LUČENEC. Braňo Pipíška si dres lučeneckého MBK oblieka už druhú sezónu. V tej prvej prispel k triumfu v 1. lige a postupu do extraligy. V tej aktuálnej si s celým tímom vybojoval vstupenku do play-off. S 21-ročným rodákom z Bojníc sme sa porozprávali o jeho prvých basketbalových krokoch i o tom, ako na palubovke kompenzuje svoj nižší vzrast.
Braňo, ako si sa dostal k basketbalu?
Asi ako každý chlapec aj ja som začínal futbalom. V rodine máme basketbalovú tradíciu. Otec bol kedysi hráčom a ja som s ním chodieval do haly. V jeden deň tam prebiehal nábor basketbalistov, tak som to skúsil. Nakoniec to dopadlo tak, že do basketbalu som sa od prvého tréningu zaľúbil.
Prečo si uprednostnil basketbal pred futbalom?
Určite má na tom zásluhu aj rodinná tradícia. Otec od ukončenia hráčskej kariéry stále píska extraligové zápasy.
Braňo v akcii. (zdroj: Jozef Mikuš)Stalo sa, že si niekedy nesúhlasil s jeho zápasovým verdiktom?
Viem, že rozhodcovia sú na zápasoch pod veľkým tlakom. Aj keď s ich rozhodnutím niekedy nesúhlasím, držím sa bokom a neriešim to. S ocinom si však po každom zápase zavoláme a spoločne zhodnotíme môj aj tímový výkon.
Si odchovancom Prievidze. Ako si spomínaš na začiatky po boku profesionálov?
Na tie časy mám iba dobré spomienky. Po každom tréningu A tímu sme ako mladí chlapci zostávali v hale. Hráči sa s nami rozprávali, spolu sme strieľali na kôš. Venovali sa nám. Bolo to od nich veľmi milé a pre nás to bola motivácia, aby sme si z nich vzali príklad.
Po rokoch v prievidzskom drese si pôsobil aj v Banskej Bystrici, Žiari nad Hronom či vo Zvolene. Odtiaľ si pred začiatkom minulej sezóny prišiel do centra Novohradu.
Áno. Dozvedel som sa, že tréner Kurilla ide do Lučenca. Pozval ma na predsezónny kemp a asi sa mu moja hra zapáčila, keďže som sa dostal do tímu.
Braňo Pipíška. (zdroj: Jozef Mikuš)Bolo náročné zvyknúť si na nový klub a nové mesto?
Vôbec nie. Spoluhráči boli od prvého tréningu super. Starší nás usmerňovali, radili a pomáhali nám. A my sme sa učili. Čo sa týka mesta, hoci som rodený Bojničan, Lučenec mi prirástol k srdcu a už sa tu cítim ako doma.
Čo pre teba znamenalo dostať sa pod vedenie trénera s takými bohatými skúsenosťami, aké má Ivan Kurilla?
Neskutočne veľa. Jeho rady som si vážil od začiatku. Keď som prišiel do Lučenca, nebol som tak herne vyspelý ako v súčasnosti. Tréner mi ukázal, na čo sa mám zamerať a čo zlepšiť.
S bystrickou juniorkou si vyhral titul, ale predpokladám, že za svoj najväčší úspech považuješ výhru z minulej sezóny. Je to tak?
Správne, vlaňajší triumf v 1. lige a postup do extraligy sú zatiaľ mojím najväčším úspechom.
Súperom dáva zabrať. (zdroj: Jozef Mikuš)Spomenul si, že vo vlaňajšej zostave MBK ste si ako hráči rozumeli. Odvtedy však na postoch nastalo pár zmien. Ako je to v súčasnosti?
Samozrejme, nejaké zmeny boli, ale od prvého dňa príchodu každého nového hráča sme si všetci sadli. Vychádzame spolu dobre na ihrisku i mimo neho. Aj chvíle mimo basketbalu často trávime pokope.
Má pre teba, odchovanca Prievidze, zápas proti materskému klubu špeciálny náboj?
Na spoločné stretnutia sa teším, no beriem ich ako každý iný zápas. Tlak necítim a dokonca niekedy držím palce druhému tímu a nie Prievidzi. (smiech)
S výškou 183 centimetrov patríš na ihrisku k nižším hráčom. Berieš to ako hendikep?
Bol by som radšej, keby som mal o 10 centimetrov viac, ale už asi nevyrastiem. (smiech) Výšku sa však snažím kompenzovať rýchlosťou a obratnosťou. Na týchto atribútoch pracujem najviac.
Rýchly a obratný. (zdroj: Jozef Mikuš)Kto je tvojím basketbalovým vzorom?
Určite môj otec a Isaiah Thomas z NBA. Je to nízky rozohrávač, ktorému pred vstupom do ligy veľmi neverili a v zápasoch ani nedostával mnoho šancí. Dnes však patrí medzi top hráčov NBA.
Ako vidíš záver sezóny pre Lučenec?
Ťažko povedať, všetko môže rozhodnúť jeden zápas. Najdôležitejšie je, že sme splnili predsezónny cieľ – dostať sa do play-off. Teraz je už všetko na nás. Môžeme len prekvapiť.
Asi budete potrebovať tradičnú podporu šiesteho hráča, je tak?
Určite áno. Lučeneckí fanúšikovia sú jedni z najlepších na Slovensku. Chodia s nami na vonkajšie zápasy a v Arene ich neskutočne počuť. Za tú obrovskú podporu a pomoc majú vďaku celého klubu.
Chcel by si, aby bola s basketbalom spojená tvoja budúcnosť?
Celý môj život, teda až kým bude telo vládať. Chcel by som hrať profesionálne, aby som sa basketbalom dokázal uživiť. Taktiež by som si niekedy rád zahral v zahraničí a spoznal svet.
Fanúšikov si treba vážiť. (zdroj: Jozef Mikuš)
