POLTÁR. Rastislav Boško našiel svoje životné poslanie až vtedy, keď prežil najťažšie chvíle vo svojom živote. Problémy ho však nezlomili. Práve naopak, pochopil, že svet nemá slzy rád a rozhodol sa venovať záľubám, ktoré ho napĺňali. Keď ho kamaráti začali volať, aby im prišiel spríjemniť posedenie hrou na píšťalku, alebo ho poprosili o vyrezanie darčeka pre niekoho blízkeho, pochopil, že svojou prácou dokáže urobiť radosť aj iným. Tak začal šíriť pozitívnu energiu prostredníctvom svojej literárnej tvorby, hudby, ale aj rezbárskych prác. „Nepovažujem sa za žiadneho umelca. Robím len to čo ma baví a najkrajšie je na tom to, že môžem potešiť aj iných,“ povedal skromne.
Štyridsaťdvaročný Poltárčan má blízky vzťah ku svojmu rodisku. Kedysi používal pseudonym Poltarický, pod ktorým vyšla aj jeho prvá kniha. Neskôr však od umeleckého mena upustil. „Ak má niekoho moja tvorba osloviť, nepotrebujem k tomu pseudonym. Už ho nepoužívam,“ podotkol.
Študentský pohľad na lásku vydal v prvej knihe
Prvé básne napísal ešte ako učeň. Vtedy ešte netušil, že sa raz bude môcť pochváliť vlastnou knihou. Práve v nej uverejnil aj prvú báseň, ktorá z jeho pera vyšla. „Spracoval som v nej taký študentský pohľad na lásku a ďalšie veci, ktoré sa nás v tých pätnástich rokoch dotýkali,“ priblížil.
Kniha má názov Pár hodín, no je prierezom dvadsiatich rokov života autora. Venoval ju svojej manželke. Úctyhodná zbierka básní vyšla na dvestoštyridsiatich stranách v náklade takmer sto kusov. Knihy väčšinou daroval.
Drevorezba z dielne R. Boška. (zdroj: ĽUBOMÍRA KARMANOVÁ)Jeho diela uverejnili Slovenské pohľady, publikoval v rôznych časopisoch a zborníkoch. Čitateľov oslovuje aj prostredníctvom evanjelických novín v Poltári. Podľa slov samotného autora, poézia dokáže vyčerpávať a tak hľadal nový spôsob relaxovania. „Začal som vyrezávať do lipového dreva.“ Spolu so susedou absolvovali niekoľko remeselníckych jarmokov. „Tam som zistil, že o moje výrobky je záujem a to ma motivovalo k ďalšej práci. Viem, že nerobím zázraky, ale moje výrobky sú už aj v zahraničí a to ma povznáša.“ Podarilo sa mu vyrobiť rôzne plastiky, domčeky, krajinky, zaujíma ho aj pastierska či valašská tematika, no medzi jeho srdcovky patria dedinské motívy zo života na vidieku.
Rád rozdáva radosť
K jeho záľubám postupom času pribudla hudba. Pozitívny vzťah k nej dostal do vienka. Má rád pôvodné piesne a je šíriteľom zdedeného folkóru. Kúpil si na jarmoku píšťalku a sám sa naučil hrať niekoľko piesní. „Chodil som sa učiť hrať do garáže z kazety Tibora Kobličeka, na ktorej boli nahraté pastierske piesne.“ Keď mu raz kamarát požičal fujaru, rýchlo ho očarila aj tá a svoje portfólio rozšíril o ďalší nástroj.
„Keď si zahrám a zaspievam niekde v prírode viem tým urobiť radosť sám sebe. Ale väčšiu radosť mi urobí, keď ju môžem dávať ďalej.“ Talentovaný umelec svoju tvorbu považuje za dar od boha. „To, čo má človek od boha, musí posúvať ďalej a obdarúvať tým iných,“ myslí si. Práve to je dôvod, prečo sa o svoje záľuby tak rád podelí.
