Streda, 21. október, 2020 | Meniny má UršuľaKrížovkyKrížovky

Lekárka bez hraníc: V ozbrojenom konflikte má krv na rukách každý

Eva Kušíková je členkou medzinárodnej humanitárnej organizácie Lekári bez hraníc. Absolvovala dve misie v Afganistane a jednu na Haiti.

OBECKOV. Detská zvedavosť a učiteľské povolanie oboch rodičov v nej vypestovali lásku k vede. Tú sa v dospelosti rozhodla pestovať štúdiami medicíny. Eva Kušíková (37), rodáčka z Banskej Bystrice, ktorá sa v 12 rokoch presťahovala do Obeckova (okr. Veľký Krtíš), pracuje ako anestéziologička vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Od roku 2012 je členkou medzinárodnej humanitárnej organizácie Lekári bez hraníc, v rámci ktorej absolvovala dve misie v Afganistane a jednu na Haiti.

Skryť Vypnúť reklamu

Evka, kedy ste sa prvýkrát zoznámili s Lekármi bez hraníc?

Ťažko povedať. Vedela som, že táto organizácia existuje tak, ako asi každý vie, že existuje Červený kríž. Prvý zásadnejší kontakt prišiel na vysokej škole. V rámci diskusného večera vystupoval absolvent našej fakulty, ktorý hovoril o svojom ročnom pobyte v Kongu. Tamojší život a každodenné starosti podal veľmi pútavo a povedala som si, že by bolo skvelé, keby som niečo podobné zažila aj ja. Na prihlásenie k Lekárom bez hraníc však treba minimálne dvojročnú prax, tak som na túto tému ako študentka zabudla. Pár mesiacov pred mojou atestáciou v roku 2011 som sa v Prahe zapojila do protestnej akcie lekárov s názvom „Děkujeme, odcházíme“. Uvedomila som, že ak sa niečo nezmení, tak čoskoro budem nezamestnaná. Vtedy som sa opäť pohrávala s myšlienkou pripojiť sa k Lekárom bez hraníc, no, našťastie, prácu som nestratila. Zhruba o rok neskôr som si v jedno ráno uvedomila, že teraz je ten správny deň urobiť ďalší krok vpred za novou skúsenosťou. Poslala som prihlášku a už o pár týždňov mi ponúkli prvú misiu.

Skryť Vypnúť reklamu

Vašou cieľovou stanicou bolo mesto Kundúz v severnej časti Afganistanu. Necítili ste strach pracovať v oblasti, kde prebiehal vojnový konflikt?

Samozrejme, bála som sa. Diali sa tam veci, ktorých by sme sa mali báť. Ak niekto príde do Afganistanu prvýkrát v živote a ničoho sa nebojí, tak by ma zaujímalo prečo.

Aké boli vaše pocity po prílete?

Keď sme vystúpili v Kábule, cítila som sa ako v inom svete. Všade prach, chaotická doprava a na každom rohu stála ozbrojená hliadka vždy v inej uniforme. Dovtedy som také miesta videla len v televíznych správach v bezpečí svojej obývačky. Počas cesty do Kundúzu ma oboznámili so spoločenskými pravidlami, ktoré je nutné ovládať a dodržiavať.

Aké pravidlá?

Napríklad, aby som sa nedotkla niekoho, koho sa dotknúť nesmiem, aby som si nevyhrnula rukávy nad lakte, alebo aby som mala na hlave šatku. Znie to prísne, ale má to svoju logiku. Dodržiavanie spoločenských pravidiel je dôležitým bezpečnostným prvkom.

Skryť Vypnúť reklamu

Stalo sa, že ste niektoré z nich porušili?

Dávala som si pozor, ale napríklad raz mi nedopatrením z hlavy spadla šatka. Moji spolupracovníci boli zvyknutí pracovať s ľuďmi z našej kultúry. Videli, že sa snažíme dodržiavať ich pravidlá a pri nechcených prešľapoch boli benevolentní. V tíme som pod sebou mala 6 afgánskych lekárov a 10 sestier, z ktorých deviati boli muži. Zo začiatku som mala obavy, ako vezmú fakt, že im bude šéfovať žena. Nakoniec to však nebol žiadny problém.

Ako na vás ako ženu – lekárku reagovali mužskí pacienti?

Smerom k mužským pacientom som to mala omnoho jednoduchšie, než kolegovia muži k pacientkam. Prioritným však bol a aj je postoj, že zdravie a život sú nadradené pravidlám.

V nemocnici Lekárov bez hraníc v Kundúze ste pracovali ako vedúca jednotky intenzívnej starostlivosti. Ako ste vnímali výmenu európskej nemocnice za zdravotnícke zariadenie, kde sa koncentrovali aj dôsledky vojnového konfliktu?

Bodné či strelné zranenia som nevnímala intenzívnejšie, ako keď mi na Slovensku či v Česku priviezli ľudí po vážnej autonehode. Pre mňa osobne skôr bolo záťažou kto je zranený a prečo. Pod rukami som mala oveľa viac detí, než som bola zvyknutá.

Čím to bolo?

V Afganistane je omnoho nižší štandard bezpečnosti. Ženy často nevychádzajú na ulicu a otcovia sú v práci. Deti sa tak túlajú po uliciach bez dozoru. Napríklad si na plochých strechách púšťajú šarkanov a často sa stane, že z nich spadnú. Najhoršie sú však prípady, ktoré súvisia s ozbrojeným konfliktom ako napríklad výbuch podomácky vyrobeného nástražného zariadenia. Niektoré z nich sú nepochopiteľne vyrobené tak, aby lákali deti. Na ulici je napríklad plyšový medvedík. Keď k nemu podíde jedno alebo skupina detí, vybuchne. Vážne sú aj prípady zblúdených guliek. Niekto kdesi na bojisku vystrelí a guľka dopadne o dva kilometre ďalej. Raz nám priviezli chlapčeka, ktorý sa hral na dvore a z ničoho nič spadol. Po röntgene sme mu v lebke našli projektil. Už sme mu nedokázali pomôcť. Zblúdené guľky sú jedným z najabsurdnejších zranení.

Dalo sa na také niečo vôbec zvyknúť?

Na odtrhnutú ruku sa zvyknúť dá. Nie však na 8-ročnom dieťati, ktoré zdvihlo hračku pri ceste. Miestami som mala pocit, že v Afganistane je normálne riešiť problémy násilím. Napríklad dvaja bratia sa pohádali kvôli studni. Jeden z nich nebol spokojný s tým, ako to dopadlo a hodil druhému do domu granát. Výbuch zranil osem ľudí, z toho najťažšie približne 10-ročné dievčatko. Prežila, ale jej zranenia boli také zohavujúce, že ako dievča bude mať v tej krajine veľmi malú šancu na plnohodnotný život. Niečo také je ťažké spracovať. Nešlo o dôsledok vojny, ale násilia. Zarážajúce bolo, ako jednoducho sa obyčajný človek dostane ku granátu a že mu vôbec napadne riešiť svoju frustráciu takýmto spôsobom. Akoby sa násilie v spoločnosti normalizovalo. Preto ma desí aj súčasná situácia okolo nás. Normalizujú sa násilné reči alebo pocit, že vlastniť zbraň je dobré.

Bolo ťažké odosobniť sa, keď ste vedeli, že ošetrujete človeka zodpovedného za smrť či zranenie nevinných?

Je to zaujímavá otázka medicínskej etiky. Som presvedčená, že v ozbrojenom konflikte nie je nikto ten dobrý a krv na rukách majú všetky strany. Ja však nie som na to, aby som určovala vinu a trest. Mojou povinnosťou je v každom prípade ošetriť raneného. Rovnako je to aj na Slovensku, keď nám privezú človeka, ktorý si opitý sadol za volant a pri autonehode spôsobil smrť päťčlennej rodiny. Druhý rozmer v tejto otázke ponúkajú Ženevské konvencie. Podľa nich bojovník ktorejkoľvek strany, ktorý je zranený a odloží zbraň, prestáva byť bojovníkom a má nárok na lekárske ošetrenie. Neposkytnúť ho znamená spáchať vojnový zločin.

V Kundúze ste na dvoch misiách strávili približne sedem mesiacov. Ako vyzeral váš tamojší život mimo práce? Predpokladám, že nebolo možné sa o 16-tej pozrieť na hodinky a povedať si: „Už mi padla, idem sa prejsť do mesta.“

Určite nie. Už len kvôli tomu, že mi nepadla takmer nikdy. A aj keby náhodou, nemohli sme ísť do mesta. Bezpečnostné pravidlá umožňovali pohyb iba v rámci ubytovne a nemocnice. Cesta mimo týchto miest bola možná iba za výnimočných okolností. Počas voľna sme museli byť pripravení na zavolanie. Raz za šesť týždňov sme však museli odísť na predĺžený víkend mimo nemocnice a Kundúzu. Bol to jediný možný spôsob, ako nás z toho všetkého vytrhnúť a trochu si oddýchnuť.

Nemocnicu, kde ste pôsobili, v októbri roku 2015 zbombardovali. Kde ste sa vtedy nachádzali?

V septembri som bola na misii na Haiti. Koncom septembra moji kamaráti z nemocnice na sociálnej sieti písali, že Taliban obsadil Kundúz. Nemocnica Lekárov bez hraníc bola v tej oblasti jedinou plne fungujúcou. Taliban poznal naše podmienky a akceptoval ich. Lekári bez hraníc sú neutrálni a nezávislí. Majú vyjednanú humanitárnu pozíciu medzi všetkými zainteresovanými stranami. Vojna sa však dostala do mesta a v 90-lôžkovej nemocnici bol neskutočný nával práce. Pacienti ležali na chodbách i v kanceláriách a denne sa vykonalo okolo 40 operácií. Spolu s kolegom sme si povedali, že im pôjdeme pomôcť. V organizácii nám vyhoveli a do dvoch dní sme sedeli v lietadle do Afganistanu. Kvôli vízam sme mali zastávku v Dubaji. Po pristátí sme si zapli mobily a zavalili nás SMS správy, aby sme ďalej neleteli. Naša nemocnica bola zbombardovaná.

Ako ste túto informáciu strávili?

Čakať na informácie, kto sa v nej nachádzal a čo sa s ním stalo, bolo veľmi ťažké. Tých ľudí som poznala, mala som medzi nimi kamarátov. Z organizácie nám oznámili, že pacientov evakuovali do bezpečia a pre nás by nedokázali zaistiť bezpečnosť, tak sme sa vrátili domov. Celý incident doteraz nebol nezávisle vyšetrený, pretože zúčastnené strany – afganská a americká armáda, ktorej bombardér nemocnicu zničil – na to nezávislej komisii nedali mandát. Zdá sa však, že v poslednej dobe sa útoky na zdravotnícke zariadenia stali normálnymi. Napríklad vlani iba v Sýrii sa na naše alebo nami podporované zdravotnícke zariadenia uskutočnilo až 71 útokov. Ďalšou hrôzou je použitie chemických zbraní. Pokračujeme v snahách, aby z ulíc zmizli nástražné zariadenia a míny a namiesto toho sa dočkáme návratu k chemickým zbraniam.

Nie je pre vás táto skutočnosť dôvodom skončiť?

Nie, no napríklad pri výbere misie zvažujem, či som ochotná také riziko podstúpiť. Možné hrozby však preveruje profesionálny tím z našej organizácie, ktorému plne dôverujem. Okrem toho, misie sú dobrovoľné a kedykoľvek môžeme povedať nie. Lekári bez hraníc od zbombardovania nemocnice v Kundúze spustili kampaň s názvom Not a target (To nie je cieľ). Vyvíjajú úsilie, ktorého cieľom je všeobecné akceptovanie faktu, že pacient, nemocnica a zdravotnícky personál nie sú a nesmú byť cieľom útokov.

Takže čoskoro plánujete ďalšiu misiu?

Koncom decembra som mala ísť do Stredoafrickej republiky, ale musela som podstúpiť operáciu kolena. Ak budú ideálne podmienky a v práci dostanem voľno, po zotavení vycestujem na ďalšiu misiu. Našťastie mám skvelého šéfa, ktorý mi vychádza v ústrety a aj výborný kolektív, ktorý v čase mojej neprítomnosti pokrýva moje povinnosti, takže verím, že to vyjde.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  5. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  6. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  7. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  8. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  9. Zelená Bratislava
  10. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  1. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  3. Prebudili ste sa už v sude, sene alebo teepee? Je to zážitok!
  4. Počas pandémie je dôležité aj správne kúrenie
  5. Bezbariérové vozidlo
  6. Na NFŠ môže byť rýchlo 72 špeciálnych lôžok pre COVID 19
  7. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  8. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  9. Zelená Bratislava
  10. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 29 560
  2. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 15 669
  3. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 15 537
  4. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 13 226
  5. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 13 088
  6. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 480
  7. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 520
  8. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 395
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 299
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 060
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Novohrad - aktuálne správy

Marek Penksa dal vo vrcholovom futbale vyše 70 gólov. Nadviaže na neho syn Marco?

ROZHOVOR: Supertalent Le Giang chodil do repre z tretej ligy. Profi kariéru vymenil aj za prácu na vleku

Futbalovému klenotu z Novohradu Emilovi Le Giangovi predpovedali veľkú budúcnosť.

Emil Le Giang.

Na Gemeri má vzniknúť nová turistická atrakcia

Mala by sa ňou stať desaťročia nevyužívaná banská štôlňa Ladislav v Železníku, časti obce Sirk v Revúckom okrese.

Štôlňa Ladislav v Železníku.

V Banskobystrickom kraji sú už tri zariadenia sociálnych služieb v karanténe

Župa pripravuje aj pravidelné preventívne testovanie zamestnancov svojich zariadení sociálnych služieb.

Ilustračné foto.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Koronavírus si vyžiadal prvú obeť z radov zdravotníkov

Obvodný lekár v Lokci podľahol ochoreniu COVID-19, mal len 48 rokov.

Vojaci kontrolujú miesta určené na testovanie Oravcov

Samosprávy musia do piatka rána pripraviť priestory, kde sa uskutočnia odbery. Oravcov budú testovať trikrát.

V nemocnici v Čadci zomrel pacient na COVID-19

Čadca je červeným okresom, Kysucké Nové Mesto ostáva oranžovým.

Už ste čítali?