POLICHNO. Mnohí si už ani nevieme predstaviť, ako kroj vznikal. Koľko bolo treba roboty od zasiatia konope alebo ľanu, jeho zberu, namáčania, rosenia, trepania, pradenia až po utkanie, vybielenie, ušitie a vyšitie celej tej nádhery.
Mnohé vyspelé krajiny si pôvodný ľudový odev nielen chránia, sú naň hrdí, ale pri každej možnej príležitosti si ho aj obliekajú. K nám táto tradícia ešte masovo nedorazila, ale blýska sa na lepšie časy.
Človek v kroji sa hlásil s určitému spoločenstvu
Aj na folklórnych festivaloch sa už objavujú ľudia v krojoch alebo častiach kroja. Sú lokality, kde na výročné sviatky sa celá dedina zúčastní pobožnosti v kostole v kroji. Módna vlna zasiahla organizovanie plesov, kde na popularite naberajú plesy v krojoch. Ale máme ešte čo doháňať, aby sme nášmu ľudovému odevu prejavili takú úctu, aká mu patrí.
Človek v kroji nebol anonymný. Svojím odevom hlásal príslušnosť k určitej dedine, ku konkrétnemu ľudskému a duchovnému spoločenstvu. Zároveň sa cítil byť viazaný jeho zvyklosťami, morálkou a mal povinnosť zachovávať dobré meno svojho spoločenstva. Kroj duchovne spájal ľudí.
Muži si zapletali vrkoče
Abelovský kroj sa vyvinul ako spoločný kroj obyvateľov Ábelovej, Polichna, Madačky a Nedelišťa. Mužská košeľa siahala do pol hrude, podobne ako detvianska. Po nej sa začali nosiť košele s dlhým driekom a rukávmi všitými do manžiet. Na sviatočných košeliach z tenšieho ľanového plátna sa golier a manžety vyšívali krížikovou výšivkou. „Gate z plátna boli široké, siahali do pol lýtok a na spodnom okraji mali strapce upevnené ažúrou,“ priblížila etnologička Michaela Škodová.
Kožúšok siahajúci niže pása sa obliekal na košeľu. Staršie kožúšky boli biele, novšie hnedé, zdobené červenými a zelenými aplikáciami z kože. Ako vrchný odev slúžila najčastejšie krátka, niže pása siahajúca kabanica z čierneho súkna. V zime sa chodilo aj v dlhej bielej súkennej širici so štvorcovým preloženým golierom alebo v dlhej kožušinovej bunde, ktorú nosili pastieri a furmani do voza. Podobne ako v celej podpolianskej oblasti i tu si muži zapletali vlasy do štyroch vrkočov, ktoré dožívali u starcov ešte začiatkom 20. storočia. V zime nosili muži baranicu, v lete malé klobúčiky ozdobené retiazkou. Popri krpcoch a čižmách boli typickou obuvou vlnené kapcáte. „Na nohy si navíjali onuce z plátna, na ne obúvali krpce,“ dodala Škodová.
Vrchná sukňa sa vytratila
Ženy nosili spodník, ktorý siahal od pol hrude niže kolien. Švíky zdobili biele paličkované čipky. Oplecko siahalo niže pása a obliekalo sa na spodník. Šilo sa z domáceho plátna. Jeho široké rukávy zakončené obalkom či volánikom sa vysúkavali nad lakeť. Staršie oplecká sa zdobili čipkou všitou po dĺžke rukáva. Vrchná sukňa z bieleho plátna sa podľa etnologičky koncom minulého storočia vytratila zo šatníka Ábelovčaniek. „Sukňa z farbiarskeho plátna s drobnou bielou alebo žltou vzorkou, odspodu podšívaná červeným plátnom, pretrvala dlhšie,“ konštatovala. Na jej lícny spodný okraj sa prišívali stuhy, tkanice a hádiky. Neskôr sa namiesto spodníka začali nosiť spodné sukne.
Pod modrotlačovú sukňu sa obliekla jedna farebná spodnica a pod ňu ešte dve až štyri biele. Stuhy, bortne, čipky, pásy kašmíru, korály pokrývali takmer celú sukňu. Zástera sa opásala na sukňu. Do práce sa nosila jednofarebná nezdobená zástera z plátna alebo farbiarčiny. Bielu úzku zásteru nosili iba mladé ženy a dievky. Bola bohato farebne pretkávaná alebo vyšívaná, naspodku zakončená strapcami. Pás vypĺňal priestor medzi sukňou a krátkym živôtikom. Pôvodný súkenný časom nahradil plátenný, zdobený nášivkami i výšivkou. Šatka sa prekrížila cez prsia a uviazala na chrbte. Na ňu sa obliekol krátky živôtik, bohato zdobený nášivkami alebo vyšívaný krivou ihlou. Vrchným odevom bola štvorcová plátenná plachtička, ktorá chudobnejším nahrádzala drahý kožuch, alebo tmavomodrú, kožušinou podšitú, mentielku.
Čepce boli hotové umelecké dielo
Okrem toho sa nosil krátky priliehavý čierny kabát so šosom. Vydaté ženy mali vlasy upravené do kontu. Naň si dávali dva spodné čepce a jeden vrchný. Na prvý spodný čepiec sa cez čelo viazala čierna zamatka a na to prišiel druhý spodný čepiec. Vo sviatok sa nosil ozdobený vrchný čepiec. K čepcu patrila polôčka - úzky pás čierneho plátna, na okraji s nášivkami a strapcami, ktorý sa viazal nad čelom. Na čepiec sa ešte rôznym spôsobom viazali šatky – podlhovastý uteráč alebo štvorcová šatka. Staré ženské kapcáte, pletené na štyroch ihliciach, mali vysoké sáry. Podošva sa zhotovovala z bieleho súkna. Neskôr začali aj ženy nosiť kapcáte z čierneho súkna.
Políchňanský kroj. (zdroj: M. A. )Zaujímavosťou bola parta. „Bola súčasťou sviatočnej, príležitostnej a obradovej úpravy hlavy dievčat. Bola to vlastne čelenka z kovu, textílie, drôtu, potiahnutá zamatom alebo inou ozdobnou textíliou,“ opísala Škodová.
Parta bola bohato zdobená blyskáčikmi, flitrami, korálikmi, perličkami, umelými kvietkami aj rozmanitou bižutériou, mašličkami a pestrými stuhami, ktoré siahali do polovice chrbta, ojedinele i po kolená. V lete partu dopĺňal venček zo živých kvetov alebo vetvičiek rozmarínu a myrty. Boli predmetom dedenia z matky na dcéru, preto mali často archaické prvky, zväčša drahé stuhy pretkávané striebornou alebo zlatou niťou.
Na znak smútku sa všetky obliekli do čiernych šiat
Pôvodní obyvatelia Kokavy nad Rimavicou nosili ľudový odev. Pozostával z materiálu, ktorý si ľudia zadovážili na poľnohospodárstve a spracovali. Bolo to plátno tkané v každej domácnosti z konopného alebo ľanového vlákna. Súkno získali spracovaním ovčej vlny, nakoľko ovce sa chovali na každom gazdovstve.
Pôvodný ženský odev zanikol skôr ako mužský. Niektoré časti, najmä sukňa, spodnica, oplecko a šatka, sa nosili ešte pred rokom 1911, keď Kokavu postihol veľký požiar. Po tomto požiari sa aj mladé ženy a dievčatá na znak veľkého smútku obliekli do čiernych šiat. Skôr, ako smútok stačili zanechať, vypukla prvá svetová vojna. Po roku 1919 už neprišlo k návratu ku tradičnému ľudovému odevu. Ten sa však začal obnovovať vďaka organizovaným formám folklóru.
Sukne boli bohato nazberané
Ženy nosili biele oplecko s vyšívanými rukávcami, modrý ľajblík zdobený nášivkami. Sukňa bola riasená s modrotlačou a červeným bľachom, stánok biely, zástera skladaná vyšívaná. Obúvali si krpce. Muži nosili čierny klobúčik, súkennú kabanicu a košeľu s červenou krížikovou výšivkou. Opasok bol kožený so štvorcovou prackou, široké biele gate, biely vyšívaný šurec a krpce.
Pôvodný ženský kroj mal oplecká zdobené zámikmi, medzi ktorými bola jednoduchá výšivka. Podobne bolo oplecko zdobené na prsiach. Široké a bohato nazberané sukne boli z kartúnu alebo modrotlače. Pod nimi nosili penďel z plátna a spodnicu. Cez plecia a prsia mali previazanú veľkú šatku z hodvábu alebo z pestrofarebného kašmíru.
Kokavský kroj. (zdroj: M. A.)„V zime si dievčatá a mladé ženy zaväzovali cez hlavu, plecia až do pásu vlnený „pokroušok“ a staršie ženy vlnený „hantúch“, ktorý im siahal až poniže pása,“ vysvetlila etnologička. V dávnejšej minulosti nosili na nohách krpce, neskôr čižmy a topánky. V zime sa nosili kapce šité z domáceho postavu. Staršie ženy kapce nosili aj v lete. Letný mužský kroj charakterizovali široké plátenné gate a košeľa. Gate boli na dolnej strane vystrapkané a sviatočné mali výšivku. Košele sa robili z jemnejšieho plátna. Priadza bola zatkávaná pamukom. Košeľa mala stojačik a uväzovala sa mašličkou. Sviatočné košele, najmä u mládencov, mali na prsiach výšivku.
Kabanica slúžila ako taška
V zime bol oblek teplejší. Nosili sa nohavice z bieleho súkna, na košeli kožuštek z ovčej kože bez rukávov. Na nohy sa obúvali doma šité kapce zo sivého postavu. Keď bolo mokro, nosili sa čižmy. Toto oblečenie dopĺňala kabanica a na hlave čierna baranica. Kabanice do práce a kabanice starších chlapov boli obšité čiernym harasom a mali len jednoduché zdobenie. Sviatočné kabanice mladých chlapov a mládencov boli pestrejšie. Vzor ozdobeného kvetu na kabanici sa odlišoval od okolitých obcí a podľa neho sa určovala „kokavská kabanica“.
Kabanica sa nosila v lete aj v zime. V lete bola zavesená len na koženom pútku, v daždi či chladnejšom počasí prehodená cez obe plecia. V zime sa navliekala aj do rukávov. „Využívala sa aj na prepravu rôznych vecí. Rukávy na koncoch sa zviazali a do nich sa vkladali všelijaké veci, najčastejšie potraviny. Takto kabanicu využívali najmä furmani na celodenných furmankách,“ podotkla na záver Škodová. Podľa jej slov k mužskému kroju patril ešte stredne široký kožený opasok. Vpredu mal na zapínanie tri „präcke“ alebo jednu štvorcovú z mosadze.
