VEĽKÝ KRTÍŠ. Ján Ziman má už 77 rokov, no baníctvo má zakorenené hlboko v srdci. Vôňa bane a čaro štôlní mu učarovali už v detstve. Pochádzal z baníckej rodiny na Gemeri. Otec ťažil železnú rudu v Železníku a Ján ako malý chlapec občas zašiel do práce s ním. „Ja som chcel byť stolár, lebo to na dedine bolo aktuálne. Vždy sa niečo prerábalo, opravovalo a väčšinou sa robilo s drevom. Vyučení stolári mali veľa práce, tak som to chcel robiť aj ja,“ spomína dôchodca.
Prácu s drevom si vyskúšal už po vojne. „Stružlikali sme si pušky, samopaly, tak sa mi to zapáčilo.“ Ale osud ho nakoniec zavial k baníctvu. „Mal som kamaráta na dedine, ktorý študoval v Spišskej Novej Vsi, tak som išiel tam,“ priblíži dôvod jeho rozhodnutia, ktoré nikdy neoľutoval. „Mal som na to aj postavu, lebo tie chodby boli také, že som mohol prejsť aj so všetkým zaťažením, ktoré baník so sebou musí mať,“ podotkne s úsmevom.
Dostal umiestenku
Ako elektroinštalatérsky učeň po dedinách robieval elektriku. Vzdelanie si doplnil maturitou v odbore banská mechanizácia, elektrifikácia a strojárstvo baní. Po ukončení baníckej priemyslovky dostal ministerskú umiestenku.„Ministerstvo vedelo, kde je potrebných koľko ľudí a podľa toho rozmiestňovali baníkov. Riaditeľ školy dostal za úlohu s nami pohovoriť, kde by sme chceli ísť, zohľadňovali aj to, aby sme boli blízko rodiska,“ vysvetlí vtedajší systém.
Na svoj nástup do práce si pamätá celkom presne. Do Bukoveckého závodu vo Veľkom Krtíši nastúpil 1. júla 1960. „Zárobky veľké neboli, ale ceny a byty boli lacné. Základ sme mali 1800, neskôr nad 2200 korún.“ Za ubytovanie na slobodárni, stravu a zdravotnú starostlivosť zaplatil 90 korún. „Mali sme ako baňa dvoch lekárov priamo tam na slobodárni,“ vyzdvihuje zamestnanecké výhody. Najradšej spomína na priateľov a výborný kolektív.
V Krtíši si založil rodinu
V Krtíši sa aj zaľúbil a založil rodinu. „Ženu mám zo svojho rodiska. Chodila na návštevy k rodine. Keďže sme boli z jedného kraja, tak sme držali pokope. Jej švagriná chodila so mnou do meštianky. Tak sme sa tak spoločne navštevovali,“ povie rodinne založený dôchodca. Zosobášili sa v roku 1964 a vychovali spolu štyri deti. „Najstarší vyštudoval baníctvo,“ pochváli sa spokojne.
Aj na dôchodku zostal baníctvu verný. Pred piatimi rokmi založili banícky cech. „Máme šesťdesiatosem členov. Vediem kroniku a najmä sa snažíme uchovať banícku tradíciu. Veď toto naše mesto vzniklo na bani. Nemalo by sa na to zabudnúť,“ myslí si.
Pri poslednej tone ronili slzy
Keď jeho baňu zatvorili, bol už na dôchodku. „Keď vyšiel posledný vozík, všetci sme slzy ronili. Celý život bol človek spojený s tou baňou. Založili sme si tu život, zakotvili tu...,“ nedokáže zakryť smútok ani dnes. „Horšie dopadli tí, ktorí prišli o prácu. Mnohí sa presunuli na Moravu. Boli sme v minulosti jeden podnik, vždy sme si vypomáhali, mnohí začali chodiť na týždňovky tam,“ dodá.
Kto raz okúsi čaro štôlne, podľahne jej navždy. „V bani každý za každého stojí. Neexistuje, že by tam človek zostal sám. Je tam taká solidarita, že keď sa niečo stane, tak s kamarátom zostanete aj za cenu vlastného života. Príkladom bola Handlová. Veď tam traja naši ostali,“ zdôrazní silu baníckej spolupatričnosti.
On sám sa nikdy nedostal do situácie, kedy by bol v ohrození života. „Raz mi spadlo na hlavu kus uhlia a ako som sekol zubami, tak sa mi jeden zlomil. To bola jediná ujma na zdraví, ktorá sa mi stala,“ dodal na záver muž, ktorý svoj život prežil v ťažkej práci, no spokojne po boku verných kamarátov.
