LUČENEC. Sestrička Sapientia prišla do Lučenca v roku 1955. Mala dvadsaťtri rokov. Nevedela, kam ide. Režim to zariadil tak, že rádové sestry spoločnosť vyhostila za múry chladných veľkých budov a zamrežované okná spolu s postihnutými deťmi. Špatili obraz dokonalej zdravej spoločnosti.
„Povedali nám len toľko, že ideme do ústavu pre mentálne retardované deti. Nebola som na to pripravená. Chcela som byť učiteľkou,“ spomína na obdobie spred polstoročia.
Za trest skončila na poli
Rehoľné sestry v tom období dostali zákaz učiť náboženstvo a mohli sa uplatniť len v zdravotníctve. Tri roky pracovala v Komárňanskej nemocnici. Tam im ponúkli vojenské knižky. „Ako rehoľníčky sme ich nemohli prijať. Keby bolo treba ísť niekoho ošetriť, určite by sme neodmietli. Je to naše poslanie. Poskytnúť pomoc vždy a každému.“
Vojenské knižky boli podľa veselej starenky len zámienkou. „V tom období už chceli nahradiť rehoľné sestry civilnými a toto bol spôsob, ako nás dostať na okraj spoločnosti,“ myslí si životom skúsená žena.
Výpoveď z nemocnice dostali o ôsmej večer. V noci sa mali pobaliť. O pol štvrtej ráno ich naložili do autobusov a odviezli. Nevedeli kam idú. „Odviezli nás do Sládečkoviec. Tam sme dali do poriadku park a o tri mesiace nás poslali ďalej,“ hovorí.
Vyložili ich na štátnom majetku. Veľký gazdovský dvor a nevľúdna budova sa stala jej domovom na ďalšie tri roky. „Bolo nás dvadsaťosem. Umiestnili nás v jednej izbe so železnými posteľami a mali sme tam jeden dlhý stôl. Boli to len zbité dosky, tie sme si zakryli igelitom, tam sme jedli. Pri posteli sme mali lavór a na dvore bola studňa. Tak sme mali možnosť poumývať sa v studenej vode,“ priblíži neútulnosť skromného príbytku.
Rehoľné sestry tvrdo pracovali na poli. „Tam nás viezli na ponvágli. To je taká koľajnica a po nej sa pohybuje vozík. Podobný, ako sa v baniach používa pri ťažbe uhlia. Len to nemá bočnice,“ pousmeje sa nad komickou spomienkou.
Práca rehoľných sestier na poliach, kde boli na očiach verejnosti, prestala byť dostatočným trestom. Ženy v mníšskom rúchu bolo potrebné niekam odpratať. „Okolo viedla trať a ľudia, čo nás videli sa pýtali, čo je toľko husí na poli. Mali sme biele škrobené závoje a z toho rýchlika nás takto vnímali.“
Záhrada bola plná plienok
Sestra Sapientia sa dostala do Domova sociálnych služieb Slatinka. Bolo to v začiatkoch. Priestory sa len pripravovali, čistili sa izby. „Mali sme tam 91 detí. Boli rozdelené na skupiny. Oddelenie dvadsiatich ležiacich mali na starosti štyri sestry. Potom tam bolo oddelenie štrnástich detí v ťažkom stave. Na oddelení chodiacich chlapcov bolo tridsaťštyri detí a chodiacich dievčat sme mali dvadsaťosem,“ vymenuje.
Starali sa o hygienu, stravu, obliekanie. Určitý čas dňa s deťmi trávili vychovávateľky. Vtedy si mohli sestry trochu oddýchnuť. „V začiatkoch to bolo veľmi ťažké. Skoro všetky deti nosili plienky. Práčovňa nebola tak vybavená, aby každý deň vyprala toľko plienok,“ priblíži.
Sestra Sapientia za svoju obetavosť získala ocenenie Dona Quijota. (zdroj: ĽUBOMÍRA KARMANOVÁ)Sestra, ktorá mala nočnú službu, za noc vo vani ručne oprala aj viac ako dvesto plienok. „Aj ich povešala do záhrady. Preto bol o nás aj film s názvom Záhrada plná plienok.“ Sapientia mala nočnú každú tretiu noc. „To som robila pätnásť rokov. Potom som nastúpila na úrad hlavnej sestry,“ hovorí o náročnom období, ktoré jej život zvláštnym spôsobom obohatilo. Mnohé deti si dodnes pamätá a deti si pamätajú ju. Ako milú, starostlivú ženu, ktorá výborne piekla. „Áno, chodila som vypomáhať do kuchyne. Robila som všetko, čo bolo treba,“ dodá pokorne.
Chodili sa na nich pozerať ako na odstrašujúci príklad
Vybavovala návštevy, prijímala deti do ústavu. Detská lekárka prichádzala raz za týždeň, neurologička raz za mesiac. Príležitostne zavolali lekára. Všetka zodpovednosť bola na tunajších sestrách. „Keď bolo niečo vážnejšie, zavolali sme pohotovosť.“
Napriek obetavej práci rehoľných sestier na miestach, o ktoré nebol veľký záujem, neboli pre vtedajšie zriadenie pohodlné. Slúžili pre mládež ako odstrašujúci príklad. „Chodili k nám na exkurzie. Nielen zo zdravotníckej, ale aj z poľnohospodárskej a iných škôl, ktoré nemali súvis so sociálnym odborom. Profesori hovorili študentom, aby žili statočne, lebo skončia takto. Chodili dosť často,“ neveriacky krúti hlavou.
Všetko sa začalo meniť od roku 1988. Rehoľné sestry dostali príležitosť pracovať kdekoľvek a dokonca aj študovať na vysokej škole. „Ja som bola prihlásená na defektológiu v Prahe Dobre som sa učila, mala som rada zdravotníctvo.“ Na školu nakoniec nenastúpila.
Rada tancovala
Vyštudovala strednú zdravotnú školu. Má niekoľko katechetických kurzy, dvojročnú závodnú školu práce. Postgraduálne štúdium ukončila v Brne. Absolvovala aj pedagogicko-psychologické minimum.
Sapientia tvrdí, že do rehoľného života ju povolal Boh. „Ako mladá som sa veľmi rada zabávala. Na všetky zábavy som chodila. Na svadbe som aj do rána tancovala,“ smeje sa dodnes veselá dáma, ktorej by jej krásny vek nikto nehádal.
„Začala som chodiť do textilnej priemyslovky a tam sa mi dostala do rúk inšpirujúca kniha. Vtedy som sa rozhodla, že vstúpim do rehole. Nechceli ma pustiť, ale trochu som zaklamala, že sa mi nepáči priemyslovka, že idem do pedagogickej. Aj som išla na pedagogickú, ale tam som bola len rok a potom som už išla do zdravotníctva.“
Bývalí klienti si na ňu dodnes spomínajú ako na láskavú sestričku a výbornú kuchárku. (zdroj: ĽUBOMÍRA KARMANOVÁ)Už od mala jej ľudia hovorievali, že sa vydá na cestu rehoľnej sestry. „Bola som taká tichučká, poslušná. Moja maminka mi vždy vravela, že pôjdem za sestričku. Ocko povedal, nie, ty nepôjdeš za sestričku, ty pôjdeš za doktorku,“ povie dnes už osemdesiattriročná starenka.
Napriek svojmu úctyhodnému veku sa cíti plná života. „Mám veľa povinností. Opatrujem o dva roky staršiu sestru. Ja sa držím výborne. Predtým som mala rôzne ťažkosti. Ale teraz sa cítim veľmi dobre,“ pochváli sa a z jej očí srší nevyčerpateľná pozitívna energia. Jej zdrojom je pravdepodobne obetavosť a láska, ktorú zanecháva v každom, kto sa so sestrou Sapientiou stretne.
