SENNÉ. Je živým príkladom toho, že vek je skutočne niekedy len číslom. Z kilometrov ukrajuje po asfaltke aj strmých zrázoch. Ján Demeter zo Senného sa do svojho rodiska vrátil po štyridsiatich piatich rokoch. Život v školskej bytovke v Žiline vymenil za domček učupený pod horou v dedine vo Veľkokrtíšskom okrese. Bývalý učiteľ má dnes sedemdesiatštyri rokov. Po vitálnej stránke však neraz prevýši aj o polovicu mladších športovcov. Maratóncovi a bežkárovi učaroval pred šiestimi rokmi dogtrekking. Pred dvoma rokmi si však musel dať nútenú pauzu. Nie z vlastnej viny.
Šteniatko
Do rodiny Demeterovcov pribudol v roku 2010 štvornohý prírastok. V tom čase Ján ešte netušil, čo z ukňučaného klbka vyrastie. Netrvalo dlho a po dvore pobehoval statný čierny pes. „Bol to kríženec labradora a ridgebacka. Volala sa Eila. Veruže nám poriadne vyrástla. Vážila štyridsať kilogramov a sily mala za dvoch,“ spomína dôchodca.
Vychádzky po okolí dostali zrazu iný rozmer. Eila so svojím pánom v krátkom čase prešla na beh. „Po blízkom aj vzdialenejšom okolí sme prebrúsili takmer všetky kopce,“ podotkol športovec.
Súťažná premiéra
Jedného dňa objavil Ján na internete informácie o dogtrekkingu. Vytrvalostné preteky so psom, počas ktorých sa prekonávajú značné vzdialenosti v rozmanitom teréne, ho zaujali. Dlho neotáľal a v lete 2011 si spolu s Eilou odkrútili súťažnú premiéru v našej východoslovenskej metropole. „Oficiálne má dogtrekking 80 kilometrov. Aby si však tento šport mohli vyskúšať aj začiatočníci, tak pribudli 20 a 40 kilometrov dlhé trate. My s Eilou sme začali na dvadsiatke. V tom čase som mal 70 rokov. Eila o 69 menej,“ s úsmevom spomína Ján, ktorý na každých pretekoch patril k najstarším účastníkom. Za zmienku stojí fakt, že sa prevažne štartuje len v dvoch kategóriách – do 40 a nad 40 rokov. Jánova konkurencia bola teda oveľa mladšia.
Zo spomínaných dvadsať kilometrov bolo napokon viac. „Polovicu trate sme bežali, polovicu kráčali. Na jednom mieste Eila zaľahla do vysokej trávy a zrejme si povedala: dosť! Začala sa plaziť. Potom sa síce umúdrila, no poblúdili sme. Takže sme mali v nohách o päť kilometrov navyše. Zvládli sme to za 4 hodiny.“
V najlepších trojlístkoch
Kolotoč súťažných štartov sa rozkrútil. Ján s Eilou absolvovali ročne 4 – 5 pretekov. Štartovali v Čechách aj Rakúsku. Dostavili sa úspechy v podobe pódiových umiestnení. V roku 2015 sa však zrazu všetko skončilo. V jednu letnú nedeľu dvor Demeterovcov osirel. Eilu viac nevideli. Dodnes netušia, čo sa stalo. „Eiline zmiznutie sme niesli veľmi ťažko. Zvykli sme si na ňu. Bola členkou našej rodiny. Okrem toho som stratil športovú parťáčku v najlepšom veku,“ smutne pripomenul Ján.
Stať sa mohlo všeličo. No kde skutočne Eila skončila, to je pre jej pána záhadou. „Neraz odbehla. Žijeme pod horou a tak srnky za záhradou, dokonca jeleň či malý diviak vo dvore, neboli pre nás raritou. Ktovie, čo sa stalo.“
Jedného dňa Eila bez stopy zmizla. (zdroj: Marcela Ballová)Zostali len spomienky
Jánovi aj jeho manželke Eila veľmi chýba. Neraz si prezerajú fotografie, spomínajú na preteky, ktoré priniesli veľa dobrodružstva a zážitkov.
„Raz sme sa vybrali do Čiech. Bola horúčava. Cez deň sa ortuť v teplomeri vyšplhala aj nad 35 stupňov. Večer boli tridsiatky. Keď sme prechádzali hraničnou čiarou, zbadal som veľkú čierňavu. Cesta bola mokrá a tak som si pomyslel, že už popršalo a bude kľud. Štart bol večer o deviatej. Do terénu sme sa vydali s čelovkami na hlavách. O hodinu sa strhla poriadna hrmavica,“ spomína bežec.
Ján s Eilou premokli do nitky. Po desiatich kilometroch prišlo klesanie po turistickom chodníku. „Bol to prudký, kamenistý zráz. Eilu som pustil, pretože by ma mohla strhnúť. Držala sa pri mne. V polovici klesania som zbadal spadnutý veľký strom a husté kríky. Eila strom preskočila. Ja som sa naň ledva vyškriabal. Skočil som, aj keď som netušil, kde dopadnem. Skončil som v kríkoch s vyvrtnutou nohou. Našťastie, nič vážne sa mi nestalo.“ Dvojica sa zakrátko ocitla pri priehrade na Ostravici. „Tam sme poblúdili. Mali sme ísť na priehradný múr, no minuli sme ho. Tak sme si k trase pridali kilometer tam a späť. Navyše značenie strhol vietor. Objavili sme ho za kríkmi,“ dnes už Ján spomína s úsmevom na perách.
Čas na nového psíka
Vitálny dôchodca už spriada nové plány a pokukuje po novom štvornohom spoločníkovi. „Bol som v lučeneckom útulku. Možnože tam nájdem dobrého parťáka. Tentokrát by som chcel menšieho psíka,“ zakončil s tým, že čoskoro si snáď opäť zasúťaží v obľúbenom dogtrekkingu.
Ján obľubuje bicyklovanie aj beh. V zime sa rád popreháňa na bežkách. (zdroj: Marcela Ballová)
