LUČENEC. Poslanci mestského zastupiteľstva v Lučenci na svojom aprílovom zasadnutí schválili pridelenie čestného občianstva Viole Fischerovej. Jej životný príbeh bol námetom úspešnej knihy Mengeleho dievča, ktoré napísala ďalšia lučenecká rodáčka, novinárka Veronika Homolová Tóthová. Autorka bola jednou z predkladateliek návrhu na udelenie čestného občianstva pani Fischerovej. Udeliť by jej ho chceli počas augustových osláv Dní mesta Lučenec.
Návrh schválili s predstihom
„Prečo sme sa rozhodli pre pani Fischerovú je jasné. Je to prirodzené vzhľadom k tomu, čo prežila a že je Lučenčanka. Všetci si myslíme, že si to naozaj zaslúži,“ uviedla primátorka Alexandra Pivková. Čestné občianstvo pre pani Ficherovú schvaľovali s predstihom. „Rozhodli sme sa tak kvôli jej veku a zdravotnému stavu. Veľmi rada by som jej cenu odovzdala osobne počas dní mesta, ale rátame aj s prekážkami, ktoré by jej mohli zabrániť prísť. Návrh prišiel od občanov a nemali sme prečo čakať do júna. Aj keď nie osobne, aspoň takto sme jej to chceli dať na vedomie skôr,“ vysvetlila primátorka s tým, že na forme odovzdania sa dohodnú s jej rodinou.
Jednou z predkladateliek návrhu na udelenie čestného občianstva bola aj Veronika Homolová Tóthová, vďaka ktorej sa o ťažkom osude pani Fischerovej dozvedela široká verejnosť. Jej príbeh sa stal námetom na knihu Mengeleho dievča, z ktorého sa na Slovensku stal bestseller.

„Teší ma, že mesto Lučenec sa rozhodlo udeliť pani Viole Fischerovej čestné občianstvo. Ona, rovnako ako jej manžel, pán Fischer, si zaslúžia, aby sa na ich príbeh nezabudlo. Obidvaja museli prejaviť veľkú odvahu nielen počas II. svetovej vojny, ale aj po nej, keď sa do Lučenca, svojho rodného mesta, vrátili,“ povedala Homolová Tóthová.
Viola Fischerová zažívala v rodnom Lučenci ponižovanie za svoj židovský pôvod. Jej rodine zhabali majetok a museli sa presťahovať do miestneho geta. Ako prekladatelia uvádzajú v návrhu, ľudia tam prežívali časté bitky, hlad, psychický nátlak, dievčatá znásilňovali. Ako 22-ročnú pani Violu deportovali do Osvienčimu, kde si ju na svoje pseudolekárske pokusy vybral neslávne známy doktor Mengele. Jej rodičia v tábore zahynuli. Ona prežila ďalšie tri a napokon nacistom utiekla.
„Pani Fischerová často hovorí, že ona nie je hrdinka a teda nevie, prečo by si ľudia mali jej príbeh pamätať a vážiť si, že je ochotná o ňom hovoriť. Ja si myslím, že práve preto, že sa neštylizuje do polohy hrdinky, si zaslúži našu úctu a rešpekt. A za to, že je ochotná hovoriť o svojom živote a o tom, čo postretlo jej rodinu, jej môžeme byť vďační,“ povedala Homolová Tóthová. Dodala, že desať rokov zaznamenáva výpovede ľudí, ktorí prežili nacistické či komunistické prenasledovanie. „Nie je veľa tých, ktorí by boli ochotní o svojej bolestnej skúsenosti hovoriť s takou otvorenosťou ako pani Viola. Robí to preto, aby sme pochopili, aké hrozné to obdobie bolo a aby sa nezabudlo na tých, ktorí svoj príbeh už nemohli porozprávať.“
Jej trápenie po holokauste neskončilo
Trápenie pani Fischerovej v rodnom Lučenci pokračovalo aj po páde nacizmu. Počas totalitného režimu jej manžela neprávom odsúdili na prácu v uránových baniach v Jáchymove. Počas jeho väznenia pani Viola naďalej prežívala neustále ponižovanie za svoj pôvod. Ani počas demokratického režimu ich neodškodnili, nevrátili im rodný dom pána Fischera skonfiškovaný počas fašizmu. Dnes na jeho mieste stojí mestský úrad.
„Lučenec týmto gestom prejavil úctu žene, ktorá si ho nesie v srdci ako svoje rodné mesto a vrátila sa do neho, aj keď ju odtiaľ odvliekli preč. Pre mňa osobne je spomienka na manželov Fischerovcov ako korzujú tým "svojím" Lučencom, ktorí už vlastne ani neexistoval, jednou z tých, ktoré sa mi vynoria, keď sa ma niekto opýta, aký vlastne Lučenec je. A teší ma, že odteraz budem môcť povedať, že je to mesto, ktoré si nielen váži svoju históriu, ale aj obyčajné dievča, dnes už dámu, ktorá tú históriu musela prežiť,“ zakončila.