OZDÍN. Fanúšik regionálnej histórie Mišo Šesták pri pátraní po rôznych zaujímavostiach objavil unikát, ktorý nemohol zostať bez povšimnutia. Zápisky, ktoré už dávno zapadli prachom, ožili v jeho rukách a začali rozprávať príbeh slovenského vojaka Švejka.
„V kronike obce Ozdín som našiel zmienku o Samuelovi Činčurákovi. Chcel som o tomto zabudnutom spisovateľovi zistiť viac,“ priblížil aktívny bádateľ.
Denník odhalil zaujímavé udalosti
Tak natrafil na článok Jána Jančovica, v ktorom sa písalo, že hodnotným z tvorby Činčuráka je najmä denník z 51-mesačného pobytu na bojiskách prvej svetovej vojny. Jeho spracovanie a vydanie by odhalilo veľa zaujímavých postojov, príbehov a udalostí, ktoré ako sluha vysokého dôstojníka na fronte pozoroval a prežil. Takú príležitosť si Šesták nemohol nechať ujsť.
„Podarilo sa mi získať kontakt na vnuka Ivana Mojmíra Zoborského. Slovo dalo slovo a mohla vzniknúť kniha, ktorá je so svojim pohľadom na prvú svetovú vojnu vskutku jedinečná,“ pochválil sa svojim výnimočným objavom Šesták.
V roku 2014 uplynulo sto rokov od začiatku Veľkej vojny, ktorá bola neskôr označená ako prvá svetová vojna. Tejto vojny sa v radoch rakúsko-uhorskej armády zúčastnili aj tisícky Slovákov. Jedným z nich bol práve Samuel Činčurák.
Činčurák sa usadil v Ozdíne
Dolnozemský Slovák sa narodil sa v roku 1883 v Pivnici v Báčke. Jeho túžbou bolo dostať sa na Slovensko. To sa mu aj podarilo. V roku 1912 sa oženil so Zuzanou Betinovou z Ozdína v okrese Poltár a natrvalo sa tu usadil.
Mal päť detí a okrem toho, že sa zaoberal roľníctvom, stál v obci na čele odbočky Modrého kríža. Výrazným duchovným vplyvom na širokú verejnosť dosiahli napríklad aj to, že v Ozdíne nebola krčma. Zomrel v roku 1952 v Rimavskej Sobote, pochovaný je v Ozdíne.
Vo svojom vojnovom denníku píše o tom, ako dôstojníci okrádali mužstvo, o správaní vojakov voči civilistom, smilstve a znásilňovaní, rabovaní, chaose. „Činčurák bol literárne nadaný, vďaka čomu sa jeho spomienky čítajú veľmi dobre a plynulo,“ myslí si Šesták.
Rukopis má tristo strán
Tristo strán rukopisu dáva záruku, že zápisky nekĺžu po povrchu, ale vtiahnu čitateľa priamo do virvaru prvej svetovej vojny. Nechcené dobrodružstvo sa začalo v Srbsku, pokračovalo na ruskom fronte na Ukrajine a skončilo v Taliansku.
„Jeho text je vzácnym jazykovedným dokumentom pre poznanie vtedajšej podoby reprezentatívnej spisovnej slovenčiny, ktorú používal ako bežnú konverzačnú reč s rozvíjaním prostriedkov jej hovorového štýlu,“ hovorí o autorovi editor Július Lomenčík.
V každej armáde našťastie existuje malá hŕstka vojakov, ktorá pociťuje potrebu prežité hrôzy vojny položiť na papier a takouto formou sa vyrovnať s prežitými udalosťami. Vojnový denník pomáha vojakom prežiť, no zároveň patrí k najautentickejším prameňom dobových udalostí,“ domnieva sa autor odbornej štúdie Pavel Mičianik.
