LUČENEC. Pre Ľubomíru Grossertovú sa tenisové kurty stali druhým domovom. Sympatickej Lučenčanke, ktorá pôsobí v klube TK Branco a hosťovala v Prievidzi či vo Veľkom Krtíši, tento šport učaroval už v detstve. Odvtedy prešla dlhou cestou plnou potu a driny, ale aj radosti z úspechov. S 18-ročnou študentkou sme sa porozprávali o jej prvých tenisových krokoch, dosiahnutých úspechoch i o tom, prečo sa tenis stal jej športovou vášňou.
Ľubka, na tenisových kurtoch sa cítiš ako doma. Kedy si prvýkrát privoňala k tomuto športu?
– Mala som asi 6 rokov. Moja sestra sa cez zimu venovala džudu a v lete zase tenisu. Začala som s ňou chodiť na kurty, kde som si krátila chvíle hrou s tenisovou loptičkou. Tam som sa zoznámila s týmto športom.
Začala si sa tenisu venovať hneď po prvom kontakte?
– Hneď nie, ale netrvalo to dlho. Po čase som mala zdravotné problémy a rodičia ma chceli prihlásiť na šport. Rozhodli sa práve pre tenis, takže im patrí moja veľká vďaka. Za to, že ma priviedli k tenisu a aj za to, že mi šport pomohol napraviť pokrivené zdravie.
Predpokladám, že si sa mohla rozhodnúť aj pre iný šport. Prečo si si vybrala práve tenis?
– Už od samého začiatku mal pre mňa obrovské čaro. V tenise sa kladie veľký dôraz na individualitu a každý hráč si musí svoju cestu vybudovať sám. Nikto iný v jeho mene nevybehne na kurt s raketou v ruke. Aj tento fakt zohral dôležitú úlohu pri výbere.
Kto usmerňoval tvoje prvé tenisové kroky?
– Bol to môj súčasný hlavný tréner Ladislav Žolner, ktorý vychoval množstvo úspešných tenistov. Zo začiatku som sa s týmto športom len oboznamovala pomocou jednoduchých hier s loptou. Vďaka nim som si mala osvojiť základné zručnosti a zoznámiť sa s tenisovými princípmi.
Vynikala si vo svojich začiatkoch?
– Ani nie (smiech). Musela som na sebe tvrdo makať. Začínala som na turnajoch v detských súťažiach a nebolo to jednoduché. Zlom nastal, keď som na jednom takom turnaji zvíťazila. Až vtedy som prvý raz prežila radosť z úspechu a z toho, že sa drina pretavila do dobrých výsledkov. Triumf ma motivoval a posúval smerom hore do vyšších súťaží, kde sa mi darilo. Práve tento prvý úspech a túžba po ďalšom víťazstve boli mojím najsilnejším hnacím motorom.
Dosiahnuť premiérový turnajový triumf asi nebolo jednoduché.
– To určite nie. Začiatočníkov na turnajoch obvykle postavia proti skúseným tenistom, ktorí sú o mnoho levelov vyššie. Aj môj prvý turnaj sa niesol v tomto duchu. V prvom kole sa mi ušla najsilnejšia súperka, takže som vypadla hneď na začiatku. Musela som na sebe zapracovať, aby som sa postupne mohla prebojovať vyššie.
V akej fáze sa nachádzaš v súčasnosti?
– Práve som ukončila sezónu ako dorastenka a čaká ma kategória žien. V našej krajine sa cez zimu ženské turnaje veľmi nehrajú, takže momentálne pauzujem. Voľno sa snažím maximálne využiť na štúdium a prípravu na vysokú školu.
Na akom mieste si ukončila dorasteneckú kategóriu?
– Na 31. mieste. Nie je to umiestnenie, na aké som zvyknutá. Predošlé sezóny som skončila na omnoho lepších priečkach. V poslednom ročníku som však musela zápasiť s mnohými zraneniami, čo sa odrazilo na mojej forme a aj na konečnom umiestnení.
Spomenula si, že väčšinu svojho času venuješ škole. Kedy sa plánuješ súťažne vrátiť na kurty?
– Podľa všetkého už na jar alebo v lete tohto roku.
Počas svojej kariéry si dosiahla viacero úspechov. Ktorý z nich si najviac ceníš?
– Každý jeden. Ale ak musím niektoré vyzdvihnúť, tak najdôležitejší bol úplne prvý turnajový triumf, ktorý ma nakopol do ďalších úspechov. Cením si aj vlaňajšie majstrovstvá Slovenska, kde sme s tímom Prievidze, v ktorom som hosťovala, skončili na skvelom 2. mieste. Potešil ma aj bronz z majstrovstiev Slovenska, ktorý som vybojovala vo štvorhre s Veronikou Köberlingovou. A nemôžem zabudnúť ani dvojnásobné ocenenie od primátorky Lučenca Alexandry Pivkovej či účasť v centre talentovanej mládeže.
Komu vďačíš za dosiahnutie týchto úspechov?
– Predovšetkým môjmu hlavnému trénerovi Ladislavovi Žolnerovi. Veľa skúseností mi odovzdali aj tréneri Juraj Maško, Braňo Hrdlička, Vladimír Jánov a mnohí ďalší. Nesmiem zabudnúť ani na obrovskú podporu svojich rodičov, sestry, príbuzných a kamarátov.
Momentálne si tretiačka na Gymnáziu B. S. Timravy v Lučenci. Dá sa skĺbiť časovo náročná tenisová príprava so štúdiom?
– Musí sa (smiech). Je pravda, že kvôli tenisu som občas zanedbala školu, aj keď sa to, našťastie, neodrazilo na študijných výsledkoch. Práve preto sa v tomto období viac venujem škole. Zo strany rodičov mám veľkú podporu a dôveru. A taktiež sú radi, že voľný čas venujem športu a neflákam sa (smiech).
Obdobia, kedy si musela doháňať školské povinnosti, asi neboli jednoduché. Napriek tomu si kurty neopustila.
– To je pravda. Tenis mám v sebe a bez neho doslova nedokážem existovať. Na prvé počutie to môže vyznieť ako stereotypný zvyk, no nie je to pravda. Tenis je moja športová láska a užívam si každú minútu s raketou v ruke. Veľmi túžim po tom, aby bola moja budúcnosť spojená s týmto športom.
Máš aj konkrétnu predstavu?
– Uvažujem, že sa popri škole začnem venovať trénovaniu malých detí. Ak mi to pôjde, chcela by som si otvoriť akadémiu. Zatiaľ je to však hudba budúcnosti. Momentálne sú mojimi prioritami úspešné ukončenie gymnázia a dostať sa na univerzitu.
Lásku k tenisu v sebe neskryješ. Čo by si odkázala ľuďom, ktorí zvažujú, že sa vydajú po rovnakom chodníčku?
– Najdôležitejšie je prekonať sa, vybehnúť na kurty, vyskúšať to a najmä sa nevzdať. Prvé kroky väčšinou veľké úspechy neprinesú. Treba byť trpezlivý a učiť sa. Keď príde moment, že uhráte ťažko vydretú loptu, až vtedy pocítite zadosťučinenie a radosť z hry.
