veril, že svojich druhov každú chvíľu nájde, českí fotografi sa už začali obávať, že sa stratil definitívne.
Druhýkrát sa stratil prakticky zámerne. Výprave sa nechcelo šliapať, ale Ľubo, ostrieľaný z Himalájí, si výlet do kopcov po vlastných nenechal ujsť. Chodníčky a potôčiky ho trochu zviedli z trasy, no pomocou slnka a kmeňov stromov sa po takmer dvoch hodinách opäť zorientoval a vrátil na pôvodnú cestu.
Drsná hra obyvateľov ho šokovala
Prekvapivo v negatívnom zmysle slova na cestovateľov zapôsobila aj hra domácich obyvateľov. „Je to podobné ako konské pólo či rugby, ale miesto lopty používajú kozu. Pre nás až nechutný pohľad. Ale vysvetlili mi, že raz do roka je to tradícia, pri ktorej ide o obetovanie toho úbohého zvieraťa.“
Nepríjemné zážitky vyvážili tie, ktoré nie je ľahké ani opísať. Vryli sa hlboko do spomienok na nehostinnú krajinu, plnú kontrastov. „Zaskočili ma neskutočné stáda koní. Snažil som sa s nimi komunikovať, zaujala ma ich majestátnosť. Keď sa mi podarilo dostať sa do bežiaceho stáda a kone fotiť, zaujal ma postoj alfa samca, ktorý si stádo strážil. Dovolil mi vyhnúť sa mu. Vtedy som pochopil, že musíme žiť viac spätí s prírodou.“
(zdroj: ĽUBOMÍR ČINČURA)Vrcholom jeho kontaktu s koňmi bola návšteva náhornej plošiny Tulpar-taš, kde sa objavil obrovský kameň, ktorý môže mať zhruba sto ton. Sú na ňom rôzne priehlbinky, ktoré by sa pri troche fantázie dali stotožniť s konskými kopytami. „Pri tej skale sa zo stáda neustále zdržiava päť až desať koní, akoby ju strážili. Bolo to impozantné.“
Kúpeľ v ľadovej vode zaskočil aj domácich
Pobyt v Kirgizsku dal Ľubovi vyššiu úroveň sebapoznania. „Musel som sa prispôsobiť okolitému svetu, ktorý je síce krásny, ale nesmierne drsný. Cez deň sme mali tridsať stupňov. O pár metrov vyššie sme spali v jurtách pri teplote mínus desať stupňov,“ opísal nástrahy tunajšieho podnebia.
Musel sa vysporiadať so zimou, vystúpiť zo svojej komfortnej zóny s pohodlnou posteľou, tečúcou vodou a ďalšími vymoženosťami. „Nakoniec som sa okúpal v jazere, ktoré je vo výške približne nášho Kriváňa s ľadovou vodou. Dokonca aj miestni obyvatelia sa prišli pozrieť, čo je tam za šialenca,“ pousmeje sa nad svojim ľadovým zážitkom.
Naučil sa pokorne čakať
Ako vegetarián sa obával, čo bude v krajine, kde je hlavným zdrojom obživy mäso, jesť. Najviac mu chutilo obyčajné rizoto s mrkvou, ktoré si nevedel vynachváliť. Chutil mu aj chlieb pripomínajúci náš langoš. Ľubovej pozornosti neuniklo, že na stole nikdy nechýbal med a malinový džem. Chlieb s džemom jedli dokonca ako prílohu k mäsu.
„Táto krajina ma naučila väčšej primknutosti k prírode, rodine a blízkym. Naučila ma pokorne čakať. Pred pár rokmi som nedokázal čakať ani dve minúty. Tu som na svoju príležitosť mohol čakať aj tri dni, kým koník uznal za vhodné, že ma k sebe pustí.“
(zdroj: ĽUBOMÍR ČINČURA)Nehostinná rovina v kontraste s pohostinnými obyvateľmi, obedňajšia páľava so zasneženými končiarmi v diaľke, stáda divokých koní, preháňajúcich sa po rozľahlých pláňach, zanechali v Lučenčanovi nezabudnuteľný dojem. „O rok sa sem plánujem vrátiť. Ďalšia výprava bude ešte náročnejšia ako táto,“ dodá na záver s odhodlaním preskúmať kirgizské hory až do výšky 6000 metrov.
