LUČENEC. Tradičnou súčasťou dlhých zimných večerov na slovenských dedinách boli v minulosti páračky. Podľa slov etnologičky Emílie Mázorovej sa v regióne Novohrad mohli konať počas celej zimy, v niektorých iných oblastiach Slovenska však museli byť ukončené do sviatku svätého Martina.
Perie, masteničky či brká
"Páračky boli zamerané na vzájomnú výpomoc dedinských žien a dospelých dievčat a šlo o udalosť, na ktorú sa zakaždým pozývalo. Páralo sa husacie perie, ktoré patrilo vždy domácej gazdinej. Napárané perie slúžilo na výbavu pre dievky súce na vydaj. Zvyčajne sa počas jedných páračiek napáralo perie do dvoch vankúšov a dvoch perín, alebo, ako sa hovorilo v Novohrade či Gemeri, do hlavníc a duchien," priblížila etnologička s tým, že nešlo o ľahkú robotu, keďže do jednej duchny šlo šesť kíl peria a do hlavnice dve kilá.
Hoci bola ich náplň hlavným produktom páračiek, vznikali počas nich aj iné výrobky. "Z väčšieho peria sa vyrábali masteničky na mastenie brotvanov, teda pekáčov na pečenie. Krídlo z husi sa nechávalo na vymetanie pece, brko na písanie a hrubšie kostrnky z peria, ktoré nemohli ísť do perín, použili ženy na tvrdšie vankúše," načrtla Mázorová.
Súčasťou páračiek bolo tiež rozprávanie. "Typické boli žarty, klebety. Neraz sa rozprávali aj hrôzostrašné príbehy, napríklad o strigách, o krížnych cestách, strašidlách a čertoch," konkretizovala etnologička a zároveň poukázala na fakt, že rozprávanie bolo v ľudovom prostredí veľmi cenené a plnilo viac funkcií.
"Napríklad emocionálnu či zábavnú, teda vytvoriť na páračkách dobrú atmosféru. Malo však i filozofickú rovinu s morálnym podtónom a tiež informačnú, keďže prinášalo správy z komunity a blízkeho okolia," dodala s tým, že tieto rozprávačské tradície začali zanikať s rozvojom technológií a médií.
Pohostenie, povery a piesne
Okrem rozprávania boli na páračkách bežné i piesne, napríklad prekáračkové, ktoré odzneli i niekoľkokrát za večer. Na páračky zvykli dôjsť i mládenci, ktorí podľa Mázorovej vždy urobili nejakú šarapatu. "Napríklad v Polichne so sebou doniesli vrabca, aby krídlami rozfúkal perie. V iných dedinách doniesli kura či inú okrídlenú hydinu," doplnila.
Ako ďalej spomenula, na páračkách nemohlo chýbať bohaté pohostenie. "Pozostávalo z domácej pálenky, sušeného ovocia, zo sýtych jedál, pampúchov či rôznych koláčov. Pre spomínané Polichno, ale vlastne celý Novohrad, bola typická i kukurica s makom, poliata cukrovou vodou," povedala etnologička.
Páračky mohli podľa jej slov trvať až do neskorej noci a ženu, ktorej zostalo v ruke posledné pierko, nazývali pápernicou. "Boli vyslovene ženskou záležitosťou, muži sa počas nich venovali iným povinnostiam. Napríklad na saniach vyvážali hnoj, alebo reparovali náradie na jarné práce," ozrejmila.
S páračkami bolo spojených i množstvo povier. "Tradovalo sa, že párať sa nemalo v sobotu, lebo to neveštilo nič dobré. Perie ženy nedávali za dvere, pretože sa hovorilo, že húsatká budú potom počas roka utekať. Na stôl doniesli len toľko peria, koľko dokázali za večer spracovať, lebo keby zostalo do druhého dňa, tak by to znamenalo, že na ďalší rok sa gazdinej husi nevydaria. Nesmelo sa ani páliť, lebo husi by boli chudé," priblížila niektoré povery etnologička.
