LUČENEC. V roku 1849 sa mesto Lučenec dostalo do víru revolučných udalostí, ktoré začiatkom augusta vyústili do najväčšej tragédie mesta a na dlhú dobu ovplyvnili jeho osud a rozvoj. Týmto udalostiam sa hlbšie vo svojej práci venoval Jozef Puntigán. Z rôznych historických prameňov, ale aj na základe spomienok dobových svedkov sa mu podarilo získať množstvo zaujímavých informácií.
15. februára 1849 prišiel do Lučenca cisársky generál Parrott so svojou brigádou. V meste vztýčili čiernožlté cisárske vlajky. V marci vtrhol do Lučenca menší oddiel gerily, strhol a pošliapal cisársku zástavu a náhle zmizol. Hlavný slúžny a predstavenstvo mesta sa tým dostalo do ťažkej a zložitej situácie. Keď sa predstavenstvo zišlo, aby vyšetrilo, čo sa vlastne stalo, vtrhlo do mesta opäť asi štyridsať príslušníkov gerily, zajali slúžneho a mestské predstavenstvo, vyvesili národné zástavy a odviezli všetko, čo bolo v meste pripravené pre potreby Parrottovej brigády.
„Mestská správa o tom upovedomila cisárskeho komisára župy Ladislava Majtányiho, ktorý od predstaviteľov vojenského režimu žiadal okamžitú pomoc. Do mesta prišlo 400 pešiakov a 160 jazdcov. V ten deň bolo nepriaznivé počasie, padal dážď so snehom. Cisárske vojská sa nestihli ani ubytovať, keď ich napadol oddiel honvédskeho vojska,“ opísal Puntigán. Útočníci paľbou z diel na námestí pred katolíckym kostolom znemožnili útok cisárskej jazdy, ktorá ustúpila smerom na Tuhár (dnes súčasť mesta Lučenec). Potom honvédske vojsko vytlačilo z mesta aj cisársku pechotu. Útočníci sa pustili do rabovačky a mesto dôkladne vydrancovali.
Neostalo po nich ani kúsok chleba
Začiatkom apríla 1849 sa vládnym splnomocnencom uhorskej vlády pre novohradskú župu stal František Repeczky, ktorý 14. apríla vydal rozsiahle úpravy, ktorými všetky opatrenia predchádzajúcej správy stratili platnosť. Sídlo župy dočasne preniesol do Lučenca. V tom čase sa vo zvolenskej župe zdržiaval dosť veľký oddiel ruských vojsk. Proti nim vyšli do Krivánskej doliny domobranecké oddiely. Tieto oddiely stále napádali ruské vojská, presúvajúce sa z Novohradu do Gemera. V tom čase sa so svojím vojskom presúval od Komárna aj Artúr Görgey. Cez Lučenec prechádzali tri dni a so sebou zobrali všetky potraviny z mesta, neostal po nich ani kúsok chleba. Po odtiahnutí vojska prišlo hneď ruské vojsko.
„Chorí ruskí vojaci, ktorí zaostali za svojím vojskom, prechádzajúc cez Lučenec odpočívali na trhovisku. Sprevádzalo ich desať ruských dôstojníkov. Mužstvo práve raňajkovalo, keď ich prepadli maďarské gerily. Pri prestrelke boli zastrelení traja vojaci a traja dôstojníci, ďalší siedmi dôstojníci boli zajatí. Ostatní ruskí vojaci ušli smerom na Rimavskú Sobotu. Výstroj a výzbroj ruských vojakov maďarské gerily zobrali. Padlých ruských vojakov pochovali spoločne na okraji východnej časti lučenského cintorína,“ priblížil Puntigán udalosti z 1. augusta 1849, ktoré mali hrôzostrašnú dohru pre lučenské obyvateľstvo.
Od obyvateľov žiadali výkupné
O šesť dní mesto obkľúčili kozáci. Utekajúcich obyvateľov zahnali naspäť bičmi. V mestskom dome sa objavil major a vypísal mestu nasledovné požiadavky: 27-tisíc chlebov, 100 volov, 100 q slaniny, 200 kg vnútorností, 100 siah dreva, 7-tisíc litrov pálenky, 520 litrov špiritusu, 3-tisíc litrov vína, 7-tisíc litrov slivovice, 50-tisíc podielov sena, 500 kg ovsa a 20 q tabaku. Všetko mali odovzdať do rána do ôsmej hodiny, inak pohrozili podpálením celého mesta. Obyvatelia z väčšej čiastky požadované veci odovzdali. Bola to pre vydrancované mesto ďalšia ťažká rana. Ruské vojská sa usadili na lúke medzi Lučencom a Opatovou. Jeden z oddielov vtrhol do mesta a obyvateľov korbáčom nútili, aby holými rukami vyhrabali ruských vojakov zavraždených gerilami. Keď vyhrabali mŕtvych, museli ich z hrobu vybrať a poumývať. Troch obyčajných vojakov vrátili naspäť do hrobu, dôstojníkov dali na druhý deň pochovať v katolíckom kostole. O polnoci prebudil mesto mocný hlas trúb. Na tento povel začali tisícky vojakov rabovanie mesta. Od obyvateľstva brali šatstvo, obuv, žiadali peniaze. Rabovali vojaci aj dôstojníci a to tak, že sa v tom úplne pretekali. Vyrabovali všetko, čo mohli, na mieste nenechali ani jediný kus nábytku. Periny rozpárali, perie rozsypali, pivnice otvárali násilím a víno, ktoré nedokázali vypiť, povylievali. Je neopísateľné, čo všetko v opitosti vykonali. Vyrabovali aj lekáreň, kostol, ani mŕtvym v hroboch nedali pokoj. Obyvateľstvo znovu korbáčovali, viacerých ubili na smrť. Rabovanie trvalo až do druhého dňa.
9. augusta dokonali dielo podpálením mesta. Rozbitý nábytok zhromaždili na kopu pred mestským domom, poliali smolou a za zvukov táborovej hudby ho podpálili. Rehliac sa pozerali ruské vojská na šľahajúce plamene. Na každý dom dali zápalnú látku a šípmi sypali oheň, kým nebolo horiace mesto zahalené do hustého čierneho dymu. Obyvateľstvo viackrát hnali oproti ohňu a hrozili im, že do jedného ich nastoknú na koly. Potom už úplne apatické obyvateľstvo zahnali do svojho tábora a tam jeden dôstojník vyhlásil, že oheň založili gerily oblečení do sedliackych šiat. Ako náhradu rozdali obyvateľstvu v tábore po 1/2 kg chleba na osobu a po 2 forintoch. Ruskí vojaci s korisťou odišli smerom na Zvolen. Za sebou zanechali spustošené mesto. Bieda bola obrovská, ťažila ľudí celé roky.
Zostalo sedemsto obyvateľov
Zo zachránených sa niektorí vrátili, ale z pôvodných štyritisíc obyvateľov zostalo v Lučenci len asi 1 400 ľudí. Preživší sa utiahli pod brány a do nekrytých izieb, všade boli ľudia polonahí, otrhaní, hladní a na smrť unavení. V zhorenom a zničenom meste nebolo ani kúska chleba. Podpora mestu sa rozhýbala len veľmi ťažko. Ako prví poskytli pomocnú ruku z Rimavskej Soboty a Sečoviec. Na seba ponechané zatrpknuté obyvateľstvo opúšťalo mesto. Na súpise obyvateľstva spracovaného 6. februára 1850 bol počet obyvateľov mesta už len 710. Na príkaz vlády pracovala na účinnejšej podpore mesta vymenovaná komisia. V maďarských novinách vyšla výzva o celonárodnú zbierku pre zúbožené mesto.
Podľa záznamov zhorelo v dôsledku obrovského požiaru 344 domov. V celosti, ale čiastočne poškodených, zostalo 32 domov na okrajoch mesta. Do základov zhorelo 140 drevených budov a 204 kamenných domov, z toho bolo veľa poschodových budov. V júli roku 1850 znovu spísali počet obyvateľov mesta - 1 494 Maďarov, 71 Slovákov, 13 Nemcov, 82 Cigánov a 47 obyvateľov židovskej národnosti. Spolu 1 707 obyvateľov, teda asi tretina z pôvodného počtu, vydržali útrapy a napriek všetkým ťažkostiam sa hlásili k rodnej hrude. V pote tváre s prácou, popri iných starostiach, odpratali ruiny zničeného mesta a položili základy nového Lučenca.
Lós na záchranu zničeného Lučenca. (zdroj: Zborník zo stretnutia priateľov regionálnej histórie. )
