Článok pokračuje pod video reklamou
LUČENEC. V minulosti do dedinského koloritu neodmysliteľne patrili Rómovia, zaoberajúci sa remeslom. Najčastejšie to boli kováči, metlári alebo váľkári. „Vyrábali aj tkaničky, pletené stoličky a mnohé iné praktické veci. Ľudia ich brali ako súčasť obce a jej života. Ich výrobky boli žiadané, lebo boli praktické a hlavne trváce,“ ozrejmila riaditeľka Novohradského osvetového strediska (NOS) v Lučenci Mária Ambrušová.
Motyky, rýle, klince, podkúvanie koní, ale aj výroba nepálených tehál boli sezónne práce. O metly bol záujem po celý rok. Na výrobe sa podieľala celá rodina. Spoločná práca prispievala k hrdosti nad výsledným produktom.
Kováčstvo si priniesli z Indie
Prvé správy o rómskom kováčstve v Uhorsku siahajú až do 15. a 16. storočia. Predpokladá sa, že spracovanie kovov si priniesli Rómovia zo svojej pravlasti. Súpisy Cigánov z čias Márie Terézie potvrdzujú, že kováčstvo bolo popri muzikanstve najčastejším zamestnaním Rómov.
Na Slovensku sa mohli usadiť len s dovolením panovníka. Ako protislužbu poskytovali svoje remeselné zručnosti. Kováčske práce mohli vykonávať na základe povolení, ktoré vydávali župani jednotlivých stolíc.
„V roku 1563 dostali Cigáni usadení v Liptovskom Hrádku povolenie kovať pre gazdov potrebné náradie ako klince, motyky, sekery, vidly a tiež halapartne pre nočných strážnikov,“ uviedol Michal Abelovský z NOS.
Pracovali v osadách
V roku 1714 vydal podobný dekrét skupine Rómov župan Zvolenskej stolice. Vyrábali klince, kotly, vrtáky, poľnohospodárske náradie. „Rómovia nevlastnili pozemky a tak pracovali vo svojich osadách, kam prichádzali za nimi zákazníci,“ dodal Abelovský.
Niektorí vlastnili prenosnú dielňu. Pri práci sedeli na stolčeku, alebo pracovali v podrepe. Jednou z možností bola aj jama, v ktorej stáli po pás, aby pohodlne dosiahli do ohniska aj na nákovu.
Srdcom dielne bolo ohnisko. Bola to jamka zahĺbená do hlinenej podlahy, vyložená kameňmi alebo tehlami a vymazaná hlinou. Do ohniska ústil vývod mecha. Mechy obsluhovala žena. Napravo od ohniska sa nachádzala nákova. Náradie dopĺňali kliešte, ktoré si kováči zhotovovali sami a kladivá rôznej veľkosti.
Pracovať začínali okolo tretej ráno. Sedliaci s koňmi prichádzali pred svitaním. Kováčovi pomáhala celá rodina. Okolo ôsmej hodiny sa išlo jesť. V práci pokračovali až večer.
Rozšírená bola výroba váľkov
Výrobou surových nepálených tehál si Rómovia pomáhali pri stavbe vlastných obydlí. Váľky predávali aj miestnym obyvateľom. Touto prácou sa viac zaoberali ženy a väčšie deti, alebo muži, ktorí nepoznali žiadne remeslo.
Pri výrobe váľkov zarábali pomerne dobre, pretože po 1. svetovej vojne až do 50-tych rokov to bol bežný stavebný materiál. Ich zhotovenie bolo jednoduché. Najskôr bolo potrebné nájsť vhodnú zem mimo obce. Nesmela byť sypká, piesčitá, kamenistá, ale lepkavá. Po odstránení trávnatého povrchu v tvare kruhu s priemerom asi štyri metre zem prekopali, očistili od koreňov, poliali vodou a vymiešali šliapaním.
Zriedenú zem zasypali plevami, neskôr pridávali slamu. „Potom ju prenášali na nosidlách pre dvoch na vybranú väčšiu plochu. Váľky vytláčali pomocou drevenej formy,“ dodal Abelovský.
Pri dobre organizovanej práci vyrobili denne 500 až 600 kusov. Váľky vyrábali obyčajne cez letné horúčavy, kedy rýchlo vyschli a mohli sa skladovať.
Metlárstvo je umenie
Majstri metlári tvrdia, že zhotoviť dobrú metlu je umenie. V našom regióne sa metly vyrábali z brezového prútia. Boli dva druhy metiel. Guľatá bez kostry s dreveným poriskom. Táto má širokú spodnú časť na zametanie. Potom to boli metly ploché, zhotovené z výpletu zhora na drevenej kostre a mali porisko.
Potrebných bolo asi desať konárov dĺžky 80-150 cm. Na hrubšom konci sa nožom zbavili kôry a na troch miestach sa omotali a stiahli húžvou alebo drôtom. „Niektorí metlári sťahovali horný koniec drôtom prevlečeným cez hrubšie konce konárov, aby bola aj vyschnutá metla pevná,“ opísal Abelovský.
Druhý koniec metly nechali neočistený, niekedy aj s lístím. Brezovými metlami sa zametali dvory, chodníky, ulice, chlievy a v zime sneh.
Rómske remeselnícke tradície, šíriace sa z pokolenia na pokolenie, zanikajú. Rodín, v ktorých sa tajomstvá kováčstva, výroby váľkov či metiel uchovávajú, pomaly ubúda.
