OZDÍN. V zápiskoch Samuela Činčuráka, ktoré objavili v Ozdíne nadšenci novohradskej histórie, opisuje účastník prvej svetovej vojny udalosti dotýkajúce sa aj nášho regiónu. Vo svojom denníku však zachytil aj neľahký život v roku 1919. Novohradčania si nemohli vydýchnuť ani po vojne. Pustili sa do bojov s maďarskou boľševickou armádou.
„Ľud si nebol istý, pod čiu krutovládu sa dostane, či pod maďarskú alebo českú. Ktorí ľudia boli národne prebudení, tí si priali patriť do Československej republiky, no maďaróni ani počuť, tí tvrdili, že sa to nikdy nestane, aby Maďarorság bol roztrhaný. V krátkom čase prišli československí legionári a obsadili mesto Lučenec,“ opísal Činčurák.
Kolkovali peniaze
Skôr, ako Maďari opustili mesto, vyrabovali vojenské sklady. V meste obchodníci zdvihli ceny tak, že nebolo možné nič kúpiť. Sedliaci na dedinách si poradili. Mlieko, vajcia, maslo či hydinu nikto nepredal za peniaze, iba za výmenu. Najťažšie bolo robotníkom. Nemali čo dať, ani za čo kúpiť. Továrne boli zatvorené, lebo páni utiekli do Pešti. Kto mal niečo usporené, musel na to siahnuť, ale kto nemal, ten trel hroznú biedu.
„Začiatkom roku 1919 nastal veľký ruch medzi ľudom, že vraj budú peniaze kolkovať a polovičku vezmú. Čo sa povrávalo, to aj prišlo. Boli ľudia, ktorí si ich nechceli dať kolkovať, oni ešte vždy čakali naspäť Maďarov. Jedna žena na Hradišti po prejdení lehoty kolkovania peňazí prišla ku mne a žalovala sa mi, že našla na padláši peniaze. 3 000 korún, ktoré syn bol schoval a vraj ich aj myši dosekali. Musel som sa usmiať nad takou múdrosťou a povedať jej, aby si ich dala do rámu zaskliť na pamiatku, bo že jej ich už nikto nevezme,“ objavilo sa v jeho zápiskoch.
Lučenský župan pašoval potraviny
Zaznamenal si aj to, ako sa v Lučenci utvorilo Potravné družstvo. Keďže tovar sa dostal len do tých obcí, kde založili filiálky, otvorili si ju aj v Ozdíne. Činčuráka zvolili za pokladníka a tak bol zasvätený do tajov nekalého obchodu. „Prišli sme do Lučenca nakúpiť pre Potravné družstvo, tu nám v centrálke povedali, že vagón s cukrom a druhý s botámi zabudli odpäť v Lučenci, že odtiahli do Fiľakova, že až sa vrátia, tak nám dajú vedieť, no ono až po dnes sa nevrátili, bo odišli do Maďarska.“
Cukor, obuv či šatstvo určené tunajšiemu obyvateľstvu podľa Činčuráka pašoval do Maďarska župan Ľudevít Bazovský so správcom družstva Viesom. „Boli to vodcovia, či lepšie povedané zvodcovia, nestarali sa o blahobyt ľudstva, ale o svoje vačky, čím oba zbohatli,“ zaznamenal v zápiskoch.
Bazovský s rodinou musel opustiť mesto. „Židia mu hrali na starých hrncoch a ťapšoch. Bolo to u Židov radosti a výsku. Lenže tá radosť netrvala dlho, bo slávnostne uvítaní maďarskí vojaci začali robiť v meste poriadok. Koho našli v kaviarni, chytili a hnali do roboty. Na nádraží vrecia nosiť, ulice zametať alebo zákopy kopať a plesť prekážky na fronte.“
