CINOBAŇA. Život človeka je veľká kniha, ktorej stránky sú popísané veselými, krásnymi, no častokrát aj pochmúrnymi spomienkami. S pribúdajúcimi rokmi človek stále viac spomína, túži po stretnutí s ľuďmi, ktorí zanechali výrazné stopy v jeho živote a obáva sa, že prežité časy pomaly upadnú do zabudnutia.
Pavel Imre z Cinobane sa narodil v jednoduchej roľníckej rodine. Kým jeho súrodenci boli už takmer dospelí, on sa učil prvé kroky.
Dentista Arpád Beseda žil spokojne so svojou manželkou a synom Jurajom v Banskej Štiavnici. Ešte netušili, že židovské vierovyznanie navždy poznačí ich životy.
Ján Imre s manželkou Zuzanou. Počas vojny sa ujali rodiny Besedovej s malým Jurkom. (zdroj: ARCHÍV P. IMRE)Začal sa ich spoločný príbeh
Pavel Imre mal štyri roky. Jurko Beseda ešte nemal ani dva. Písal sa rok 1944, keď začal ich spoločný príbeh.
Do Cinobane prišla mladá židovská rodina z Banskej Štiavnice. Prišli v nádeji, že sa tu stretnú s Ecksteinovcami. Tí už ale svoj domov museli opustiť. Bezradných Besedovcov prichýlila rodina Petrusová. Neskôr sa ich ujala Elena Imreová s manželom.
„Bol to brat môjho otca, bývali sme na spoločnom dvore. Nemali vhodné priestory pre túto rodinu a tak sa moji rodičia dohodli, že najmä pre malého Jurka bude lepšie, ak sa ubytujú v jednej izbe nášho domu,“ začal svoje rozprávanie Pavel.
Na udalosti po príchode tejto rodiny do ich domu sa veľmi nepamätá, no brat Ján a sestry Elenka a Pavlínka často na Jurka spomínali. Dieťatko si obľúbilo najmä Elenku. Spávať chcelo len s ňou v kuchyni na peci. „Zostali u nás nejaký čas. Nikto si už nepamätá ako dlho. Jedného večera prišiel člen hlinkovej gardy a upozornil rodičov, že naše tajomstvo sa dlho neudrží. Bolo potrebné rodinu čo najskôr dostať do bezpečia,“ povedal, interpretujúc príbeh tak, ako ho spomínali súrodenci a rodičia.
Útočisko našli na lazoch
Besedovci si zobrali to najnutnejšie a najstarší Janko ich aj s kamarátom Jánom Salajom odviedli na lazy. Tam obyvatelia dediny odvádzali a ukrývali aj svoj statok, pretože východný front sa blížil. „Aj môj otec odviedol tri kusy dobytka k rodine Dudekovej v Jame,“ dodal.
Útočisko našli u rodiny Spodniakovej. Imreovci im posielali chlieb aj správy o aktuálnom dianí. „Po skončení vojny sa rodina vrátila z lazov do dediny. Viete, po časoch sú už tie spomienky len také útržkovité, ale zvítali sa aj so synčekom Jurkom, ktorý bol vtedy u nás. Neviem už, či bol chorý a preto nebol s nimi na lazoch, alebo ako to presne bolo. Hlavné je, že rodinu sa podarilo zachrániť. Vyzdvihli si svoje dokumenty a cennosti, ktoré u nás ukrývali a vrátili sa domov do Banskej Štiavnice. „V dedine sa o tom veľa nevedelo. Mnohí mi ani neverili, že to tak skutočne bolo. Dodnes neveria. Moji rodičia o tom nerozprávali. Nepotrebovali sa vychvaľovať. Boli to jednoduchí ľudia. Pomáhať bolo pre nich prirodzené. Robili to z dobrého srdca a kresťanskej lásky. Veď aj oni chovali deti a báli sa o ne. Prišlo im samozrejmé pomôcť rodine s malým dieťatkom. Možno preto tento príbeh upadol do zabudnutia. Popri bežných starostiach a radostiach ostal iba ako spomienka. To však neznamená, že sa neudial,“ pri spomienke na láskavých rodičov sa oči starému mužovi zaleskli slzami.
Stretli sa po vojne
Rodiny sa stretli aj po vojne. Arpád Beseda robil v roku 1951 Pavlovej mamičke zlatý chrup. Vtedy sa Pavel opäť mohol hrať s Jurkom a už aj Marikou, sestričkou, ktorá sa Besedovcom narodila po vojne. „Do teraz si pamätám tabuľu nad jeho ordináciou, kde bolo napísané Arpád Beseda, dentista, Štiavnické námestie,“ potvrdil svoje spomienky.
Poslednýkrát sa rodiny stretli v roku 1978 v Cinobani. Vtedy vznikla fotka, ktorú Pavol s láskou opatruje. „Už som starý, ale ešte raz by som sa chcel s Jurkom stretnúť. Počul som, že sa nás pokúsili v Cinobani vyhľadať, ale neúspešne.“
S postupom času niektoré súvislosti unikajú, spomienky blednú. Keď Pavel mysľou zablúdi do minulosti, oči mu opäť zvlhnú. „Viete si predstaviť, čo si tí ľudia museli prežiť? Nikdy sa na to nesmie zabudnúť, nedovoľme, aby sa opakovali chyby z minulosti,“ upozornil človek, ktorého sa hrôzy vojny ako malého dieťaťa dotkli prostredníctvom židovského chlapčeka. „Ktovie, či ešte vôbec žije,“ podotkol smutne.
Mnohí, podľa Pavla, pochybujú o pravdivosti tohto príbehu. Možno len Jurko, vtedy ešte bábätko, by mohol potvrdiť slová muža, ktorý nosí v srdci jeho rodinu a nezabúda. Snažil sa ho nájsť. Dopátral sa k tomu, že by mohol žiť v Novom Měste nad Metují. Dokonca oslovil aj reláciu Pošta pre teba, aby sprostredkovala toto stretnutie. No osud rozhodol tak, že títo dvaja muži sa už nestretli. Aby mozaika príbehu bola zložená do pravdivého obrazu, bolo potrebné Jurka vyhľadať.
Vďaka dnešným technickým vymoženostiam, sa nám podarilo nájsť niekoľko kontaktov. Niektoré indície viedli do slepej uličky, iné pomohli dostať sa o krok bližšie. Nakoniec sa nám podarilo získať kontakt na novoměstského místostarostu. Keď v slúchadle zazneli slová „to je môj otec“ zrazu celý príbeh nadobudol hlbší zmysel. O niekoľko minút sme hovorili s prekvapeným Jurajom. „Už dávno som sa snažil vyhľadať rodinu, ktorá nám pomohla. Ale nikto nevedel, o koho ide,“ bola prvá reakcia pána s prijemným hlasom, ktorý ešte stále hovorí peknou slovenčinou.
„Keď rodičia o tom hovorili, tak som sa o to nezaujímal. Keď mi to už nebolo ľahostajné, rodičia sa pominuli a zostalo len veľmi málo spomienok. Tak sme sa s rodinou vybrali do Cinobane a za pomoci vtedajšej starostky, pani Švikruhovej, sa nám podarilo nájsť syna a dcéru Spodniakovcov, u ktorých sme sa na lazoch skrývali,“ zaspomínal dôchodca.
Rodiny sa stretli v roku 1958 v Cinobani. Arpád Beseda v baretke, vľavo stojí Pavel Imre. (zdroj: ARCHÍV P. IMRE)Hľadanie bolo neúspešné
Podľa jeho slov tento príbeh pred viac ako desiatimi rokmi uverejnili aj Novohradské noviny. V Cinobani ukazoval fotografiu, na ktorej je rodina Besedová s nejakými ľuďmi, ale nikto ich nespoznal. „Možno to budú Imreovci,“ zauvažoval Juraj a v jeho hlase zaznel náznak nádeje.
Prezradil, že študoval v Prahe, kráčajúc v otcových šľapajách dentistu. Našiel si tam lásku a na Slovensko sa už nevrátil. V spomienkach sa vrátil aj ku hrôzostrašnému zážitku, keď sa jeho rodičia ukrývali na lovinobanských lazoch v sene. „Prišli Nemci a puškami pichali do kopy sena, presne tam, kde sa schovávali rodičia. Bolo to veľmi nepríjemné.“
Priezvisko Imre mu bolo povedomé. Spomenul si aj na to, že predtým ako odišli na lazy, bývali nejaký čas priamo v dedine. „Ten Pavel mohol mať vtedy asi tri roky?“ opýtal sa zrazu, akoby sa mu vybavil nejaký fragment z minulosti. „To by sme sa mohli skontaktovať,“ navrhol.
Dnes si už obidvaja užívajú život na dôchodku. Pýšia sa svojimi deťmi aj vnúčatami. S pribúdajúcimi rokmi často zablúdia do minulosti, obávajúc sa, že príbehy, ktoré by nikdy nemali byť zabudnuté, zapadnú prachom. Kým vojna nitky životov iných pretrhla, osudy Pavla a Juraja spojila. Možno aj vďaka Novohradským novinám sa podarí stretnutie, po ktorom Pavel tak túži a spoja sa cesty, ktoré už dávno boli rozdelené.
Ich príbeh budeme sledovať aj ďalej. Ak sa rozhodnú stretnúť, naše noviny pri tomto dojímavom okamihu určite nebudú chýbať.
