MÁLINEC. Dnes už málokto hovorí rečou našich predkov. Za štandardný prejav sa považuje spisovná slovenčina. Náš slovník je popretkávaný slangovými slovami, ale aj slovami prevzatými z cudzích jazykov. Krása prejavu v nárečí sa tak pomaly vytráca. V aktívnej slovnej zásobe ho už zachováva iba najstaršia generácia.
„Možno sa v súčasnosti nad nárečím zamyslí viac mladých ľudí, ktorí odišli za prácou do zahraničia. Mnohí si tam založili rodinu a ich deti začali chodiť do školy. A tu zrazu zistia, že deti majú predmet nárečie. Je tomu tak v Nemecku, Holandsku či Švajčiarsku. Iste aj inde, ale v týchto krajinách venujú svojmu nárečiu veľkú starostlivosť,“ hovorí riaditeľka Novohradského osvetového strediska Mária Ambrušová.
Dialekt sa používa iba v ústnej podobe
Teritoriálne nárečie je nespisovná forma národného jazyka viazaná na isté územie. Používa sa v súkromnom, neformálnom a neoficiálnom jazykovom prostredí. Nárečia nie sú ustálené, nie sú jednotné. Používajú sa iba v ústnej podobe a majú prevažne dorozumievaciu funkciu.
Novohradské nárečia tvorili v dávnej minulosti jeden komplexný nárečový celok až do tureckých vpádov v 17. storočí. „Vytvorením hlavnej spojovacej tepny z Maďarska cez Novohrad do Zvolenskej župy sa na tomto páse novohradských dedín objavujú znaky zvolenských dialektov,“ vysvetlil literárny vedec Július Lomenčík. Západná a východná časť Novohradu sa z jazykovej stránky vyvíjala samostatnejšie.
„Postupne západonovohradské nárečia inklinovali k nárečiam hontianskym, navzájom na seba pôsobili, kým východonovohradské sa dostávali do tesnejšieho kontaktu s nárečiami v juhozápadnom Gemeri,“ doplnil Lomenčík.
Používali sa slová z maďarčiny aj nemčiny
K poznaniu nárečí výrazným spôsobom napomohli zistenia na rozhraní 18. a 19. storočia. Už generácia Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika charakterizovala slovenské nárečia, medzi nimi aj novohradské. Popri prevzatých slovách z maďarčiny uvádzajú aj slová prevzaté z nemčiny a spomína sa aj trpácke nárečie v Honte, nazvané podľa slova trpó, ktoré sa objavuje v ipeľskom nárečí s významom „teraz“.
Mimoriadnu pozornosť výskumu novohradských nárečí venoval jazykovedec Eugen Jóna z Hrnčiarskej Vsi. Rozsiahlou lexikologickou prácou prispel do tejto oblasti aj Ján Matejčík z Lupoče. Najnovším publikačným počinom v poznávaní hornoipeľského nárečia s upriamením pozornosti na málinské nárečie je kniha Z máľinské túrňi pozerán od Júliusa Lomenčíka.
Pre mladú generáciu je rodné nárečie takmer neznáme. „Chceli by sme ho dostať do širšieho povedomia. Podnecovať záujemcov o čítanie obecných, školských či cirkevných kroník s cieľom poznávania histórie Novohradu,“ uviedla Ambrušová. Novohradské osvetové stredisko preto pripravuje kultúrne podujatia s dôrazom na dialekt, plánuje vydať slovník nárečových slov a podporuje regionálnych nadšencov, ktorí sa výskumu a uchovávaniu nárečia venujú.
Polomŕtve nárečie sa tak podľa nej môže stať živým. Súčasníci môžu nárečovú tvorbu uverejňovať v miestnej a regionálnej tlači, prípadne čítať niektoré oznamy nielen na podujatiach, ale aj v mestských a obecných rozhlasoch. „Aby sa tento fenomén kultúrneho dedičstva dostal čo najviac do povedomia všetkých súčasníkov,“ dodala na záver Ambrušová.
Strednonovohradským nárečím sa hovorilo v Divíne
Chiťeľi zo šiesťi sviňu, zaklau ju, keď bola zaklatá, daľi ju na lojtru a odňiesľi ju ďemieňeľi opaľovať. Keť sa rozobrala, obareľi podhrdľia – to bou frušťik. Potom sa najdrieu začaľi klbási robeť, hurke, šajt. Na obet sa jedla poľiouka, uvarela sa serikaša, s tej krvi, čo chiťeľi, dau sa rajs a tú posílaľi po domoch a ďeťom za posluhu dávaľi šesták.
Východonovohradský dialekt bol používaný v Hradišti, ale aj v Málinci
Tak, pásov edon koze tan hornat Krnó. Karikáši tan strúhali šťápe a robiľi karike, tak tam bola kopa stružľín. Ako obzerá té stružľine, iba kod viďí pot sebó dvanácťi chlapó s taškima batohmi. Hňed veďeu, že sa to živáňi, a ot strachu skreu sa do tech stružľín. Živánoni sťe bolo súrno, tak té peňaze skreľi. A edom pové: „Ej zapáľmo té stružľine!“ „Ni, pové druhí. Kod be ľiďej viďeľi ohen, prišľi be dusiťi, a ľachko be našľi naše peňaze“. Tót v stružľinách, chudák, uš skoro do gaťí pusťeu ot strachu, si teraz videjchou. Poton, kod už veďeu, ža sa ďeľako, zveu sám peňaze.
Tuš, trpó e to tak vraveu starej Borcoš, aňi človeg ňezbadá, ako čase uťekajú. Ako čóbe to bolo iba čerá, čó som bou f tej Argentíňe. Človek sa potulúvau, choďeu, ňedopreu si odechu, namáhau sa aňi drak, kin nasťískau pár grošíku, abe sa zaz mohou vráťiťi na svoje gazdovstvo, g žeňe, g ďeťon. A čóže smotrpó, čagľen! Muche bez krídľej. Neostáva nán uš ňidž inšé, iba čakaťi, kode príde tá s kosó, kode náz otpravei ta za Harfoucí. Robiťi už ňevládzemo, ňémaju z nás už veľej osohu, iba čósmo na ťarchu. Aľe každej misí doklopaťi do poslednej hoďine. Tak sa aj me misímo moľestovaťi, dokaunán e súďenó.
Málinská svadobná odobierka nevesty
Roďičove i mojí vreľemilováňi, sestričke a bráťa mojmu srcu verní. Najvážneše chvíľe žiťei mojho teras nastávaju, kot stav mój paňenskí za manželskí zaméňaju. Jei na tmavé cesťe postavéna stojín, ňevén, či si dobre a či zľe vivolín. Roďičovei moji, raďi be sťe znaťi, ako sa buďe so mnó v sveťe nakládaťi. Ale to šetko je skretó predo mnó, len sán pán Bochvé, čó sa buďe ďejťi so mnó. A preto vás prosín, držťe stráž nado mnó, bucťe mi príkladon a kráčajťe so mnó po té pravé cesťe, kerá veďé k spáse. Kristus je náš život i spaséňa naše. Tag mi otpusťiťe moje panenské krechkosťi, ľebo si mán pret sebej zveiťi svoje manželské povinosťi. Jei ván kcen šetkín zo srca otpusťiťi, abeh mohla šťasľive k sobášu pristúpiťi.
