LUČENEC. Hana Košková sa narodila v roku 1942 v Tuhári. Po ukončení Strednej zdravotníckej školy pracovala osemnásť rokov ako zdravotná sestra v lučenskej nemocnici.
Od roku 1978 do roku 1990 bola redaktorkou okresných novín Ipeľ, neskôr regionálneho týždenníka Novohrad v Lučenci. Od roku 1992 pôsobí ako poetka v slobodnom povolaní.
Prvú báseň učiteľ napísal na tabuľu
Prvá kniha jej vyšla v roku 1976. Za dielo Pod teplom krvi získala Kraskovu cenu za najúspešnejší debut roka.
Písanie ju lákalo od detstva. „Rada som písala slohy. Ale nemala som rada básne,“ priznala dnes uznávaná autorka. Napriek tomu jej prvým umeleckým prejavom bola práve poézia.
„Bola som veľmi zaľúbená. Napísala som básničku a dala som si ju do zošita zemepisu. Samozrejme, mali sme nejakú úlohu a keď ju učiteľ kontroloval, objavil tam moju báseň. Pred celou triedou ma strašne vysmial a napísal ju na tabuľu,“ spomína na nepríjemnú skúsenosť, ktorá ju podľa jej slov vôbec neovplyvnila. „Otriasla som sa a šla ďalej,“ dodala s úsmevom.
Považuje sa za introverta
Za silnú osobnosť sa však nepovažuje. Má skôr povahu introverta, čo možno súvisí s tým, že sa viac dokáže prejaviť na papieri. „Neprejavujem sa veľmi pred ľuďmi, ale skôr osamote.“
V tvorbe ju inšpirujú bežné veci. Rodina, manželstvo, rôzne smútky, vnútorné pohnutia. Nerada sa škatuľkuje do určitého literárneho štýlu. „Jeden kritik mi raz povedal, že je dobre, že nežijem v Bratislave, lebo tam by ma zaškatuľkovali, no takto som svojbytná a svojrázna,“ povedala.
Z poetologického hľadiska preferuje voľný verš. V jej poézii prevažujú básne občianskej lyriky s prvkami satiry, sarkazmu a irónie. Zamýšľa sa nad etickými a bytostne existenčnými otázkami spoločnosti.
„Nie človek si hľadá literatúru, ale literatúra si nájde človeka. Je jedno, či žijete vo veži, alebo v kultúrnom centre,“ vysvetlila svoj postoj k otázke, či nevníma život v malomeste ako hendikep pre literáta.
Tvorbu zdravotnej sestry si všimli v novinách
Ako zdravotná sestra pôsobila na internom oddelení aj na chirurgii. Tu sa jej začali otvárať obzory a práca ju ľudsky obohacovala. Prispievala do Zdravotníckych novín aj do Matičného čítania.
Tvorbu zdravotnej sestry si všimli v okresných novinách a tak dostala pracovnú ponuku. „Prijala som to a zostala tam pätnásť rokov,“ povedala niekdajšia novinárka a zaspomínala aj na ľudí, ktorí sa objavili v jej živote v súvislosti s pôsobením v redakcii. „Šéfredaktorom bol Jožko Hanes a mojimi kolegami Barbora Pupalová a Ďuro Kurali.“
Po revolúcii Ipeľ zanikol. Pupalová a Kurali stáli spolu s Koškovou pri zrode nových novín. „Ďuro bol šéfredaktorom Novohradu. Bohužiaľ, ani on a ani Jožko už nie sú medzi nami a Barborka prestala písať,“ povzdychla si.
Písala o kultúre a poľnohospodárstve
„V Ipli to bolo ideológiou presýtené obdobie. Hoci som bola samostatná redaktorka, tá samostatnosť bola v úvodzovkách. Nemohla som napísať svoj názor. Aj dnes je to tak. Kto vám dáva chlieb, tomu musíte byť pochuti,“ priblížila svoje pôsobenie v novinách.
V tom období bola zodpovedná za poľnohospodársku a kultúrnu rubriku. „Človek si pripadal, ako keby mu nasadili klapky. Bolo to veľmi jednorozmerné a jednosmerné. Ani sa to nedá nazvať publicistikou. Dnes môže novinár zasiahnuť či odhaliť veľmi veľa vecí. Aj zákulisných, ktoré sa majú ututlať,“ domnieva sa.
Aj keď si myslí, že v sedemdesiatych rokoch nebolo jednoduché robiť novinárčinu, za túto príležitosť je vďačná.
„Mala som širší prehľad o živote. Robila som rôzne reportáže, vnikla som hlbšie do medziľudských vzťahov a to mi veľa dalo.“
Jej diela vysielajú v rozhlase a prekladajú v iných krajinách
Vďaka tejto skúsenosti sa dnes pozerá na médiá veľmi kriticky. „Často natrafím na pravopisné chyby, zlú štylistiku. Používa sa mnoho bohemizmov a amerikanizmov. Vie ma to nahnevať,“ myslí si o súčasnej žurnalistike. „Sme Slováci. Mali by sme dbať na čistotu jazyka,“ dodala prísne.
Celý život rada čítala a venovala sa samovzdelávaniu. Ešte v období socializmu sa vďaka švagrovi Jánovi Koškovi dostala k prekladaniu. „Preložila som z bulharského jazyka jednu autorku. Mal to vydať Klub milovníkov poézie, ale zasiahla ideologická moc. Nakoniec to nevydali, pretože sa zistilo, že autorka je disidentka,“ dodala smutne.
Prekladu bulharskej poézie sa venuje naďalej. V súčasnosti prekladá do časopisov tvorbu mladých bulharských autorov.
Vydáva Repujúci pomaranč
Jej poézia sa objavila v zahraničných časopisoch. Najmä v Poľsku, Bulharsku, Rumunsku a na Ukrajine. Verše jej vysielajú v Slovenskom rozhlase.
Venuje sa recenzistike a kritike. V roku 2000 jej udelili Cenu Slovenských pohľadov za poéziu. Za dlhoročnú literárnu tvorbu si Hana Košková 11. februára 2000 prevzala Cenu mesta Lučenec.
V týchto dňoch vychádza autorke už šestnástich kníh ďalšia s názvom Repujúci pomaranč. „To si žiadala tá téma. Je to o ovocí a zelenine. Určite si to treba prečítať,“ snaží sa vyhnúť prezradeniu obsahu svojho nového diela, v ktorom sa, okrem iného, zamerala na ekologický aspekt.
Do vydavateľstva tiež odovzdala Mlynárske povesti. Kniha je už zaradená v edičnom pláne. Aktuálne pracuje na knihe poézie. Okrem toho sa intenzívne venuje činnosti v Literárnom klube VLAS, ktorý pracuje pri Novohradskom osvetovom stredisku. Je jednou zo zakladateliek a vždy je nápomocná, pripravená poradiť, ale aj kriticky zhodnotiť tvorbu.
