ĽUBOREČ. Ľudové náhrobníky vypovedajú v mnohom o priestore a dobe svojho vzniku. Dedinský cintorín, to je dedina v malom a keď sú na ňom pozoruhodne bohato zdobené ľudové náhrobníky ako v Novohrade, môžeme hovoriť až o kamennej databáze znakov a symbolov, ktorú nikde inde v takejto podobe nemáme zachytenú. Na túto regionálnu zvláštnosť sa vo svojom výskume zameriava Ján Aláč. „Bohatosť tvarov, množstvo motívov ornamentálnej výzdoby a ich najrozličnejších podôb stvárnenia je fascinujúca a mňa oslovila aj ako neprofesionálneho výtvarníka – rezbára,“ zdôvodnil svoj netradičný záujem.
Na ľudových náhrobníkoch sú, podľa neho, zaznamenané zaujímavé informácie. Okrem mena, priezviska, dátumu narodenia a smrti na nich nachádzame aj prímenie, prezývku, koho mŕtvy zanechal na tomto svete, ale i údaje o hrdinstve alebo nešťastí, ktoré boli príčinou smrti. „To všetko bolo zaobalené do pozoruhodnej ľudovej poetiky: Tu spočíva kvet, čo zanechal svet...“ priblížil. Každý región má svoje osobitosti. V Novohrade sú to bohato zdobené a tvarované kamenné náhrobníky a tvarované drevené dosky evanjelikov augsburského vyznania. V Gemeri-Malohonte sú zaujímavé drevené stĺpy reformovaných a na Podpoľaní sú to drevené vyrezávané kríže rímskokatolíkov.
Napodobňovali výzdobu oltárov
V niekoľkých evanjelických obciach na severozápade Novohradu nastal koncom 19. a začiatkom 20. storočia na tamojších cintorínoch až pozoruhodný rozmach tvarov, ornamentálnej výzdoby, využitia farieb a tiež ľudovej poetiky. V sedemdesiatych rokoch 19. storočia sa na evanjelických cintorínoch objavujú kamenné náhrobníky oltárového typu, napodobňujúce tvarom a výzdobou renesančné a neskororenesančné oltáre, nachádzajúce sa v tunajších evanjelických kostoloch. V prvých desaťročiach 20. storočia po nich nasledujú náhrobníky, ktoré boli reakciou na novšie klasicistické oltáre evanjelických kostolov. „Oba typy kamenných náhrobníkov boli vyhotovované z andezitového tufu. Popri týchto dvoch formách vznikali i ďalšie typy a viacero variant veľmi pozoruhodných drevených náhrobných dosiek, ktoré sa v takýchto podobách na iných miestach Slovenska nevyskytovali,“ ozrejmil odborník.
Dodnes sú tieto náhrobníky zachované v obciach Senné, Veľký Lom, Suché Brezovo, Nedelište, Madačka, Ábelová, z ktorých dodnes pretrvali ako spomienka na ich existenciu už len cintoríny so starými kamennými náhrobníkmi. Tieto bohato zdobené a tvarované náhrobníky neprenikli za hranicu Novohradu. Pri svojom bádaní Aláč natrafil na viacero zaujímavých zistení. „Máme tendenciu považovať tradičné ľudové prostredie za konzervatívne a zaostalé. Také Ťapákovské. V istom zmysle je to pravda, no zároveň i nepochopenie tohto prostredia,“ myslí si. Ako dodal, aj tu žili šikovní ľudia, len ich možnosti boli limitované. Každodenná drina na chudobných políčkach a okolo hospodárstva bola tým, čo bolo podstatou ich života.
Ľudí pochovávali mimo cintorína
Bol to zároveň priestor dlho uzavretý do seba. Neprenikali do neho podnety, ktoré by ho posúvali ďalej. Napriek tomu si tunajší ľudia nachádzali svoje vlastné formy sebarealizácie, pre ktoré boli nájdené zdroje inšpirácie vo vnútri samotného prostredia. Na úrovni ľudových náhrobníkov to má podobu, keď tvorcovia kamenných náhrobníkov našli inšpiráciu či vzor pre tvar a výzdobu náhrobníkov v oltároch. „Je zaujímavé, že od polovice 19. storočia do polovice 20. storočia prakticky na každú generáciu pripadá iná podoba náhrobníka. Obdobných príkladov protirečiacich zaostalosti a strnulosti by sme našli viac,“ konštatoval Aláč.
Severozápad Novohradu bol v minulosti magickým krajom. Svoje čaro si udržal dodnes, ale v minulosti to bol navyše svet plný mágie a povier. „Dlho tu pretrvávalo pochovávanie mimo cintorína pod stromy. Evanjelický farár z Ľuboreče Daniel Maróthy sa pre takéto konanie veľmi hneval na Lentvoranov.“ V Ľuboriečke, keď zomrela stará žena a v tej chvíli vial silný vietor, sa verilo, že išlo o strigu, ktorá vedela ľuďom porábať. V Ľuboreči mŕtveho obliekli do sviatočných šiat a na oči mu položili čriepky, aby sa už neotvorili. Mŕtvy bol následne prenesený do prednej izby, kde ležal na doske prikrytej plachtou a vyzdobenou plachtou bol prikrytý i on. Nohy mal zviazané stuhou a uložený bol tak, aby smerovali k dverám. „K rozviazaniu došlo až pri uložení do truhly údajne preto, aby sa na druhom svete mohol voľne pohybovať,“ priblížil zaujímavosti z histórie. „Aby na druhom svete nerobil veľký hluk, mŕtvemu z čižiem odtrhli podkovičky,“ dodal.
Cintorín bol blízko domov, aby mŕtvi nemuseli ďaleko chodiť
Strašidelnosť však, podľa Aláča, na cintorínoch hľadať netreba. Báť sa treba živých, nie mŕtvych. „Napadajú ma v tejto súvislosti riadky od novohradského rodáka zo Sklabinej a vynikajúceho spisovateľa Kolomana Mikszáta. ...naši predkovia preto vykrojili cintorín blízko domu, aby sa mŕtvi, keď už chodievajú domov, nemuseli zďaleka unúvať. No a kde sú živí takí láskaví, tam ani mŕtvi nemôžu byť zlí. Nechodia strašiť v bielych plachtách, s hrkotajúcimi kosťami, ale prichádzajú nastoliť spravodlivosť, upozorniť na nebezpečenstvo, pohromu. No a pri takýchto vzťahoch, kde sú dobrí ako živí tak i mŕtvi, i sama smrť je zhovievavá. Áno, v noci prichádzajú domov naši mŕtvi...“ zacitoval.
Jozef Vydra v publikácii Ľudová architektúra na Slovensku upozorňuje, aby si nikto nenechal ujsť príležitosť pozrieť si všade na dedinách cintoríny. Podľa neho sa tam vždy nájde starodávna remeselnícka práca alebo prejav vlastný ľudovej tvorivosti, ako aj určité záhady v symboloch na hroboch. Pekné prejavy výtvarné aj literárne vtesané do pomníkov. „Jeho slová aj po viac než pol storočí pri novohradských ľudových náhrobníkoch stále platia. Na druhej strane je škoda, že aspoň jedna z tunajších dedín nezostala zachovaná ako skanzen ľudovej architektúry,“ dodal na záver Aláč. Napriek tomu tu čosi z minulosti starého Novohradu zostalo. Ukážkovým príkladom sú práve typicky novohradské ľudové náhrobníky.
