LUČENEC. Špeciálna základná škola v Lučenci poskytuje vzdelanie pre mentálne postihnutých žiakov desiatky rokov. Svoje miesto tu našli deti s ľahším i ťažkým stupňom postihnutia, dokonca i s viacnásobným postihnutím. V roku 2010 školu opúšťali prvýkrát aj dospelí, ktorým bolo v minulosti právo na vzdelanie upierané.
Ako informoval Jozef Porubovič, riaditeľ školy, v súčasnosti majú viac ako 170 mentálne postihnutých žiakov a žiakov s pridruženými postihnutiami. „Naši žiaci počas roka objavujú svet prírody, zázrakov techniky, ale aj miesta človeka v ľudskej spoločnosti,“ povedal riaditeľ. Podľa neho si v škole zakladajú na individuálnom prístupe ku každému žiakovi. „Snahou všetkých vyučujúcich je v plnom rozsahu využiť a ďalej rozvíjať osobitné schopnosti, zručnosti a možnosti každého žiaka.“
Karneval na škole. (zdroj: szslc.edu.sk)Práve kvôli individuálnemu prístupu k potrebám jednotlivých žiakov v škole prebieha vyučovanie podľa variantov. V aktuálnom školskom roku poskytujú vzdelávanie v deviatich triedach pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia- variant A, v dvoch triedach pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia- variant B a v jednej triede pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia- variant C. „Pre žiakov s viacnásobným postihnutím sme zriadili tri triedy.“ Už ôsmy rok funguje v škole aj trieda pre deti, ktoré majú okrem mentálneho postihnutia diagnostikovaný aj autizmus. „Táto špeciálna trieda mala prvý rok šesť žiakov. V tomto školskom roku je ich už sedemnásť,“ povedal riaditeľ s tým, že záujem o vzdelávanie svojich detí postihnutých autizmom majú aj rodičia z iných regiónov. „Ich žiadostiam však nemôžeme z kapacitných dôvodov vyhovieť. Uprednostňujú sa potreby žiakov a ich rodičov z mesta Lučenec a blízkeho okolia.“
Žiaci, ktorí nezvládajú učivo stanovené školským vzdelávacím programom v plnom rozsahu, majú podľa riaditeľa vypracovaný individuálny vzdelávací program, podľa ktorého špeciálni pedagógovia a ich asistenti postupujú. „V plnom rozsahu sa rešpektujú osobné schopnosti, možnosti a predpoklady žiakov.“ Vyučovanie sa strieda s odpočinkom. Prebieha v špeciálne upravených triedach a učebniach. „Žiaci majú k dispozícii odpočinkovú a relaxačnú miestnosť s prvkami snoezelenu. V odpoludňajších hodinách tiež žiaci navštevujú školský klub detí.“ Vo vyučovaní využívajú aj špeciálnu techniku na uľahčenie komunikácie, najmä pri ťažko postihnutých deťoch. „Pre rozvoj náhradnej komunikácie sme cez projekt Lenovo získali komunikátory, s ktorými bezreční žiaci pracujú. Na podporu rozvoja komunikácie a samotnej slovnej zásoby tiež pracujú s FONO programom,“ priblížil riaditeľ.
Špeciálna základná škola v Lučenci. (zdroj: szslc.edu.sk)Aj keď v minulosti prešli mentálne ťažšie postihnuté deti základnou školou, pokračovať v štúdiu bolo pre nich mnohokrát problematické. Preto pre nich v roku 2007 otvorili triedu praktickej školy. „Poskytujeme vzdelanie mentálne ťažko postihnutým študentom, ktorí nemajú predpoklad zvládnuť vzdelávanie v odborných učilištiach. Túto možnosť sme dali aj klientom Domova sociálnych služieb v Slatinke, ktorým bolo v minulosti uprené právo na vzdelanie. Prví absolventi opustili školu v školskom roku 2009/2010,“ povedal riaditeľ s tým, že prvá trieda mala desať žiakov. V súčasnosti majú na škole dve takéto triedy, kde sa učí 17 študentov. „Pomáhame im napríklad so začlenením sa do spoločnosti a základnými úkonmi potrebnými pre prežitie čo najsamostatnejšieho života.“
Zuzana Pravdová učí na špeciálnej škole desať rokov. V súčasnosti učí žiakov s autizmom a mentálnym postihnutím v piatom až siedmom ročníku. „Učím bežné predmety i tie špeciálne, akými sú rozvíjanie komunikačných zručností a sociálnych schopností či rozvíjanie grafomotorických zručností žiakov,“ priblížila pedagogička.
Karneval na škole. (zdroj: szslc.edu.sk)Oproti vyučovaniu v bežných školách vyzdvihla najmä už spomínaný individuálny prístup. „Učiteľ má možnosť obsah učiva upraviť podľa špecifických potrieb žiaka pre jeho čo najväčší rozvoj. Žiak si osvojuje poznatky v činnostiach primeraných jeho postihnutiu.“ Výhodou je podľa nej aj menší počet žiakov v triedach. „Učiteľ má týmto spôsobom viac času venovať sa žiakovi, jeho osobnému rozvoju a zdokonaľovaniu sa. Lepšie ho spoznáva s jeho kvalitami aj nedostatkami a podľa toho s ním ďalej pracuje,“ priblížila.
Organizácia vyučovania je u nich tiež odlišná ako v bežných školách so 45-minútovými hodinami. „Vyučovaciu hodinu môžeme rozčleniť do kratších časových úsekov zaraďovaním prestávok či blokovým vyučovaním. Napríklad žiakom s autizmom lepšie vyhovuje členenie vyučovacieho procesu do kratších celkov, čo by v bežných školách narúšalo priebeh hodiny.“
Častokrát sa napriek tomu stretávame v spoločnosti s názorom, že nie je dobré postihnuté deti zo spoločnosti vyčleňovať a mali by sa vzdelávať s deťmi bez postihnutia. S tým však špeciálna pedagogička nesúhlasí. „Podľa môjho názoru sú špeciálne školy dôležité. Ak si zoberieme iba správanie žiakov s autizmom a ďalšími vývinovými pervazívnymi poruchami, tak väčšina žiakov bez postihnutia mu nerozumie. Ak niečomu nerozumieme a je nám to nepríjemné, odsudzujeme to,“ povedala. Postihnuté deti sa tak podľa nej v bežnom kolektíve dostávajú do pozície nepochopených a odstrkovaných. „To sa v našej škole nemôže stať. Žiak je totiž vzdelávaný medzi deťmi, ktoré majú podobné problémy. Nikto ho neberie ako hendikepované, nikto ho neodsudzuje.“
Výlet na Fiľakovský hrad. (zdroj: szslc.edu.sk)Vyučovanie v špeciálnych školách preto za vyčleňovanie zo spoločnosti neberie. Pre vývin detí je podľa nej najdôležitejší individuálny prístup, ktorý môžu dostať len v špeciálnych školách. „Začleňovanie do spoločnosti však považujem za nanajvýš vhodné. Deti ale potrebujú upraviť podmienky.“ Podľa nej by im mal štát vytvoriť vhodné podmienky pre ich ďalší život a začlenenie sa do spoločnosti. „Je to dôležité preto, aby nesedeli iba doma alebo v zariadeniach sociálnych služieb a nezabudli na všetko, čo sa v škole naučili.“ Jednou z možností sú podľa nej chránené dielne, kde môžu dospelí s postihnutím pracovať pod dozorom. „Využijú sa tu ich vedomosti a zručnosti, ktoré si osvojili v škole. Myslím si, že takýchto pracovísk by sa dalo vytvoriť viac.“
Pravdová svoju prácu berie doslova ako poslanie. Učila aj na bežnej škole, avšak tu sa cíti byť potrebnejšia. „Je to vzdelávanie, ale aj vychovávanie. Žiakom som učiteľkou, mamou aj spolužiačkou. Nechodím okolo nich akoby boli choré, chybné, postihnuté. Tieto deti si neuvedomujú, že sú iné a ja ich tak ani neberiem.“ Deti sa medzi sebou neporovnávajú, nevystatujú sa, nie sú chtivé ani namyslené. Správajú sa prirodzene. „Rovnako ako bežné deti potrebujú sa cítiť byť šikovné, výnimočné a dôležité. Potrebujú vedieť, čo je vhodné a nevhodné, správne a nesprávne. Potrebujú prísny pohľad, ale aj pohladenie a lásku,“ zakončila.
