LUČENEC. Mladá Lučenčanka, Soňa Sun Sajenková, vydáva v týchto dňoch svoj knižný debut. Ako už z názvu vyplýva, zbierka básní Tisíc podôb ženy je určená pre nežné pohlavie. O diele, práci i súkromnom živote sme sa porozprávali s autorkou.
Priblížte nám Tisíc podôb ženy. Pre koho sú básne odkazom a kto sa v nich nájde?
Sú od ženy pre ženu (každú). Všetky sa v nich nájdeme. Sme totiž krásne, milované, strapaté, šteklivé, múdre aj bláznivé. Stále sme nejaké, ale v každom prípade sme ženské a je potrebné si uvedomiť, že je to dar. Veršovaná forma odkazu na sebavedomie a vnímanie vlastnej hodnoty v širokej škále pocitov, ktoré pozná každá z nás. Chcem ich tak trošku svojimi básňami začarovať, aby sa cítili ako pravé femme fatale, ktorými vlastne už dávno sú, len o tom často nevedia.
Prečo ste sa rozhodli zamerať práve na ženy?
Už vo svojich blogoch som sa venovala ženstvu ako takému. Asi tak pred dvoma rokmi som sa sama so sebou dohodla, že započnem svoj rok ženy a ten nejako nechce skončiť (smiech) . V rámci spoznávania seba samej som ponúkala ženám nie len v týchto blogoch, ale tiež na niekoľkých seminároch svoje vlastné overené chodníčky a skratky ku šťastiu. Sama som si tými vecami, o ktorých píšem, prechádzala. V knihe som vyjadrila pocity, ktoré my, ženy, cítime v rôznych životných etapách. Radosť, smútok, lásku. Dnes v našom svete často chýba sebaláska a k nej sa snažím ženy opäť prinavrátiť. Básne sú písané ľahkou lahodnou a veľmi rytmickou formou, preto určite zaujmú aj dámy, ktoré až tak poézii neholdujú.
A ako ste sa vlastne dostali k písaniu?
Písala som už od detstva. A vždy mi to spôsobovalo ohromnú radosť. Ako tínedžerka som písala básničky, najmä zamilované, ako takmer každý (smiech). Vždy som však chcela vydať minimálne román, alebo poviedky, no pre nedostatok času zatiaľ neúspešne. Začala som ale písať blogy a úvahy. Neskôr ma osud privial k I can Academy, ktorá sa stala aj vydavateľom mojej knihy. Písala som pre nich motivačné články. Som im veľmi vďačná, že sa rozhodli ma podporiť v mojej tvorbe a sama som prekvapená, že práve cez poéziu som bola schopná vyjadriť toľko krásnych myšlienok a emócií. Asi by mi to samej nenapadlo.
Ako dlho dielo vznikalo?
Neuveríte, ale asi dva týždne (smiech). Šlo mi to naozaj dobre, pretože ma to napĺňalo. Prišla som na to, že aj takýmito básňami sa dá vyjadriť to, čo som mala v inak dlhých textoch a blogoch. Slovo má moc, je to dokonca ako zaklínadlo a má na ľudí účinok. V rukách spisovateľa je zariadiť, aby pôsobilo pozitívne a liečivo. Ako som už povedala, chcem svoje čitateľky začarovať (smiech).
Dva týždne? Tomu sa hovorí rýchlosť. Chystáte aj nejaký krst či uvedenie knihy v Lučenci?
Určite by som rada. Kniha vyjde koncom apríla, takže niekedy v tomto období by som to chcela zrealizovať. Miesto a čas dám včas čitateľom na známosť. Je pre mňa úžasné držať v rukách svoje vlastné dielo. Jedná sa o nový druh naplnenia a bola by škoda sa o túto radosť nepodeliť s ostatnými.
Soňa Sun Sajenková. (zdroj: Archív SS)Prezraďte čitateľom niečo viac o sebe. Kto je Soňa Sun Sajenková?
Je to obyčajná žena, ktorá vždy chcela písať, motivovať a pomáhať iným. A možno sa jej to aj celkom darí.
Váš doterajší životný príbeh je ale dosť neštandardný. Ako sa stane z dvadsiatničky dvojnásobná stará mama?
Vždy som mala tak trochu iný osud. Po strednej škole som si našla staršieho partnera, vdovca s dvomi dcérami. Bolo to náročné, hlavne vo veku, kedy človek ešte nie je pripravený na život. Ale to asi nie sme nikdy. Každopádne ma to neskutočne obohatilo. Ako ženu a matku. Obe dievčatá už majú deti, takže áno, som už vlastne stará mama (a hrdá), hoci ešte nemám ani tridsať (smiech). A, samozrejme, šťastná mama, máme spolu deväťročného syna Adamka. Mám to asi v osude, že sa mi dejú veci skôr ako iným.
Inšpiroval vás tak trochu aj váš príbeh k napísaniu knihy? Alebo vás naopak brzdil?
Určite inšpiroval. To čo by možno iný vnímal ako negatívnu vec, ja beriem ako dar a lekciu. Všetko z toho ma posunulo bližšie k mojim snom.
A čo práca. Venujete sa iba písaniu a rodine alebo ste zamestnaná?
Do mája ešte pracujem v jednej lučeneckej firme. Pred nedávnom som však dala výpoveď, aby som sa viac vedela venovať písaniu a rodine. Pôsobím tiež ako moderátorka v regionálnom rádiu. Doteraz som to robila vo voľnom čase popri tom všetkom. Teraz sa tomu začnem venovať určite s väčšou intenzitou. Vždy sa totiž jedná o slovo. A to mi je blízke.
Niektoré ženy majú zamestnanie a nanajvýš jedno dieťa a aj tak tvrdia, že nič nestíhajú. Aký je teda váš recept?
(smiech) Sama neviem. Akurát nedávno sa na mňa jedna pani pýtala kolegov z práce, že „ako to tá pani Sajenková všetko stíha- vydať knihu, pracovať, robiť v rádiu, písať a byť vycapená na sociálnej sieti na výlete s rodinou?“ Trošku sa mi zrýchlil život, no ja som sa tempu prispôsobila. Nebojujem s časom, využívam ho. Život si treba vychutnávať a nestresovať sa zbytočnosťami. Veci sa dejú a aj sa budú diať. Nič s tým nespravíme, meniť môžeme jedine náš postoj. Kedysi som robila jednu činnosť a mala som pocit, že nemám čas. Dnes ich robím desať a stále tam vidím priestor.
Nejedna z nás má určite pocit, že jej uniká život medzi prstami. Že sa nevenuje tomu, o čom sníva. Čo by ste týmto ženám poradili?
Podľa mňa odmalička každá z nás vie, čo je jej darom a čo by chcela robiť. Len potom na to akosi zabúdame, lebo sme tlačené k iným cieľom a potrebe sa uživiť. Táto doba je však veľmi prajná a plodná pre ľudí, ktorí sa snažia nájsť svoje poslanie a robiť niečo zmysluplné. Najdôležitejšie je rozhodnúť sa. Znie to jednoducho, ale je to tak. Keď sa človek pevne rozhodne, tak si nájde čas aj cestu. Ako hovorí môj obľúbený spisovateľ, celý vesmír sa spojí, aby sme dosiahli to, o čom snívame. Netreba to robiť nasilu a kŕčovito, ale s láskou ,vo voľnom čase, len tak, pre radosť. A po čase nás život prekvapí a otvorí dvere k novým možnostiam.
