CINOBAŇA. Prvé partizánske jednotky prišli do Cinobane 30. augusta 1944. Na námestí vyvesili Vyhlášku o všeobecnej mobilizácii. Postupne prechádzali do okolitých hôr a osád. Za partizánov sa prihlásilo tridsať mladých ľudí. Medzi nimi dve ženy.
Ešte stále v Cinobani žijú priami účastníci vojnových udalostí. Tí neskôr narodení sa snažia ich spomienky uchovávať, aby nikdy neupadli do zabudnutia hrdinovia, ktorí s nasadením vlastného života bojovali za slobodu. „U polesného Jána Roštára a jeho ženy Margity bývali skupiny, brigády a oddiel, ktoré sa zlúčili do práporu pod vedením Júliusa Kleskeňa,“ priblíži Mária Švikruhová z výboru Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.
Každý deň riskovala život
Margita Roštárová bola partizánska spojka a prieskumníčka, ktorá zabezpečovala spravodajské služby o pohybe nemeckých vojsk. Na Hrnčiarkách bolo asi 150 až 160 partizánov. Partizánske skupiny a brigády boli vždy v spojení so štábom na Hrnčiarkách.
„Ľudia v osadách a na samotách im veľmi pomáhali s jedlom, oblečením aj strechou nad hlavou,“ hovorí Švikruhová. Jednou z nich bola aj Anna Sujová. Vtedy dvadsaťročná mladá žena v štvrtom mesiaci tehotenstva. Každý deň riskovala svoj život a život celej rodiny. So synom pod srdcom bývala v malom domčeku učupenom v lese spolu s manželom jeho mamou a pätnásťročnou sestrou. „Svokra so švagrinou spali v izbe. Na zemi partizáni. Ich kapitáňovi sme dali posteľ. My s manželom v komôrky. Ani sa nekúrilo. Keď niektorý z partizánov bol chorý, tak som mu dala aj svoju perinu. Potom som mrzla. No čo už,“ spomína dnes 93-ročná hrdinka.
Piekla šesť chlebov
Niekedy k nim zavítalo aj dvanásť až pätnásť partizánov. Každý, kto prekročil prah skromného príbytku dostal najesť. A nielen to. „Všetkých som opatrila. Keď prišli mokrí tak som ich aj prezliekla, osušila, oprala som im veci. Manžel ich vodil po okolitých horách, kde sa potrebovali dostať. On to tu dobre poznal. Ja som sa o nich cez deň starala. Vtedy si oddýchli a potom v noci išli, alebo prespali u nás. Nachovala som ich všetkých, aby netrpeli,“ rozpráva útla starenka s láskavým pohľadom.
Každý deň napiekla šesť chlebov. „Mali sme pec s nadstavením, tak sa mi veľa chleba vošlo. Jednou stranou tri aj druhou tri. Každý deň. Keby som neupiekla tak by boli lační. V nedeľu keď som sa chcela pomodliť, tak som aj neupiekla a potom ma to trápilo. Piekla som pre tých, čo boli u nás. Ale odnášali aj so sebou a roznášali po Hrnčiarkach chorým, raneným.“
Niektorí padli pri Brezne
Obilie mali vlastné. Múky namleli veľa, no nečakali, že počas zimy zasýtia toľko stravníkov. V januári už bolo po zásobách. „Z krmníka, čo sme pred Vianocami zabili, už v januári nebolo nič. A to sa veľmi šporovlivo gazdovalo,“ pousmeje sa pri spomienke na ťažké vojnové časy. „Okolo boli aj iní gazdovia, ktorí pomohli. Občas dali nejakú ovečku, tak som navarila guľáš,“ dodáva.
Na otázku, či to pre mladú ženu v požehnanom stave nebolo vyčerpávajúce, sa usmeje. „Ja som bola zvyknutá robiť. Tak som to vydržala. Rada som sa starala a tešilo ma, že sú spokojní.“ Každého vo svojom dome privítala s otvorenou náručou. Vojaci, ktorí prichádzali boli väčšinou veľmi mladí. „Aj takí osemnásť, devätnásťroční. Neskôr sme sa dozvedeli, že niektorí z nich zahynuli pri Brezne.“ Aj po toľkých rokoch sa pri spomienkach pani Anne zaleskne v očiach slza. Zaspomína na vysokého dôstojníka, o ktorého sa starala. Obsluhoval ho devätnásťročný mládenec. „Vraj ich prepadli niekde pri Brezne. Ten chlapec to neprežil. A taký zlatý chlapec to bol.“ Na chvíľu sa odmlčí.
Rumuni im nechali vši
V spomienkach sa vráti aj k Rumunom či jedinej nevítanej návšteve. „Keď išli kolo nás Rumuni ešte nám aj vši nahali. Nemci sa ku nám neodvážili. Bývali sme v lese, tam bol celkom kľud. Videli sme ich že idú kraj horou, ale k nám našťastie neprišli.“ Nie vždy však nepriateľské vojská obišli dom partizánskej matky. „Partizánov sme poskrývali do sena. Keby ich našli, všetkých by nás postrieľali,“ dodá na záver statočná žena.
Činnosť partizánov v okolí Cinobane sa sústreďovala na prieskum pohybu nepriateľa a následné odzbrojenie a zajatie. Ničili spojovaciu techniku, prepadávali nepriateľských útočníkov a hliadky. Zlikvidovali tri osobné autá s osádkou nemeckých dôstojníkov pri Bzovej, nemecké prieskumné družstvo na Šutovej jame, nemeckú dvojčlennú prieskumnú hliadku pri horárni na Hrnčiarkách. V Podkriváni vyhodili do vzduchu nákladný vlak a tunel.
V okolí Cinobane bojovalo deväť národností
„Partizánom pomáhali partizánske spojky, jeden občan z Cinobane a jeden z Katarínskej Huty. Ich úlohou bolo včasné a pravidelné informovanie o rozmiestnení nemeckých vojakov, o ich výzbroji a nálade aj informácie o blížiacom sa fronte,“ vymenuje Švikruhová, ktorá sa snaží o to, aby sa spomienky pomaly odchádzajúcich pamätníkov dostali aj do povedomia mladej generácie.
„Mnohí občania z Cinobane utekali do hôr, aby si zachránili holé životy. Počas povstania bojovalo v partizánskom boji v horách v okolí Cinobane deväť národností. Boli to vojaci Červenej armády, Slováci, Češi, Francúzi, Srbi, Židia, Rumuni, Nemci a Maďari,“ dodá.
V roku 1944 v priamom boji SNP padli šiesti Cinobančania. Ján Korim ako 24-ročný, 20-roční Michal Juriček a Jozef Wellek, 32-ročný Ján Aláč, 31-ročný Leopold Gruliš a 18-ročný Jozef Segeč. Na území Cinobane a v jej častiach padlo počas 2. svetovej vojny a SNP 54 ruských vojakov, 78 nemeckých a 15 maďarských. Aj na civilnom obyvateľstve boli straty. Počas prechodu frontu zahynulo šesť civilistov. Po vojne zahynul pri výbuchu granátu ešte jeden občan. Sedem židovských občanov sa nevrátilo z koncentračných táborov. Cinobaňa bola oslobodená 28. januára 1945 vojskami 2. ukrajinského frontu pod velením maršala Rodiona Jakovleviča Malinovského. Oslobodzovacie boje trvali tri týždne.
