Sobota, 10. december, 2022 | Meniny má Radúz

Lekárka bez hraníc: V ozbrojenom konflikte má krv na rukách každý

Eva Kušíková je členkou medzinárodnej humanitárnej organizácie Lekári bez hraníc. Absolvovala dve misie v Afganistane a jednu na Haiti.

OBECKOV. Detská zvedavosť a učiteľské povolanie oboch rodičov v nej vypestovali lásku k vede. Tú sa v dospelosti rozhodla pestovať štúdiami medicíny. Eva Kušíková (37), rodáčka z Banskej Bystrice, ktorá sa v 12 rokoch presťahovala do Obeckova (okr. Veľký Krtíš), pracuje ako anestéziologička vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Od roku 2012 je členkou medzinárodnej humanitárnej organizácie Lekári bez hraníc, v rámci ktorej absolvovala dve misie v Afganistane a jednu na Haiti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu

Evka, kedy ste sa prvýkrát zoznámili s Lekármi bez hraníc?

Ťažko povedať. Vedela som, že táto organizácia existuje tak, ako asi každý vie, že existuje Červený kríž. Prvý zásadnejší kontakt prišiel na vysokej škole. V rámci diskusného večera vystupoval absolvent našej fakulty, ktorý hovoril o svojom ročnom pobyte v Kongu. Tamojší život a každodenné starosti podal veľmi pútavo a povedala som si, že by bolo skvelé, keby som niečo podobné zažila aj ja. Na prihlásenie k Lekárom bez hraníc však treba minimálne dvojročnú prax, tak som na túto tému ako študentka zabudla. Pár mesiacov pred mojou atestáciou v roku 2011 som sa v Prahe zapojila do protestnej akcie lekárov s názvom „Děkujeme, odcházíme“. Uvedomila som, že ak sa niečo nezmení, tak čoskoro budem nezamestnaná. Vtedy som sa opäť pohrávala s myšlienkou pripojiť sa k Lekárom bez hraníc, no, našťastie, prácu som nestratila. Zhruba o rok neskôr som si v jedno ráno uvedomila, že teraz je ten správny deň urobiť ďalší krok vpred za novou skúsenosťou. Poslala som prihlášku a už o pár týždňov mi ponúkli prvú misiu.

SkryťVypnúť reklamu

Vašou cieľovou stanicou bolo mesto Kundúz v severnej časti Afganistanu. Necítili ste strach pracovať v oblasti, kde prebiehal vojnový konflikt?

Samozrejme, bála som sa. Diali sa tam veci, ktorých by sme sa mali báť. Ak niekto príde do Afganistanu prvýkrát v živote a ničoho sa nebojí, tak by ma zaujímalo prečo.

Aké boli vaše pocity po prílete?

Keď sme vystúpili v Kábule, cítila som sa ako v inom svete. Všade prach, chaotická doprava a na každom rohu stála ozbrojená hliadka vždy v inej uniforme. Dovtedy som také miesta videla len v televíznych správach v bezpečí svojej obývačky. Počas cesty do Kundúzu ma oboznámili so spoločenskými pravidlami, ktoré je nutné ovládať a dodržiavať.

Aké pravidlá?

Napríklad, aby som sa nedotkla niekoho, koho sa dotknúť nesmiem, aby som si nevyhrnula rukávy nad lakte, alebo aby som mala na hlave šatku. Znie to prísne, ale má to svoju logiku. Dodržiavanie spoločenských pravidiel je dôležitým bezpečnostným prvkom.

SkryťVypnúť reklamu

Stalo sa, že ste niektoré z nich porušili?

Dávala som si pozor, ale napríklad raz mi nedopatrením z hlavy spadla šatka. Moji spolupracovníci boli zvyknutí pracovať s ľuďmi z našej kultúry. Videli, že sa snažíme dodržiavať ich pravidlá a pri nechcených prešľapoch boli benevolentní. V tíme som pod sebou mala 6 afgánskych lekárov a 10 sestier, z ktorých deviati boli muži. Zo začiatku som mala obavy, ako vezmú fakt, že im bude šéfovať žena. Nakoniec to však nebol žiadny problém.

Ako na vás ako ženu – lekárku reagovali mužskí pacienti?

Smerom k mužským pacientom som to mala omnoho jednoduchšie, než kolegovia muži k pacientkam. Prioritným však bol a aj je postoj, že zdravie a život sú nadradené pravidlám.

V nemocnici Lekárov bez hraníc v Kundúze ste pracovali ako vedúca jednotky intenzívnej starostlivosti. Ako ste vnímali výmenu európskej nemocnice za zdravotnícke zariadenie, kde sa koncentrovali aj dôsledky vojnového konfliktu?

Bodné či strelné zranenia som nevnímala intenzívnejšie, ako keď mi na Slovensku či v Česku priviezli ľudí po vážnej autonehode. Pre mňa osobne skôr bolo záťažou kto je zranený a prečo. Pod rukami som mala oveľa viac detí, než som bola zvyknutá.

Čím to bolo?

V Afganistane je omnoho nižší štandard bezpečnosti. Ženy často nevychádzajú na ulicu a otcovia sú v práci. Deti sa tak túlajú po uliciach bez dozoru. Napríklad si na plochých strechách púšťajú šarkanov a často sa stane, že z nich spadnú. Najhoršie sú však prípady, ktoré súvisia s ozbrojeným konfliktom ako napríklad výbuch podomácky vyrobeného nástražného zariadenia. Niektoré z nich sú nepochopiteľne vyrobené tak, aby lákali deti. Na ulici je napríklad plyšový medvedík. Keď k nemu podíde jedno alebo skupina detí, vybuchne. Vážne sú aj prípady zblúdených guliek. Niekto kdesi na bojisku vystrelí a guľka dopadne o dva kilometre ďalej. Raz nám priviezli chlapčeka, ktorý sa hral na dvore a z ničoho nič spadol. Po röntgene sme mu v lebke našli projektil. Už sme mu nedokázali pomôcť. Zblúdené guľky sú jedným z najabsurdnejších zranení.

Dalo sa na také niečo vôbec zvyknúť?

Na odtrhnutú ruku sa zvyknúť dá. Nie však na 8-ročnom dieťati, ktoré zdvihlo hračku pri ceste. Miestami som mala pocit, že v Afganistane je normálne riešiť problémy násilím. Napríklad dvaja bratia sa pohádali kvôli studni. Jeden z nich nebol spokojný s tým, ako to dopadlo a hodil druhému do domu granát. Výbuch zranil osem ľudí, z toho najťažšie približne 10-ročné dievčatko. Prežila, ale jej zranenia boli také zohavujúce, že ako dievča bude mať v tej krajine veľmi malú šancu na plnohodnotný život. Niečo také je ťažké spracovať. Nešlo o dôsledok vojny, ale násilia. Zarážajúce bolo, ako jednoducho sa obyčajný človek dostane ku granátu a že mu vôbec napadne riešiť svoju frustráciu takýmto spôsobom. Akoby sa násilie v spoločnosti normalizovalo. Preto ma desí aj súčasná situácia okolo nás. Normalizujú sa násilné reči alebo pocit, že vlastniť zbraň je dobré.

Bolo ťažké odosobniť sa, keď ste vedeli, že ošetrujete človeka zodpovedného za smrť či zranenie nevinných?

Je to zaujímavá otázka medicínskej etiky. Som presvedčená, že v ozbrojenom konflikte nie je nikto ten dobrý a krv na rukách majú všetky strany. Ja však nie som na to, aby som určovala vinu a trest. Mojou povinnosťou je v každom prípade ošetriť raneného. Rovnako je to aj na Slovensku, keď nám privezú človeka, ktorý si opitý sadol za volant a pri autonehode spôsobil smrť päťčlennej rodiny. Druhý rozmer v tejto otázke ponúkajú Ženevské konvencie. Podľa nich bojovník ktorejkoľvek strany, ktorý je zranený a odloží zbraň, prestáva byť bojovníkom a má nárok na lekárske ošetrenie. Neposkytnúť ho znamená spáchať vojnový zločin.

V Kundúze ste na dvoch misiách strávili približne sedem mesiacov. Ako vyzeral váš tamojší život mimo práce? Predpokladám, že nebolo možné sa o 16-tej pozrieť na hodinky a povedať si: „Už mi padla, idem sa prejsť do mesta.“

Určite nie. Už len kvôli tomu, že mi nepadla takmer nikdy. A aj keby náhodou, nemohli sme ísť do mesta. Bezpečnostné pravidlá umožňovali pohyb iba v rámci ubytovne a nemocnice. Cesta mimo týchto miest bola možná iba za výnimočných okolností. Počas voľna sme museli byť pripravení na zavolanie. Raz za šesť týždňov sme však museli odísť na predĺžený víkend mimo nemocnice a Kundúzu. Bol to jediný možný spôsob, ako nás z toho všetkého vytrhnúť a trochu si oddýchnuť.

Nemocnicu, kde ste pôsobili, v októbri roku 2015 zbombardovali. Kde ste sa vtedy nachádzali?

V septembri som bola na misii na Haiti. Koncom septembra moji kamaráti z nemocnice na sociálnej sieti písali, že Taliban obsadil Kundúz. Nemocnica Lekárov bez hraníc bola v tej oblasti jedinou plne fungujúcou. Taliban poznal naše podmienky a akceptoval ich. Lekári bez hraníc sú neutrálni a nezávislí. Majú vyjednanú humanitárnu pozíciu medzi všetkými zainteresovanými stranami. Vojna sa však dostala do mesta a v 90-lôžkovej nemocnici bol neskutočný nával práce. Pacienti ležali na chodbách i v kanceláriách a denne sa vykonalo okolo 40 operácií. Spolu s kolegom sme si povedali, že im pôjdeme pomôcť. V organizácii nám vyhoveli a do dvoch dní sme sedeli v lietadle do Afganistanu. Kvôli vízam sme mali zastávku v Dubaji. Po pristátí sme si zapli mobily a zavalili nás SMS správy, aby sme ďalej neleteli. Naša nemocnica bola zbombardovaná.

Ako ste túto informáciu strávili?

Čakať na informácie, kto sa v nej nachádzal a čo sa s ním stalo, bolo veľmi ťažké. Tých ľudí som poznala, mala som medzi nimi kamarátov. Z organizácie nám oznámili, že pacientov evakuovali do bezpečia a pre nás by nedokázali zaistiť bezpečnosť, tak sme sa vrátili domov. Celý incident doteraz nebol nezávisle vyšetrený, pretože zúčastnené strany – afganská a americká armáda, ktorej bombardér nemocnicu zničil – na to nezávislej komisii nedali mandát. Zdá sa však, že v poslednej dobe sa útoky na zdravotnícke zariadenia stali normálnymi. Napríklad vlani iba v Sýrii sa na naše alebo nami podporované zdravotnícke zariadenia uskutočnilo až 71 útokov. Ďalšou hrôzou je použitie chemických zbraní. Pokračujeme v snahách, aby z ulíc zmizli nástražné zariadenia a míny a namiesto toho sa dočkáme návratu k chemickým zbraniam.

Nie je pre vás táto skutočnosť dôvodom skončiť?

Nie, no napríklad pri výbere misie zvažujem, či som ochotná také riziko podstúpiť. Možné hrozby však preveruje profesionálny tím z našej organizácie, ktorému plne dôverujem. Okrem toho, misie sú dobrovoľné a kedykoľvek môžeme povedať nie. Lekári bez hraníc od zbombardovania nemocnice v Kundúze spustili kampaň s názvom Not a target (To nie je cieľ). Vyvíjajú úsilie, ktorého cieľom je všeobecné akceptovanie faktu, že pacient, nemocnica a zdravotnícky personál nie sú a nesmú byť cieľom útokov.

Takže čoskoro plánujete ďalšiu misiu?

Koncom decembra som mala ísť do Stredoafrickej republiky, ale musela som podstúpiť operáciu kolena. Ak budú ideálne podmienky a v práci dostanem voľno, po zotavení vycestujem na ďalšiu misiu. Našťastie mám skvelého šéfa, ktorý mi vychádza v ústrety a aj výborný kolektív, ktorý v čase mojej neprítomnosti pokrýva moje povinnosti, takže verím, že to vyjde.

Najčítanejšie na My Novohrad

Inzercia - Tlačové správy

  1. Rodinná dovolenka: dvadsaťpäť hotelov v obľúbených letoviskách
  2. Vďaka kvalitným privátnym značkám na nákupoch zaručene ušetríte
  3. Nový spoločník v živote? Podporíte ním deti, ktoré to potrebujú
  4. Kapor a rezne vo sviatočnom menu? Poradíme, čo s použitým olejom
  5. Aby na Vianoce nič nechýbalo
  6. Nový vlakový cestovný poriadok z vášho regiónu v denníku SME
  7. Fénix - Kultúrna pamiatka roka 2023: Keď história opäť ožíva
  8. Kríza ako odrazový mostík slovenských startupov
  1. Po čom túžia Slováci? Kupujeme, aby sme ušetrili aj sa potešili
  2. Spoločnosť Freshfields otvára nové Business Services Centre
  3. Rodinná dovolenka: dvadsaťpäť hotelov v obľúbených letoviskách
  4. Objavte miesto, kde v objatí troch riek vzniká výnimočné víno
  5. Auto na prenájom môže byť výhodné aj pre živnostníkov
  6. BILLA spolu so zákazníkmi pomôže aj pred Vianocami jednorodičom
  7. Plánujete budúci rok kúpu kosačky ?
  8. Vďaka kvalitným privátnym značkám na nákupoch zaručene ušetríte
  1. Polovicu dovolenky zaplatíme od pondelka za Vás 14 745
  2. Nový vlakový cestovný poriadok z vášho regiónu v denníku SME 5 947
  3. TRNKA: Esetov veľa nevznikne a ani ten jeden nemá Slovensko istý 5 936
  4. Vyberte si knihy s príbehom. Čo sa oplatí čítať na Vianoce? 5 014
  5. Deti cestujú do exotiky zadarmo 4 288
  6. Predaj osobných automobilov Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. 3 640
  7. Nový spoločník v živote? Podporíte ním deti, ktoré to potrebujú 3 377
  8. Štvrtý diel komiksu Posledný Follower v denníku SME 3 290

Blogy SME

  1. Matej Farkas: Režisérom sám život
  2. Rastislav Jusko: O tom, ako boľševici ovládli prokuratúru.
  3. Anton Kovalčík: Murder Inc. na ruský spôsob 1.
  4. Ladislav Boršoš: Jarku Nohavico
  5. Jozef Sitko: Bude oligarchia konečne jasať???
  6. Štefan Vidlár: Nočné zamyslenie sa
  7. Miroslav Iliaš: O vedeckej (ne)spolupráci s Ruskou federáciou
  8. Veronika Michalčíková: Zamkovskému vzali chatu, do Tatier sa už nikdy nevrátil
  1. Věra Tepličková: Ako som cestovala vlakom 15 606
  2. Věra Tepličková: K zubárovi lacnejšie, len keď si dáte vyšetriť pipíka 13 212
  3. Grácz Ján: Po 62 odberoch končím s dobrovoľným darovaním krvi. Všeobecná zdravotná odmieta otcovi preplatiť liečbu. 7 820
  4. Post Bellum SK: Poprava sa konala 3. decembra 1952 v ranných hodinách 2 993
  5. Ján Valchár: Defekácia Putina a ruské nádielky Svätého Nikolaja 2 915
  6. Viktor Pamula: Spolky v Spišskej Novej Vsi I. 2 301
  7. Soňa Kallová: Slovenská pošta 2 022
  8. Ľudmila Križanovská: Ako Roman Mikulec urazil Romanu Tabák 1 771
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 52. - Arktída - Expedícia na lodi Zaria do Sannikovovej zeme (1900 - 1902)
  2. Monika Nagyova: Trapas na Bibliotéke
  3. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět
  4. Jiří Ščobák: Je 6 000 mrtvých v Kataru moc?
  5. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX
  6. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia
  7. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom
  8. Jiří Ščobák: Nechci se otužovat, ale v praxi to trochu dělám
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Novohrad - aktuálne správy

MY | TOP správy z regiónov

Prečítajte si výber TOP správ z regiónov.


13 h

Výber TOP športových správ z regiónov.


13 h
Primátorka Lučenca Alexandra Pivková

V rozhovore nás zaujímala aj bytová výstavba v Lučenci či termín dokončenia novej plavárne a prípadné zmeny na mestskom úrade.


8. dec
Medveď zrazený na rýchostnej ceste R2.

Úsek frekventovanej cesty, vedúcej aj Novohradom, pretína významný migračný koridor našej najväčšej šelmy.


8. dec

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Obecný úrad našiel prázdny. Zamestnankyne po voľbách podali výpovede.


14 h

Pôvodcom svrabu je mikroskopický, maximálne pol milimetra veľký roztoč.


8. dec

Úsek frekventovanej cesty, vedúcej aj Novohradom, pretína významný migračný koridor našej najväčšej šelmy.


8. dec

Cyklotrasa sa nevie vymaniť z problémov.


21 h

Blogy SME

  1. Matej Farkas: Režisérom sám život
  2. Rastislav Jusko: O tom, ako boľševici ovládli prokuratúru.
  3. Anton Kovalčík: Murder Inc. na ruský spôsob 1.
  4. Ladislav Boršoš: Jarku Nohavico
  5. Jozef Sitko: Bude oligarchia konečne jasať???
  6. Štefan Vidlár: Nočné zamyslenie sa
  7. Miroslav Iliaš: O vedeckej (ne)spolupráci s Ruskou federáciou
  8. Veronika Michalčíková: Zamkovskému vzali chatu, do Tatier sa už nikdy nevrátil
  1. Věra Tepličková: Ako som cestovala vlakom 15 606
  2. Věra Tepličková: K zubárovi lacnejšie, len keď si dáte vyšetriť pipíka 13 212
  3. Grácz Ján: Po 62 odberoch končím s dobrovoľným darovaním krvi. Všeobecná zdravotná odmieta otcovi preplatiť liečbu. 7 820
  4. Post Bellum SK: Poprava sa konala 3. decembra 1952 v ranných hodinách 2 993
  5. Ján Valchár: Defekácia Putina a ruské nádielky Svätého Nikolaja 2 915
  6. Viktor Pamula: Spolky v Spišskej Novej Vsi I. 2 301
  7. Soňa Kallová: Slovenská pošta 2 022
  8. Ľudmila Križanovská: Ako Roman Mikulec urazil Romanu Tabák 1 771
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 52. - Arktída - Expedícia na lodi Zaria do Sannikovovej zeme (1900 - 1902)
  2. Monika Nagyova: Trapas na Bibliotéke
  3. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět
  4. Jiří Ščobák: Je 6 000 mrtvých v Kataru moc?
  5. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX
  6. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia
  7. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom
  8. Jiří Ščobák: Nechci se otužovat, ale v praxi to trochu dělám

Už ste čítali?

SkryťZatvoriť reklamu