POLTÁR. Michal Nociar si už piaty rok oblieka dres arbitra. Hoci sa predtým venoval futbalu, po čase mu učarovala práve úloha rozhodcu. Futbalový život 21-ročného Poltárčana však v niektorých momentoch nesmeroval podľa jeho predstáv. Vo svojom mladom veku má za sebou už dve mozgové príhody. Napriek tomu sa s nepriaznivým osudom pobil za svoju vášeň a rozhodcovskej úlohy sa nemieni vzdať.
Láska na prvý pohľad
K futbalu prvýkrát privoňal ako chlapec a svoju rodnú obec Hrnčiarsku Ves reprezentoval v súťaži žiakov. „Dedinský život veľa športových možností neponúka. Asi každé dieťa z dediny začína futbalom. Pre mňa sa tento šport stal celoživotnou láskou,“ začal svoje rozprávanie mladý Poltárčan.
Po čase skončil pôsobenie medzi žiakmi. V dedine nebolo mužstvo dorastencov a k mužom sa pridať nemohol. Život to však zariadil a 16-ročnému Michalovi sa po presťahovaní do okresného mesta naskytla zaujímavá ponuka. „Známy rozhodca a niekdajší prednosta Mestského úradu v Poltári Pavel Olšiak mne a jeho synovi navrhol, či by sme sa nedali na dráhu rozhodcov. Súhlasili sme,“ priblížil Michal, pre ktorého bol začiatok novej kariéry veľkým krokom.
Z albumu M. Nociara.Svoju premiéru v drese rozhodcu zažil ešte ako 16-ročný v priateľskom stretnutí vo Veľkej nad Ipľom. Zápas poctivo odbehal a odsledoval, hoci pred prvým písknutím hlavného arbitra prežíval veľké napätie. „Dosť som sa bál, ako zareagujú ľudia, keď náhodou spravím chybu. Našťastie sa nič také nestalo a duel som zvládol. Hneď po jeho skončení som sa tešil na ďalší. Bola to láska na prvý pohľad.“ Michal od tohto momentu nepocítil potrebu vrátiť sa na trávnik ako hráč. Ako sám zhodnotil, na úlohe arbitra mu učarovala zodpovednosť, dôslednosť, sústredenie a maximálna pozornosť.
Začalo to tŕpnutím
Po niekoľkých zápasoch v role asistenta si konečne vyskúšal aj zodpovednosť hlavného rozhodcu. Hoci išlo o zápas žiakov, pre Michala bol rovnako dôležitý ako majstrák. Futbalový život mladého Poltárčana sa vyvíjal sľubne až do 2. februára 2014. V teň si opäť obliekol rozhodcovský dres, no po zápase bolo čosi inak. Začala mu tŕpnuť pravá polovica tela.
„Bol som po zimnej pauze. Myslel som si, že mám svalovku. Keď som prišiel domov, tŕpnutie bolo čoraz silnejšie. Mamina vtedy bola v zahraničí, tak som zavolal starým rodičom, aby po mňa prišli,“ povedal mladík. Zvyšok dňa strávil v posteli u starkých s myšlienkou, že má len presilené telo. Na druhý deň sa však táto myšlienka vytratila. „Starký ma ráno budil do školy, no ja som nedokázal pohnúť pravou stranou tela a hovoril som neartikulovane. Starí rodičia ma okamžite zobrali k mojej lekárke, ktorá ma poslala do Lučenca. Tam ma už čakala sanitka, ktorá ma odviezla do banskobystrickej nemocnice.“
Michal v Bystrici absolvoval množstvo vyšetrení. Tie ukázali, že iba 18-ročný chlapec prekonal mozgovú príhodu. Čo porážku spôsobilo, sa doteraz zistiť nepodarilo. Podľa Michala môže ísť gény.
Kolotoč sa zopakoval
Po dvoch týždňoch strávených v nemocnici sa mladý Poltárčan musel sústrediť na rekonvalescenciu. Popri užívaní liekov a pobytoch v kúpeľoch však nezabudol ani na svoju vášeň a po čase sa opäť vrátil na ihriská v drese arbitra.
No necelý rok po prvej mozgovej príhode ho čakalo ďalšie nepríjemné prekvapenie. „Štyri dni pred devätnástymi narodeninami som prežil ďalšiu mozgovú príhodu,“ zaspomínal mladý rozhodca. Že niečo nie je v poriadku mu napovedali príznaky podobné tým spred minulého roka. Tentokrát mu však začala tŕpnuť ľavá polovica tela. Opäť nasledovala okamžitá hospitalizácia na neurológii v Lučenci. „Nevedel som si to vysvetliť. Žil som zdravo, bez cigariet aj alkoholu. Našťastie, druhá porážka mi nepoškodila rečové centrum a nebola až taká silná.“
Z albumu M. Nociara.Kolotoč s liekmi a rehabilitáciou sa zopakoval, no tento raz z neho vypadol futbal. Lekári totiž Michalovi šport zakázali. Mladík sa však rozhodcovského dresu nechcel vzdať. „Konzultoval som svoju situáciu aj s ďalšími lekármi. Podarilo sa mi vybaviť, že sa na trávniky môžem vrátiť. Nemyslím si, že šport by mi mohol uškodiť, práve naopak,“ skonštatoval.
Ambície mu nechýbajú
Michalove slová sú, zdá sa, pravdivé. Od druhej mozgovej príhody síce musí užívať množstvo liekov, jeho zdravotný stav je však stabilizovaný. Svojej vášni sa tak môže naďalej venovať. Ako asistent dozerá na zápasy dospelých, stretnutia žiakov rozhoduje ako hlavný arbiter. Už by si trúfol pískať aj zápasy mužov a verí, že mu v komisii rozhodcov túto túžbu raz splnia. „Ešte na záver by som sa chcel za veľkú pomoc a podporu poďakovať mamine, s ktorou som odmalička bez otca, starým rodičom a predovšetkým starkému, že so mnou stále chodí po doktoroch. Taktiež mi veľmi pomohla pani doktorka Gasperová a v neposlednom rade chcem poďakovať pánovi Budáčovi z Oblastného futbalového zväzu v Lučenci za všetky príležitosti, ktoré som zatiaľ dostal,“ zakončil Poltárčan.
