LUČENEC. 28. októbra 1918 oficiálne vznikla Česko-slovenská republika. 18. novembra bola vyhlásená aj Maďarská ľudová republika. Toto obdobie bolo komplikované najmä v južných oblastiach Slovenska, kde boli približne rovnomerne zastúpení Slováci aj Maďari.
Maďarskému boľševickému vpádu na Slovensko, konkrétne v Novohrade, v roku 1919 sa podrobnejšie venuje vojenský historik Pavel Mičianik. „Obsadenie Lučenca bolo podrobne opísané v Pamätnej knihe železničnej stanice Lučenec. Tieto informácie som doplnil spomienkami hlavného aktéra tejto udalosti nadporučíka Josefa Ejema, ktorý ich napísal s dvadsaťročným odstupom v roku 1938,“ priblížil Mičianik.
Správu mesta prevzal Maďarský národný výbor
Lučenec, prosperujúce priemyselné mesto ležalo na slovenskom a maďarskom rečovom rozhraní. Na konci októbra 1918 mal zväčša maďarské alebo pomaďarčené obyvateľstvo. Všetky obce ležiace na západ, sever a východ od mesta mali čisto slovenské obyvateľstvo, len v niektorých obciach na juhu prevládali Maďari.
Maďarské obyvateľstvo v Lučenci vyhlásilo, že súhlasí s utvorením Maďarskej národnej rady a pripojí sa k nej. Na ulici bolo možné stretnúť plno ľudí ozdobených bielou chryzantémou – znakom maďarskej revolúcie, maďarskými národnými, alebo červenými stužkami. Bol utvorený Maďarský národný výbor, ktorý prevzal správu mesta a disponoval Maďarskou národnou strážou. „Slovenské obyvateľstvo mesta a okolitých obcí zaujalo k týmto udalostiam neutrálny postoj,“ opísal Mičianik.

Slovenskej národnej rade predsedal Ľudovít Bazovský
O veľkých a v živote českého a slovenského národa tak významných udalostiach odohrávajúcich sa 28. októbra v Prahe, ako aj o vyhlásení „Martinskej deklarácie“ dňa 30. októbra v Turčianskom Svätom Martine, lučenské obyvateľstvo ešte nič nevedelo. „Dá sa to vysvetliť tým, že po prevrate bola železničná a poštová doprava prerušená. Oduševnenosť časti maďarského obyvateľstva za národnú vec netrvala dlho,“ konštatoval vojenský historik.
Po vyhlásení Martinskej deklarácie miestni Slováci predpokladali, že Slovensko, alebo ako ho nazývali Maďari „Horné Uhorsko“, bude pripojené k Česko-slovenskej republike. Nevedelo sa však ani približne kadiaľ povedie južná hranica Slovenska. 13. novembra 1918 vznikla Slovenská národná rada hornonovohradská so sídlom v Lučenci. Jej predsedom sa stal advokát Ľudovít Bazovský. Táto rada zvolala ľudové zhromaždenie, ktoré odsúhlasilo rezolúciu o pripojení k ČSR. Maďari chceli toto zhromaždenie všemocne prekaziť, no nepodarilo sa im to.
Maďarská vláda robila všetko, aby odtrhnutiu Slovenska zabránila. Začala silná propagácia po celom Slovensku a zbierali sa podpisy obyvateľov na apeláciu k mierovej konferencii, v ktorej vraj obyvateľstvo Slovenska protestuje proti českým ašpiráciám, proti obsadeniu ich milovanej vlasti a prehlasuje, že obyvateľstvo Horného Uhorska chce nažívať i naďalej vo zväzku bývalého maďarského kráľovstva. Železniční zamestnanci maďarskej národnosti v Lučenci a jeho okolí toto prehlásenie ochotne a s nadšením podpisovali. Aby účinok protestu bol väčší, podpisovali hneď celú svoju rodinu, medzi nimi nie v jednom prípade i deti, ktoré písať ešte ani nevedeli. Dúfali, že mierová konferencia nebude informovaná o tom, že protest podpisujúci sú zväčša Maďari dovezení na Slovensko, čiže štátni zamestnanci.

Maďarské trestné výpravy
Maďarské vojenské jednotky okrem boja proti čs. vojsku tiež uskutočňovali po celom Slovensku trestné výpravy do obcí, ktoré odmietali poslušnosť maďarskej vláde. „Mimoriadnou krutosťou i obeťami predčili všetky represívne akcie maďarských ozbrojených oddielov výčiny, ktorých sa dopustili tieto brachiálne jednotky na slovenskom obyvateľstve v hornom Novohrade,“ opisuje Mičianik. V niektorých novohradských obciach obyvatelia vyrabovali miestne krčmy, obchody a úrady, pritom ale nikoho nezranili. O necelé dva týždne vyrazili do týchto obcí z Lučenca vojenské oddiely vedené väčšinou rodinnými príslušníkmi poškodených. „Tieto oddiely uskutočnili proti našim Slovákom ukrutečné krvavé kúpele a rabovanie,“ píše sa v historických prameňoch. Tie uvádzajú aj ďalšie podrobnosti. „V obci Látky zastrelili na cintoríne šesť Slovákov a ďalším šiestim sa len zázrakom podarilo pred popravou ujsť do lesa. Medzi Hriňovou a Detvianskou Hutou zastrašené malé deťušky a ženy sa rozutekali po poliach, maďarskí vojaci na nich, ako na zajacov strieľali a mnoho z nich usmrtili, mnoho dospelých zastrelili a ľud vyrabovali.“ Viacero ľudí maďarskí ozbrojenci zabili aj v Kokave nad Rimavicou. V Ľuboreči a v Ábelovej ľudí bili, mučili, okradli o peniaze, potraviny i hospodárske zvieratá. Na základe týchto udalostí v hornom Novohrade podala ústredná SNR ostrý protest budapeštianskej vláde.
Územie horného Novohradu čs. armáda obsadzovala postupne. Postup prebiehal prakticky výlučne po železničných tratiach. Lučenec obsadila bleskovou akciou asistenčná rota 30. pešieho pluku z Vysokého Mýta, ktorej velil npor. Josef Ejem. Túto akciu podnikol na vlastnú päsť bez vedomia svojho veliteľa v noci z 2. na 3. januára 1919. Správy z Lučenca, že tamojší Slováci netrpezlivo očakávajú čs. jednotky, podnietila Ejema k uskutočneniu mimoriadne odvážnej akcie. „Dohodol sa so svojimi vojakmi, vypracoval si plán akcie a s pomocou pobočníka zhromaždil svoju rotu. Zatiaľ čo Ejem zabával svojho veliteľa v kaviarni, vojaci jeho roty sa v hmlistom počasí naložili na pripravený vlak,“ uviedol podľa zápiskov Ejema Mičianik.

Staničná stráž spala v čakárni
Po zvuku parnej sirény odprevadil veliteľa a bežal na stanicu. Ejem si bol taký istý úspechom, že ešte pred odchodom zo Zvolena nechal poslať Alojzovi Jiráskovi telegram, že Lučenec je po rokoch opäť dobytý. Po polnoci sa zvláštny vlak pohol zo zvolenskej stanice. Nebol osvetlený, aby nebudil väčšiu pozornosť. „Na každej stanici nahnal som prestrašeným úradníkom hrôzu poukazom, že nasledujúci transport ich obesí, ak zatelefonujú zpäť, že v stanici o nás vedeli,“ napísal vo svojich spomienkach Ejem. Hrozba účinkovala. Bez najmenšej nehody prišli až pred Lučenec. „Vrazili sme ta ako búrka, prekvapená stráž nezmohla sa ani na najmenší odpor. Vbehol som do dopravnej kancelárie, aby som zamedzil možné upovedomenie posádky. Úradník bol naším vpádom taký prestrašený, že mu doslova cvakaly strachom zuby,“ opísal vojenský veliteľ. Staničná vojenská stráž spala v čakárni. Bez najmenšieho odporu vydala pušky.
„Pracujte v tichu, streľby použite len v najhoršom prípade, ale keď už, teda poriadne a nezabudnite hlásiť splnenie úkolu,“ vydal Ejem rozkaz. Útočné skupiny vyrazili do mesta. O siedmej hodine ráno mal hlásenie od všetkých skupín, že ich úkol je splnený a guľomety postavené na všetkých križovatkách. V kasárňach pešieho pluku stráž bola odzbrojená bez jediného výstrelu, vojaci boli rozohnaní nezvyklým budíčkom výbuchov ručných granátov. „Stráž na radnici o dvaciatich mužoch a štyroch ťažkých guľometoch zastihli sme v najlepšej nálade u karát... Ako boli prekvapení aj dôstojníci, o tom svedčí najlepšie to, že sa nikto nepokúsil o nejaký odpor,“ vyhlásil spokojný Ejem.

Maďarské obyvateľstvo protestovalo
Jeho husársky kúsok bol brilantne uskutočnenou špeciálnou operáciou, keď sa mu s minimálnymi silami bez jediného výstrelu podarilo obsadiť mesto s takmer päťnásobne silnejšou vojenskou posádkou. Maďarské obyvateľstvo sa k čs. vojakom správalo nepriateľsky, takže vojenský veliteľ Ejem len svojou výbornou taktikou a ráznosťou udržiaval v meste poriadok. 3. januára 1919 maďarské obyvateľstvo na veľkom zhromaždení protestovalo proti obsadeniu mesta. Po zhromaždení začali demonštrovať a žiadali odstrániť české a slovenské zástavy. Situáciu v meste stabilizoval až príchod II. práporu 34. pluku 9. januára 1919.
Podrobnejší opis udalostí v tomto období, dotýkajúcich sa nášho regiónu Pavel Mičianik uverejnil v zborníku zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie, ktorý pokrstili v Hradišti. Na 248 stranách sa čitatelia zborníka môžu dočítať aj o ďalších historických udalostiach v našom regióne od rôznych autorov. Zborník je možné si zdarma vyzdvihnúť v Lučenci v kníhkupectve Dováľ, Kníhkupectve Golem, Kníhkupectve Martinus, v Novohradskom múzeu a galérii, v Novohradskej knižnici, Novohradskom osvetovom stredisku, v Miestnej ľudovej knižnici v Kokave nad Rimavicou, v Rimavskej Sobote v Gemersko-Malohontskom múzeu a vo Fiľakove v Mestskej knižnici.