KLENOVEC. Radičovci z Klenovca sú jednými z tých, ktorým staré rómske remeslá prirástli k srdcu natoľko, že sa nimi dodnes živia. S láskou uchovávajú rodinné tradície a šíria ich dobrým menom a kvalitnou prácou, ku ktorej pridávajú poriadnu dávku svojho srdca.
Igor a Mária sa narodili a žijú v Klenovci. Aj ich láska sa zrodila v rodnej obci. Mária pochádza z chudobnej rodiny, no šikovná mama jej dala do života veľa skúseností. „Mama často robila aj mužskú robotu. Aj ja robím mužskú robotu, ale nehanbím sa za to. Veľa som sa od nej naučila,“ prizná skromná žena.
Chytil sa železa
Igor má hudobnícke korene. Ako jediný v rodine nehrá na žiadny nástroj. Keď nebola pre hudobníkov robota, vyrábali metly. Ani to nebola práca, ktorá by Igora bavila. Učarovala mu kováčska vyhňa. „Chytil som sa železa a to budem robiť navždy,“ hovorí.
Dnes už ťažko povedať, či je viac majster, alebo umelec. Isté je, že kusu starého železa dokáže vdýchnuť nový život v podobe krásneho výrobku, ktorý poteší oko, má praktické využitie alebo dokonca prinesie šťastie.
Z dielne Igora Radiča. (zdroj: ĽUBOMÍRA KARMANOVÁ)Prvýkrát sa s kováčstvom stretol, keď ho otec ako dvanásťročného zobral na družstvo. „Tak ma to zaujalo, že som sa dal aj do učenia,“ spomína na svoje začiatky zručný majster. Ako prvú sa mu podarilo zhotoviť valašku. Dielu sa venoval dlhší čas, dnes ju už skúsenými rukami vyrobí za jeden deň.
Po ukončení odborného učilišťa sa zamestnal v Jednotnom roľníckom družstve v Klenovci, kde pracoval ako kováč. Remeslu ho učili starí kováčski majstri. „Je to moja veľká záľuba. Kým budem žiť, budem pri ohni,“ tvrdí.
Uchováva tradície dobrého remesla
Najväčšiu radosť má z toho, keď niekoho poteší svojim výrobkom. Venuje sa najmä umeleckému kováčstvu, keďže podkováčstvo či priemyselné kováčstvo nahradila továrenská výroba. Oddanému majstrovi je ľúto za časmi, kedy oheň v jeho dielni nemal čas vyhasnúť.
Dnes sa už viac venuje šíreniu dobrého mena kováčskeho remesla. „Vyučil som mnoho kováčov. Onedlho budem zaúčať ďalších,“ pochváli sa. Je štatutárnym zástupcom občianskeho združenia Rómske umelecké kováčstvo, prostredníctvom ktorého realizuje kováčske workshopy. Svoje umenie prezentuje aj na Medzinárodnom kováčskom sympóziu v Dunajskej Lužnej či umeleckých trhoch v Kežmarku.
Z váľkov sa už nestavia
V rodine nie je jediný, kto sa venuje starému rómskemu remeslu. Rodinná tradícia metlárstva našla pokračovateľa v Igorovom synovi. Manželka priniesla do spoločného domova svoje schopnosti a skúsenosti s výrobou nepálených tehál.
„Boli sme chudobní, peňazí nebolo, tak sme si museli pomôcť, ako sme vedeli. Kolešňu aj chlievy na dvore sme stavali z váľkov,“ hovorí pracovitá Mária. Už od trinástich rokov musela rodičom pomáhať zveľaďovať rodinný majetok. Najmladšia zo štyroch sestier vyrobila denne aj päťdesiat váľkov.
Mária Radičová (zdroj: ĽUBOMÍRA KARMANOVÁ)Napriek tomu, že už ako dieťa musela ťažko pracovať, na výrobu váľkov nezanevrela. Práve naopak. Dedičstvo po mame sa stalo jej koníčkom. „Pre vlastnú potrebu si robím aj dnes a často chodím na rôzne podujatia predvádzať, ako tento stavebný materiál vzniká,“ dodá.
Podľa nej je najťažšie a najdôležitejšie z celého procesu dobre materiál vypracovať. „Rómky to kedysi robili bosými nohami. To je ťažká robota, lebo to treba dlho šliapať, aby to bolo dobre spracované,“ vysvetľuje. Na starý osvedčený materiál nedá dopustiť.
„Múry sú z váľkov pevné. My sme žili v storočnom dome a ešte stále bol dobrý. Hlavne je to ekologické,“ myslí si. Trochu je sklamaná z toho, že dnes už o nepálené tehly nie je záujem. „Mladí už veľmi nechcú z toho robiť. Zatiaľ to v rodine nemám komu odovzdať. Možno vnučky sa do toho chytia,“ dodá na záver s nádejou, že dedičstvo, ktoré tak starostlivo stráži raz bude mať svojich pokračovateľov.
