LUČENEC. Aj keď sa mu detský sen nepodarilo naplniť do bodky, stal sa ikonou s nezameniteľným charakterom, charizmatickým hlasom, ktorým v piesňach zanecháva svoj rukopis vlastných depresívnych textov. Rebelujúci, citlivý, oslavujúci život, inšpirujúci. Oskar Szabó si o dva roky pripíše piaty krížik. Hudobný svet je stále tým, čo ho napĺňa. Pôsobil asi v trinástich rôznych hudobných zoskupeniach. Životom ho sprevádza dobrá muzika, oddaná rodina a nenahraditeľní priatelia.
Ako si spomínaš na svoje prvé dotyky s hudbou?
- Keď som mal desať rokov, umrel mi starý otec. Bol mi veľmi blízky, zbožňoval som ho. Veľmi ma to vtedy zasiahlo. Potreboval som sa s tým vyrovnať a tak som sa hľadal v rôznych smeroch. Nevedel som, čo si počať s tým prázdnom, ktoré po ňom zostalo. Všetko, čo som v tom období začal, mi pretrvalo s menšími prestávkami až dodnes. Bol to pre mňa najzlomovejší rok v mojom živote.
K hudbe som sa dostal tiež v tom období. Veľmi som chcel hrať na gitaru. Naši ale nepoznali nikoho, kto by ma učil, tak ma dali na klavír. Vtedy som dosť rebeloval, pretože som mal veľký sen mať koňa. Starký ma presvedčil, že rok pohrám, niečo sa naučím, predáme klavír a kúpime koňa. To bola pre mňa veľká motivácia. Druhou výraznou motiváciou pre mňa bol školský mikulášsky večierok. Hrala tam skupina ERB. Keď na záver zahrali Billa Haleyiho Rock around the clock, bol som z toho unesený. Opýtal som sa otca, čo to bolo. Povedal mi, že rock and roll. Nato som vyhlásil, že budem rockandrollová hviezda.
To bolo závažné rozhodnutie. Asi si potom založil svoju prvú kapelu?
- Celkom prvé pokusy boli také ako u každého. S kamarátmi sme skúšali, vtedy sme ešte nerozmýšľali, že by sme museli vedieť hrať. Každý si zohnal hrateľný alebo nehrateľný nástroj a spoločne sme vydávali neskutočný huriavk. Bubeník mal jeden činel. Neskôr sa nám podarilo zohnať bicie, ale tie nemali blany. Síce sa pri nich dobre fotilo, ale nedalo sa na ne hrať. Na strednej to už malo trochu inú úroveň. Písal som texty. Kapela prerástla v takú pouličnú bandu, ktorá mala svoj imidž. Boli sme neobvyklí v úzkych okuliaroch, za každého počasia, aj v noci, v kožákoch... Ľudia sa na nás pozerali ako na vyšinutých.
Výrazný míľnik v tvojom živote je Voľné združenie nezáväzného charakteru. VZNCH vzniklo v roku 1987. Pôvodné trio ťa krátko po vzniku prijalo medzi seba ako speváka a textára. Ako k tomu došlo?
- Mali ísť na Moravský špalíček, ale nemali speváka. Basák Miro si na mňa nejako spomenul. Poznali sme sa zo školských čias. Naspieval som im pár piesní s vlastnými textami. Gitarista sa chytal za hlavu. Bubeníkovi to asi bolo jedno. Do Čiech zobrali naše spoločné nahrávky a českí producenti z nich boli nadšení. Tak sme začali spolu hrávať.
Kvôli tvojim textom boli kapely, v ktorých si pôsobil, obdivované, ale aj zatracované. Kým VZNCH bola kontroverzná skupina, Kutáč popustil uzdu ešte viac. Dokonca ste mali problémy s headlinermi, ktorým ste robili predkapelu.
- Hrali sme na Morave v jednom klube. Boli sme predkapelou skupiny Ananas beat. Bola to známa kapela českého undergroundu. Bubeník nám ani nechcel požičať bicie. Odohrali sme asi dve hodiny. Tri hodiny po nás ani nevyšli na pódium. Boli hotoví z toho, ako môže kapela zo Slovenska takto hrať. Aj na jednom slovenskom festivale sme zožali fantastický úspech. Ľudia sa vynikajúco bavili, lepšie ako na headlinerov. Po koncerte nám organizátori zaplatili viac, ako sme sa pôvodne dohodli, ale s poznámkou, že toto predkapela nerobí.
Po pôsobení vo VZNCH prišla na scénu formácia Kutáč. Pre Lučenec to bolo obdobie, kedy mal kapelu snáď každý hudobník. A každý, kto vedel hrať, pôsobil vo viacerých zoskupeniach. Kutáč bol čudný, ale pre vtedajšie lučenské publikum vysoko počúvateľný zjav. Ako si spomínaš na toto obdobie?
- Bolo to skvelé obdobie. Vo VZNCH mi vždy hovorili, aby som inak spieval, písal menej depresívne texty. V Kutáči som mohol byť sám sebou. Bol som tam doma.
Veľká vec bola, keď v Lučenci svoj album nahrávala anglicko-austrálska rocková kapela Fatal Shore. Peťo Kalmár mal vo svojom štúdiu vtedy také vybavenie, že koniec sveta. Párkrát sme mali možnosť s nimi hrať. Videl som ich pracovať v štúdiu. To bola úžasná vec. Spevák a gitarista Phil Shoenfelt sa v Anglicku a v Amerike motal okolo rôznych známych osobností. Bruno Adams mal v Austrálii kapelu, s ktorou robil predkapelu napríklad Nickovi Caveovi. Chris bubnoval s Ninou Hagen. Takže to boli pre nás neskutočné osobnosti. Na Slovensku sa im veľmi páčilo.
No a samozrejme musím spomenúť Navaru. S nimi sme boli prepojení, lebo aj Pišta, aj Jožko, teda dvaja naši členovia, tam hrávali. Aj Pexeso boli fajn.
Veľká postavička pre mňa bol Laco „Cino“ Svetlík. Bol považovaný za najlepšieho jazzového huslistu. Keď sme s Kutáčom krstili CD, tak sme si ho pozvali za krstného otca. Vtedy hovoril že Zappa pri nás môže fajčiť handry. Mali sme po dva klávesy, dvoje bicie, Ivana spievala a hrala na husle. Najlepšie na tom bolo, že Cino zrazu odišiel z veľkého sveta hudby a prišiel si zablbnúť medzi nás. Hral na gitare a bolo to neskutočné. Ponúkol sa, že bude s nami hrať, ale gitaristu sme mali, tak som mu ponúkol, že môže hrať na base. On to zobral tak, že na ďalší týždeň išiel do obchodu a kúpil si basu. Na prvej skúške sme mali trochu výhrady k tomu, ako hral, ale na druhej skúške už bol najlepší z kapely. Basa v popredí, my sme tam hrali nejaké veci a on kľudne brúsil Hendrixa.
Čo tvoja literárna tvorba? Tiež sa to zlomilo v tých desiatich rokoch? Pamätáš si svoju prvú báseň?
- Tiež to bolo v tom období. Prvú báseň si stále pamätám. Zložil som ju na MDŽ pre mamu a starkú.
Prečo si cítil potrebu dať svoje myšlienky na papier?
- Otec tiež písal básne. V určitom období aj veľmi dobré. Písal už ako dieťa. Mal zošit, kde mal svoje básničky. Škrelo ma, že v mojom veku už písal. Tak ma napadla táto a vnímal som to ako zadosťučinenie, že už aj ja mám svoju báseň.
Tvoj sen bol dostať sa do Ameriky a tam sa hudobne realizovať. Nesplnilo sa ti to, ale len o chlp, keďže pozvanie prišlo, len kolegovia z kapely to vzdali. Napriek tomu sa ti naplnili iné sny o živote. Máš skvelú rodinu a synovia kráčajú v tvojich šľapajach. Venuješ sa tomu, čo máš rád. Čo viac si môžeš priať?
- Rodinné zázemie je pre hudobníka veľmi podstatná záležitosť. Manželka bola trochu utláčaná medzi tromi chlapmi hudobníkmi. Veľakrát u nás bolo tak, že sme potrebovali nejaký aparát. Manželka nám to najskôr zamietla, ale nakoniec sme si to aj tak kúpili. Síce sme potom mesiac jedli len chlieb s masťou a cibuľou, ale boli sme aj tak spokojní. Muzika je totiž pre nás všetko.
Tvoji synovia hudbu študujú, aktívne hrajú v rôznych zoskupeniach. Občas sa stretávate na spoločnom pódiu. Viedol si ich k tomu, aby z nich boli hudobníci?
- Nie. Mali sme len tú podmienku, že si majú vybrať, čo chcú robiť a tomu sa naplno venovať. Myslím, že to majú v krvi. Ako hudobníci, keď sme už mali rodiny, sme sa stretávali u nás doma.
Keď sme si dali prestávku, decká sa vždy opýtali, či sa môžu hrať s nástrojmi. Zrazu sme zachytili, že im to celkom ide. Hrali Hendrixa. Poriadne nás to vtedy prekvapilo.
Stále aktívne hráš, momentálne v skupine Mr. Psycho and the Dark Angels. Neprejde ťa to ani na staré kolená?
- Mal som prestávky, keď som už nechcel robiť hudbu. Ale asi je to láska na celý život.
Čo hovoríš na súčasnú hudobnú scénu?
- Neviem (smiech). Ale vážne. Je mnoho dobrých hudobníkov. Je fajn, že mladí tvoria, hovoria, čo si myslia, ako to cítia. Pre mňa je to veľmi pozitívne.
