HNÚŠŤA. Milota Brndiarová z Detského domova Škovránok v Hnúšti patrí medzi 21 ocenených za Sociálny čin roka. V slávnostnej atmosfére historickej Moyzesovej siene v Bratislave odovzdal oceneným pamätné plakety minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter. Ten pripomenul, že ide o uznanie za prácu všetkých, ktorí riešia problémy detí, priamo sa im venujú, pripravujú ich do života a starajú sa o ich ochranu. Tieto ocenenia udelil v spolupráci s Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny a Spoločnosťou priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar už po trinástykrát.
Milota Brndiarová získala uznanie za významný prínos pri pomoci rodinám v kríze, pomoci deťom ohrozeným vyňatím z rodín, žijúcich v náhradnom rodinnom prostredí alebo za mimoriadnu originálnu aktivitu pri tejto práci. Na ocenenie ju nominovala riaditeľka po dohode s ostatnými riadiacimi pracovníkmi zariadenia. „O nominácii som sa dozvedela len krátko pred získaním ocenenia,“ povedala Brndiarová. Nomináciu si vyslúžila za vedenie skupiny, v ktorej sa spoločne s kolegami starajú o sedem detí s rôznym mentálnym a zdravotným postihnutím. „Sú to úžasné a krásne deti. Okrem mňa sa o nich stará ešte šesť zdravotných sestier, ktoré tieto deti nadovšetko milujú,“ zdôraznila.
Ocenenie patrí celému tímu
Ocenenie vníma ako svoj veľký úspech a hrdosť na prácu, ktorú doteraz vykonala. „Predovšetkým to vnímam ako ocenenie celej skupiny, všetkých kolegýň, ktoré túto prácu vykonávajú s veľkým nadšením a láskou. Sú to všetko sestry špecialistky, ktoré ovládajú ošetrovateľskú starostlivosť na vysokej odbornej úrovni,“ vyzdvihla kolektív, s ktorým pracuje.
Okrem poskytovania kvalitnej zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti sa snažia vytvoriť pre deti bezpečný a príjemný domov. Začleňovať ich do bežného života, naučiť ich čo najväčšej samostatnosti, dať im všetko to, o čo ich zatiaľ život ochudobnil. „Sú to nesmierne úprimné a veselé deti,“ podotkla detská sestra, ktorá v sociálnej oblasti pôsobí už 18 rokov.
„Desať rokov som pôsobila na detskom oddelení v Rimavskej Sobote a neskôr v detskom domove v Tisovci. Som detská sestra a práca hlavne s deťmi postihnutými ma asi kvôli tej ich úprimnosti a bezbrannosti stále lákala.“ Keď sa dozvedela, že detský domov Škovránok vytvorí samostatnú skupinu postihnutých detí v Tisovci, vnímala to ako novú šancu. „Hneď som vedela, že tam budem pracovať a tak sa aj stalo. V decembri 2010 sme dostali prvé dve deti a odvtedy sa na skupine vystriedalo desať detí,“ priblížila spokojná zdravotníčka.
Najťažšie je, keď dieťaťu nevedia pomôcť
Rukami jej prešli deti s rôznymi diagnózami, osudmi či trápeniami. Potrebovali nielen starostlivosť, ale najmä veľa lásky. „Najťažšie na našej práci je zosúladiť denný režim detí, ktoré majú rôzny mentálny a zdravotný problém. Pretože každé z nich je iné a každé potrebuje individuálny prístup, iné vzdelávanie, výchovu, zdravotné a ošetrovateľské výkony,“ dodala skúsená odborníčka. Podľa jej skúseností by každá dvanásťhodinová služba potrebovala ďalších šesť navyše alebo ďalšieho človeka, aby stihli všetko, čo by chceli. „Úplne najhoršie je, ako v každej rodine, keď dieťaťu nemôžete pomôcť a jeho zdravotný stav sa nezlepšuje. Keď nerozumiete jeho gestám a jeho kriku,“ vysvetlila smutne citlivá žena. Táto náročná práca má však aj veselé chvíle. „Najkrajšie je, keď sú deti šťastné, smejú sa, prospievajú, zlepšuje sa ich stav vo všetkých oblastiach vývinu.“
Na jednu návštevu nikdy nezabudne
Za najdôležitejší považujú tunajší pracovníci kontakt detí s biologickou rodinou. „Nikdy nezabudnem na jednu návštevu s Erikom. Mám ho v osobnom vzťahu. Je to chlapček s ťažkou mentálnou retardáciou a mnohými zdravotnými problémami. Pri prvej našej návšteve v jeho trvalom bydlisku ho nevideli asi päť rokov. Obklopila ho celá rodina a on vycítil, že je opäť doma. Na výraz jeho tváre, slzy a jeho správanie nikdy nezabudnem. Bolo to veľmi silné a ani my s kolegyňou sme sa neubránili slzám,“ opísala jeden z nezabudnuteľných zážitkov.
Človek, ktorý vykonáva takúto náročnú prácu, musí byť psychicky vyrovnaný, no najdôležitejšie je, aby svoju prácu vykonával srdcom. „Mám okolo seba vynikajúci pracovný tím. Sú to ženy, ktoré milujú deti. Sú vysoko ľudské, ochotné kedykoľvek pomôcť aj mimo pracovnej doby či v osobných problémoch. Toto všetko nesmie chýbať človeku, ktorý chce pracovať s postihnutými deťmi,“ domnieva sa Brndiarová.
Mali by patriť pod zdravotníctvo
Detské domovy v súčasnosti patria pod ministerstvo sociálnych vecí. V minulosti ich zastrešoval rezort zdravotníctva. Práve to vníma Brndiarová ako zmenu, ktorá systému nepomohla. „Detské domovy by mali opäť patriť pod ministerstvo zdravotníctva. V týchto zariadeniach je množstvo detí s ťažkými zdravotnými postihnutiami, diagnózami, deti v bdelej kóme, na UPV, v terminálnych štádiách života,“ myslí si. „Sestry, ktoré sa o ne starajú, by to nemali robiť len z lásky a ochoty pomáhať, mali by byť aj finančne ohodnotené, ako sestry v nemocniciach,“ doplnila.
Ako ďalej podotkla, v podobných zariadeniach by nemali chýbať fyzioterapeuti, aby dokázali detským klientom poskytovať komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť. „Napriek všetkým problémom je to práca, ktorú robím veľmi rada a som šťastná, že som stretla všetkých ľudí, ktorí so mnou pracujú a deti, ktoré sú už súčasťou nášho života,“ dodala na záver ocenená sestra.
