VIDINÁ. Vojnových pamätníkov pomaly ubúda. Stále sú tu ich deti, ktoré počúvali príbehy z obdobia premárnených životov. Muži, ktorí sa ocitli priamo na fronte, len ťažko rozprávali o prežitých hrôzach. Zostali hlboko poznačení a takých si ich pamätajú ich najbližší. „Moja mamka často v noci musela otcovi zakryť ústa, čo tak hrozne kričal zo sna. Zostala mu obrovská trauma,“ spomína Mária z Cinobane.
Mnohé zážitky zostali zabudnuté. Vojaci si priniesli spomienky, o ktorých nedokázali nikdy prehovoriť. Každý deň prežili zoči-voči smrti. Pozerali sa na mŕtve telá svojich priateľov, sami mali na rukách krv. Vojna oberá ľudí o cit, zabíja v nich dušu. „Náš otec bol veľmi tvrdý človek. Nevedel prejaviť svoje city. Myslím, že za to môže vojna,“ myslí si Lýdia Garajová z Vidinej.
Cvičili v neľudských podmienkach
Jej otec Vojtech Javorský nerozprával často o svojich zážitkoch. „Väčšinou len povedal, že sa nemal narodiť,“ povzdychne si pri spomienke na neho. Narukoval ako osemnásťročný na povinnú vojenskú službu. Výcvik bol nesmierne tvrdý. Často ich v noci budili, cvičili v neľudských podmienkach. „Vravieval, že sa čudoval, ako takéto podmienky môžu vydržať chlapci z mesta, o ktorých si dovtedy myslel, že sú rozmaznaní.“ Z vojenskej drezúry ho dostala náhoda. „Na buzerpľaci sa pýtali, kto vie opravovať obuv. Môj otec mal suseda šustera. Často k nemu chodieval a pozoroval ho pri práci, tak mnohé odkukal. Prihlásil sa. Vtedy mu začalo ľahšie obdobie. Kým sa ostatní trápili na výcviku, on v dielni opravoval topánky.“
Z vojenčiny sa domov nevrátil. Začala vojna. Slovensko v nej zohralo rozpornú rolu. V roku 1940 sa pripojilo k Nemecku, Taliansku a Japonsku. V júni 1941 Nemecko vyhlásilo vojnu Sovietskemu zväzu. Na rusko-nemeckom fronte bojovalo asi sedemdesiattisíc slovenských vojakov. Bojovali na Done, na Kryme, Ukrajine, v Bielorusku. Spočiatku oddane plnili úlohy stanovené Nemcami, spoluútočili na Poľsko, úporne bránili dobyté pozície počas zimnej ofenzívy Stalinových vojsk. Ako prví vstúpili do dobytého Rostova na Done v júli 1942, podnikali trestné výpravy. Od roku 1943 každý z nemeckých spojencov hľadal cestu z nacistického chomúta. Mnohí sa nechali zajať ruskými vojskami, pripájali sa k odboju.
Na front išiel pešo cez Karpaty
„Keď sa otec mal vrátiť, Hitler napadol Sovietsky zväz. Z vojenskej služby išiel rovno na front. Pešo cez Karpaty, s plnou poľnou. Na striedačku niesli ľahký guľomet. Až keď prešli Karpaty, prišli pre nich autá. Jedno sa cestou pokazilo. Viac ako týždeň čakali na náhradné. Ubytovala ich jednoduchá Ruska. „Chovala ich kartoškami a hovorila im, že Hitler Rusko nikdy neporazí,“ reprodukuje spomienky svojho otca.
Prišlo náhradné auto a odviezlo ich až po Azovské more. „Bola taká hmla, že nevideli ani na krok. Vždy spomínal na to, že raz v živote mohol vidieť more, no aj tak ho nevidel,“ pousmeje sa. Cestou nenarazili na žiadny odpor. Rusi boli zo začiatku prekvapení útokom, nakoľko Hitler so Stalinom mali dohodu, že k napadnutiu Ruska nedôjde. Svoje sily zmobilizovali až neskôr. Rusi vraj k Slovákom boli veľmi tolerantní, milí a často ich aj nachovali. Napriek tomu, že bojovali na opačných stranách.
Vítali ich ako víťazov
Keď sa jeho jednotka vrátila na Slovensko, vítali ich ako víťazov. „Na stanici hrala hudba, všetci ich objímali. Od Nemcov dostali vyznamenanie. Zobrazovalo päťcípu hviezdu s kosákom a kladivom, rozdrvenú dýkou s nemeckým znakom.“ Neskôr opäť narukoval. Tentokrát do oslobodzovacej armády L. Svobodu. Prvá noc bola veľmi ťažká. Bolo to v Žiari. Ešte nemali zimné oblečenie a mrazy už klesali hlboko pod nulu. Mysleli si, že tam zmrznú. Kabáty dostali až na druhý deň.
Prišli aj chvíle, keď sa pozrel smrti priamo do očí. „Bol v zákopoch a oproti išli tri nemecké tanky. Vtedy si pomyslel, že je koniec. Zrazu sa spoza ich chrbta ozvala paľba. Protitanková strela zasiahla jeden z nich. Zvyšné dva sa otočili na ústup.“
Namále mal aj druhýkrát. Veliteľ ho poslal so správou, ktorú nemohol mať z bezpečnostných dôvodov napísanú. Musel si ju zapamätať. Odkaz sa mu podarilo úspešne odovzdať. Vracal sa cez lúku obkolesenú lesmi. Na otvorenom priestranstve pred ním zrazu vybuchol granát. Chcel sa vrátiť, ale druhý granát dopadol len kúsok od neho. Rozmýšľal, či sa vráti, alebo sa pokúsi dobehnúť k lesu na opačnej strane. Rozhodol sa bežať vpred. Bežal o dušu, aby si zachránil život.
Po vojne chcel ísť k železnici
Na fronte prežil štyri strašné roky. Koniec vojny ho zastihol na Morave. „Pešo išli až do Prahy. Tam sa zúčastnili víťazného defilé. Ako pochodovali ulicami, všetci mávali. Mladé Češky sa vytrhli z davu a bozkávali vojakov.“
Po vojne dostal 255-ku. Bola to odmena za odboj. Vojenskí hrdinovia mali privilégium vybrať si svoje budúce povolanie. Vojtech túžil ísť k železnici. Opýtali sa ho, či by išiel na územie, ktoré museli Maďari vrátiť Slovákom. Súhlasil. „Prišiel zo Spiša vlakom do lučenskej stanice. Bolo neskoro v noci, spoj do Rapoviec už nešiel. Počkal do rána. Na svitaní sa vybral pešo do Rapoviec.“
Spával na písacom stole
Začiatky v tomto kraji boli neľahké. Jeho domovom bola kancelária. „Spával na písacom stole, až po nejakom čase mu jedna slovenská rodina poskytla podnájom.“ Slovákov tu nebolo veľa. Poprosil pána Červenáka, či by k nim občas nemohol prísť na posiedky. „Som Slovák a nemám sa tu s kým ani porozprávať,“ povedal svojmu budúcemu svokrovi. Tak sa zoznámil so svojou manželkou. Založil si rodinu. Snažil sa žiť obyčajný život. Zostalo mu však vnútro rozdrásané granátmi, mínami, mŕtvolami a potokmi krvi. Vojna mu vzala city. Nedokázal ich oživiť ani voči vlastným deťom. Miloval ich po svojom. Iba niekde hlboko vnútri, kde sa nedostali ani tie najostrejšie črepiny.
Pamätníkov ubúda, no ich spomienky nesmú zostať zabudnuté. Musia slúžiť ako memento pre všetky ďalšie generácie, aby sa už nikdy nezopakovali hrôzy minulosti.
