FIĽAKOVO. Priestory Slovenského futbalového zväzu v Bratislave od marca tohto roku zdobí Sieň slávy slovenského futbalu. Súčasťou dvoch poschodí plných futbalových artefaktov je taktiež stena s fotkami všetkých hráčov, ktorí si od roku 1994 obliekli dres slovenskej reprezentácie. Medzi nimi je aj bývalý kanonier Dunajskej Stredy, Bardejova, Košíc či Rimavskej Soboty a súčasný tréner fiľakovského FTC Jozef Pisár.
Kedy a ako ste sa dozvedeli, že aj vaša fotka je súčasťou siene slávy?
Moja dcéra išla na návštevu švagrinej, ktorá počula o otvorení Siene slávy slovenského futbalu. Jej súčasťou je aj stena slovenských reprezentantov, tak sa spoločne vybrali skontrolovať, či som tam aj ja. Podarilo sa im to. (smiech)
Čo to pre vás znamená?
Je to krásny pocit a zadosťučinenie za všetku tú dlhoročnú drinu. Ma som cieľ stať sa kvalitným útočníkom a strelcom gólov. Bola to poriadna makačka, ale myslím si, že pozvánka do repre potvrdila, že sa mi tento cieľ podarilo splniť. Nebola to však len moja zásluha. Vďačím za to mojej manželke, deťom, rodičom a vôbec celej svojej rodine.
Predpokladám, že si sieň slávy a aj stenu reprezentantov pôjdete pozrieť osobne?
Určite áno, mám to v pláne. Pokiaľ však viem, tak zväz bude hráčov volať na rozhovory a možno z toho vznikne aj dokumentárny film. Na stene visí veľa fotiek, takže asi chvíľu potrvá, kým mi zazvoní telefón.
Ako si spomínate na svoje reprezentačné začiatky?
Bolo pre mňa veľkou cťou dostať sa do reprezentácie. Vážim si, že tréneri Jankech a Barmoš vtedy do výberu zahrnuli aj mňa ako hráča z menšieho mesta, akým je Rimavská Sobota. Keď mi prišla pozvánka reprezentácie, bol som veľmi šťastný.
Debutovali ste v stretnutí so Švajčiarskom v roku 1997. Aký bol pocit vyjsť na trávnik v tom najcennejšom drese?
Fantastický. Hoci z toho zápasu mám aj nepríjemné spomienky. Doteraz mám pred očami švajčiarskeho brankára, ktorého som sa snažil dvakrát prehodiť a skórovať. Spolu s ním som však preloboval aj bránu. (smiech)
Jozef Pisár v reprezentačnom drese. (zdroj: futbalsfz.sk/Peter Zeman)V reprezentačnom drese ste nastúpili do štyroch zápasov – proti Švajčiarsku, Slovinsku, Islandu a Fínsku. Na ktorý z nich máte najkrajšie a naopak najhoršie spomienky?
Zlé spomienky nemám vôbec. Každý jeden zápas hodnotím pozitívne, pretože mi bolo cťou hrať za našu krajinu.
S kým ste si vo výbere Slovenska najviac rozumeli?
Ťažko vybrať len niektorých. Rozumeli sme si všetci ako jeden tím a ako jeden tím sme si aj pomáhali. Či už to bol Laco Molnár, Dušan Tittel, Ľubo Moravčík, Ďuso Šimon, Jožko Majoroš, Dušan Tóth či Miro Karhan. Spolu sme boli dobrá partia.
Spomenuli ste, že reprezentačný štart vám strelecky nevyšiel. Potom však prišiel zápas proti Fínsku, kde ste k výhre prispeli gólom.
Pocity zo strelenia prvého gólu za reprezentáciu sa nedajú opísať. Bolo to niečo neskutočné. Mal som obrovskú radosť a spolu so mnou sa tešila celá moja rodina a blízki.
Reprezentačnú i klubovú kariéru vám potom výrazne naštrbilo vážne zranenie.
Áno, táto časť môjho futbalového života ma veľmi mrzí. Bol som hráčom Bardejova, keď som si zranil koleno. Myslel som, že mám len natiahnuté väzy, ale vyšetrenia u špecialistu ukázali, že mi odpadol meniskus a tým sa mi rozbilo celé koleno. Mal som obrovské bolesti. Spomínam si, ako mi pred zápasom a aj cez polčas pichli injekcie, no aj tak som nedokázal odohrať celý zápas. Urobil som chybu, že som hral s takým zranením. Okrem reprezentácie som stratil možnosť kariérneho postupu na klubovej úrovni. Ešte pred zranením mi môj manažér pán Vengloš vybavoval prestup do Las Palmas – klubu, ktorý postupoval z druhej do prvej španielskej ligy. Ani som nemusel ísť na skúšku, stačilo mi prejsť zdravotnou prehliadkou. Vtedy však prišlo to nešťastné zranenie.
Lekári vám predpovedali koniec hráčskej kariéry, no vy ste sa napriek tomu na trávniky vrátili.
Po operácii kolena som sa dozvedel, že už si do lopty nekopnem. K hraniu som sa vrátil, ale už nikdy som sa nedostal na predošlú úroveň. Bolo to trápenie. Ak by som sa nezranil a vydaril by sa prestup do Španielska, kde sú úplne iné podmienky, mohol som byť úplne inde.
Hráčsku kariéru ste ukončili v polovici sezóny 2011/12 v drese Rimavskej Soboty. Zvažovali ste niekedy návrat na ihrisko ako výpomoc v úlohe hrajúceho trénera?
Už nie. Aj po rokoch cítim to operované koleno. Aj na sklonku kariéry v Rimavskej Sobote som mal po zápasoch veľké bolesti. Aktívny futbal by mi teda neprospieval.
A čo návrat do reprezentácie ako člen realizačného tímu?
Tak samozrejme, keby som dostal ponuku, určite by som sa potešil. Kto nie? (smiech) Momentálne však na niečo také vôbec nemyslím a sústredím sa na pôsobenie v FTC Fiľakovo.
