LUČENEC. V 19. storočí existovali dve ostro protikladné skupiny Rómov, ktoré určovali hospodárske pomery vládnucej spoločnosti. Jedna skupina patrila k väčšej vrstve chudobných, druhá do vyššej spoločenskej triedy hudobníkov, ktorá sa snažila včleniť do spoločnosti ako osožný člen.
Rómski hudobníci trávili nácvikmi, úpravou a zlaďovaním harmónie každú voľnú chvíľu vo svojom živote. Pri hre sa museli spoľahnúť iba na svoj sluch a hudobnú pamäť. Ak so svojou hudbou chceli prežiť, museli mať bohatý repertoár pre rómsku i nerómsku spoločnosť. Ženy sa veľmi rady vydávali za hudobníkov, pretože vedeli, že budú dobre finančne zabezpečené.
Skupina dedinských hudobníkov bola zložená z dvoch členov, ktorej základom boli husle a klarinet. Účinkovali na dedinských svadbách, fašiangových, regrútskych a tanečných zábavách. Druhú skupinu, vrstvu vzdelaných profesionálnych muzikantov, tvorili mestskí hudobníci. Najímali si ich majitelia hotelov, kaviarní a vinární.
V Redute hrávali Ráczovci
Tak to bolo aj v Lučenci. Po skončení divadelného predstavenia v Kasíne (dnešná Reduta) hrávala kapela populárneho lučenského muzikanta Rudolfa Rácza. Kaviarenská hudba bola pre kaviarne prestížnou záležitosťou. Mená známych primášov boli lákadlom pre zákazníkov. Majitelia kaviarní sa preto snažili do svojich podnikov získať vynikajúcich interpretov. Ak sa im niektorá banda zapáčila, ponúkli primášovi účinkovanie a uzavreli s ním zmluvu.
Od hudobníkov, najmä primáša, vyžadovali živý kontakt so zákazníkmi, čo podporovalo dobrú náladu a konzumáciu. Hudba bola určená meštianskej vrstve spoločnosti. Podriaďovala sa jej požiadavkám a vkusu. Pracovným oblečením kaviarenských hudobníkov bol čierny oblek, v lepších podnikoch smoking, biela košeľa s motýlikom, lakované topánky. Hudobná produkcia v kaviarňach sa skladala z koncertnej a zábavnej časti . Počas koncertnej, návštevníci podniku konzumovali a medzi sebou sa nerozprávali. V druhej časti večera sa hrali tanečné skladby a skladby na počúvanie. Hudobníci sa snažili splniť požiadavky návštevníkov podniku, najmä stálych zákazníkov. Pamätali si ich obľúbené skladby. Keď takýto štamgast vstupoval do podniku, hudba pohotovo prerušila práve hrajúcu skladbu a začala hrať „tú jeho“. Je pochopiteľné, že kroky takto pocteného hosťa smerovali najprv k tanieriku s peniazmi.
Muzikantské dynastie poznali v celom Rakúsko-Uhorsku
V Lučenci pôsobili slávne rody hudobníkov. O históriu a vývoj rómskej hudby sa zaujíma archivárka, publicistka, kronikárka a autorka regionálnych publikácií Mária Adamová. Podarilo sa jej zhromaždiť vzácny materiál, ktorý podrobne mapuje najvýznamnejších hudobníkov z regiónu. Tento materiál publikovala v Zborníku zo stretnutia priateľov regionálnej histórie.
„Svojou tvorbou a umeleckou činnosťou rómski hudobníci prispeli k rozvoju kultúrneho života mesta a jeho okolia. Muzikantské dynastie boli už podľa mena známe po celom Rakúsko-Uhorsku. Mnohé z nich boli zahrňované prejavmi uznania, slávy a bohatstva,“ zdôraznila vo svojom príspevku Adamová.
Z najvýznamnejších hudobníkov spomenula rod Bunkóovcov. Pôvodne sa volal Maurignak a pochádzal z Oždian. Najstarší známy Maurignak sa ako mladý klarinetista zúčastnil na korunovácii Márie Terézie v Bratislave v roku 1740. Nové priezvisko Bunkó dostali od fiľakovského kantora. V súpise Rómov z roku 1838 mal František Bunkó z Lučenského Tuhára uvedenú poznámku, že je „stoličný hudobník“.
O vypálení Lučenca zložili slávnu husľovú kompozíciu
Po vypálení mesta Lučenec v roku 1849 kapela Bunkóa mladšieho hrala v roku 1853 v Egri. Veľa cestovali po zahraničí a so svojou hudbou zožali úspechy v Paríži, Hamburgu a Berlíne. Bunkó bol aj hudobným skladateľom a autorom čardášov, ale hlavne interpretom starých maďarských piesní na počúvanie (halgató) a tanečných piesní.
Miško Borzó sa narodil v Ožďanoch. Jeho otec bol nielen muzikantom, ale aj zručným kováčom. Už ako dvanásťročný si požičiaval otcove husle a včas ráno odbehol do polí, kde napodobňoval na husliach spev škovránkov. V roku 1820 hral v kapele Marci Dombiho a o desať rokov neskôr v chýrnej kapele Františka Bunkóa. Borzó bol aj hudobným skladateľom. Pri vypálení mesta Lučenec cárskou ruskou armádou zutekal s ostatnými muzikantmi do „husinského lesa“. Zachránil si len holý život a staré husle. Vtedy vytvoril slávnu husľovú kompozíciu zloženú z piatich častí Spustošenie Lučenca, ktorú upravil Marci Dombi. Údajne prvý raz pieseň zachytil v notovom zápise kapelník Koloman Balázs.
„V súčasnosti nevieme, kde sa kompozícia nachádza. Po roku 1883 Ján Rácz II. zahral túto pieseň v Košiciach, kde kapelník Kamillo Linka pieseň znotoval. Počuť v nej zvonenie na poplach obyvateľom mesta, kvílenie žien a detí, krik ruských kozákov a hlasy ich trubiek. Ďalej v piesni počuť svišťanie guliek produkovaných na G strune, delostrelcov ruskej armády produkované šikovne na zadnej strane veľkej basy,“ opísala Adamová.
Splodil 36 detí
Lučenská nemocnica bola v druhej polovici 19. storočia hanbou mesta. Často však do nej vchádzal Pavel Rácz, keď išiel navštíviť svojho chorého priateľa Miška Borzó. Nevošiel do budovy, ale stretli sa v tienistej záhrade nemocnice. Sediac na zemi v tráve, medzi vážnymi rozhovormi vytiahli ešte aj svoje hudobné nástroje a zahrali si. Miško bol veľmi chorý a slabla mu pamäť. V tieni nemocničnej záhrady spolu vychutnávali tóny husľovej kompozície o spustošení Lučenca.
S menom hudobníka Ondreja Rácza sa stretávame v sedemdesiatych rokoch 18. storočia, keď bol kantorom kalvínskej cirkvi v Lučenci. Pavol Rácz st. bol najvýznamnejší a najobľúbenejší virtuózny primáš, hudobný a textový skladateľ, známy v celej Európe. V Novohradskej stolici žili už od začiatku 19. storočia. Pavlovi Ráczovi a Panne Čonkovej sa narodili synovia Valentín, ktorý dostal meno po starom otcovi, Anton, Pavel a Ján. Z týchto chlapcov neskôr vznikla hudobná rómska skupina, ktorá hrala na base, klarinete, cimbale a husliach. Pavel už ako dieťa hrával na klarinete v dedinských krčmách chudobných dedín Novohradu, kde boli ešte drevené domy so slamenou strechou. Neznalý písma, ale výborný hudobník, vedel zahrať bez nôt aj tú najzložitejšiu hudbu. Vôbec nič nevedel o svojich predkoch, nevedel ani to, že boli hudobníci. Vedel len toľko, že počas cholery zomrel jeho starý otec a zanechal mu klarinet, na ktorom sa naučil vykúzliť tie najjemnejšie tóny. Mal búrlivý život a splodil 36 detí.
V tej dobe sa v Lučenci usporadúvali veľmi chýrne zábavy. Na jeseň Perkeltové hody, na jar majáles. Tieto oslavy nemohli byť bez rómskej muziky. Hrala na nich najlepšia lučenská rómska banda svoje krásne čardáše, s ktorými vytvárali tú najlepšiu náladu.
Druhá Cinka Panna je pochovaná v Lučenci
Na lučenskom cintoríne je pochovaná Mária Ráczová. Traduje sa, že bola pravnučkou chýrnej Panny Cinkovej. Keď v roku 1886 oddychoval arcivojvoda Jozef s rodinou pri Počúvadelskom jazere, všimol si medzi rómskymi hudobníkmi zvlášť krásnu a nadanú Rómku. Podišiel k nej a opýtal sa či nie je dcérou Sági Balogh Jančiho. „Áno prosím, ja som jeho siedma dcéra,“ odpovedala. Mária si vyzliekla kabát, vzala od manžela do svojich rúk husle a zastala si pred rómsku bandu. Okolo jazera sa zhŕklo veľké množstvo ľudí a počúvali prekrásne tóny. Vtedy bola Mária vyfotená spolu s arcivojvodovou rodinou. Do daru dostala olejomaľbu, na ktorej bola zvečnená táto scéna. Z vďaky napísala Klotildin čardáš. Zložila aj ďalšie piesne a tance. Na židovský bál v Lučenci napísala rýchlu polku. Na osobitné želanie vystupovala aj v Lučenci, kedy sa postavila na čelo manželovej bandy. Pri príležitosti menín arcivojvodu Jozefa mu zložila skladbu, ktorou mu ďakuje za ochraňovanie Rómov. Druhá „Cinka Panna“ zomrela počas gymnaziálneho majálesu ako 52-ročná v Lučenci.
Rudolf Rácz ml. sa narodil ako syn chýrneho Rudolfa Rácza, ktorý ho dal učiť u súkromných učiteľov. Ako desaťročný už hral v otcovej kapele a ako trinásťročný dokázal viesť kapelu. Mladý primáš vystupoval pred arcivojvodom Jozefom a v tom istom roku pred srbskou kráľovnou Natáliou a jej synom. Ušlo sa mu veľkého ocenenia od obidvoch rodín. O rok neskôr sa stal miláčikom publika v kúpeľoch Sliač, kde strávil štyri roky. Po príchode do Lučenca sa veľmi usilovne učil, pritom dával súkromné hodiny deťom významnejších rodín na hru na cimbal a husle.
Július Rácz sa narodil v Lučenci. Študoval na Gymnáziu v Rimavskej Sobote, hral v kapele svojho brata Jána Rácza II. Neskôr si založil vlastnú kapelu, s ktorou hral v Nemecku aj v Moskve. Na pozvanie baróna Radakovszkého odišiel do Káhiry, kde zotrval päť mesiacov a dostal bohaté dary. Po návrate sa stal primášom v Budapešti. Zomrel v roku 1902 v Košiciach.
Radičovci pôsobia v Kokave dodnes
V Lučenci sa objavili aj výborní huslisti z okolia Fiľakova. Boli to Bertus Bogdan a Ernest Bari. Vojtech Illés študoval na hudobnej škole v Budapešti. Po smrti Františka Šárközyho sa stal lučenským primášom. Jeden z najznámejších primášov európskeho formátu bol František Sárközy. Študoval na Konzervatóriu v Budapešti a vo Viedni. Bol známy nielen ako primáš a hudobný skladateľ, ale v hodnosti poručíka bol menovaný za hlavného vojenského kapelníka všetkých cisárskych hudobníkov v Uhorsku. Posledné dva roky života strávil u svojho syna v Lučenci. Na pohrebe sa objavil na čele smútočného sprievodu mešťanosta Alexander Wagner. Pred truhlou s množstvom vencov kráčal Rudolf Rácz so svojou kapelou, ktorá vyhrávala skladby zomrelého.
Významná je aj vetva rodu Radičovcov, ktorí pôsobili v Lučenci. Vilhan Radič bol kapelník z Gemerskej Vsi. Jeho syn Vojtech, bol študovaným hudobníkom. Precestoval Európu. Bol autorom mnohých piesní a valčíkov. Podľa jeho záznamov hral na 1 541 verejných, 568 domácich báloch, na 1 043 banketoch, 462 zasnúbeniach, 987 svadbách a 263 krstinách. V kapele Radičovcov hral aj Belo Rácz. Jeho otca Vilhama odprevadilo na poslednej ceste v Budapešti 60 hudobníkov. Jedna vetva rodu Radičovcov dodnes pôsobí v Kokave nad Rimavicou. V zimných mesiacoch hrávali predovšetkým na svadbách, v lete celá kapela spoločne vandrovala najmä po kúpeľných mestách. Povestný a známy bol i v Pešti a vo Viedni primáš, skladateľ, učiteľ hudby Ondrej Radič. Založil a viedol vlastnú rómsku hudobnú školu. Ovládal noty, bol i skladateľom viacerých tanečných melódií a skladieb. Má veľkú zásluhu na zachovaní ľudovej vokálnej tvorby tohto regiónu.
