UTEKÁČ. Nad dnešným školstvom častokrát krútime hlavami. Mnohí skôr narodení pri jeho stave poznamenajú „to za našich čias nebolo“. Ale ani v minulosti to nemali učitelia vždy jednoduché. Pri svojom bádaní v obecných kronikách sa Mišovi Šestákovi a jeho tímu podarilo nájsť množstvo zaujímavých informácií. Tie uverejnili v knihe Utekáč na dobových fotografiách 2: Škola, cirkev, kultúra. Za najhodnotnejšie považujú autori tie, ktoré hovoria o živote na pustatinskej škole v Drahovej.
Po odchode učiteľa zostal v byte hmyz
Pri jej založení v roku 1913 patrila pod školu v Kokave nad Rimavicou, samostatnou sa stala v roku 1925. O situácii pred založením sa v školskej kronike píše: „Ľud vzdialený na viac ako 4 km od verejnej školy, bol nútený sám sa starať o vzdelanie svojich dietok. Škôl cirkevných nebolo, ani zvláštnych budov, preto si gazdovia zariaďovali vo svojich domoch súkromné školy. Tieto budovy nijakým pádom nezodpovedali predpisom školským a vyučovanie bolo vydržiavané len cez zimu. Vyučovali vždy gazdovia alebo remeselníci znalí písma, počtov a náboženstva, ktorému vždy kládli najväčšiu cenu.“
Ani postavenie školy v Drahovej nevyriešilo problémy vzdialeností. Niektoré deti museli stále dochádzať päť až šesť kilometrov pešo. Od počiatku fungovania drahovskej školy bol problematický vzťah medzi učiteľmi a miestnymi obyvateľmi. Prví traja učitelia boli Imrich Fekete, Jozef Banhlami a Gustáv Gembický. O prvom z nich sa našiel záznam že bol „Rodom Maďar, neznalý jazyka slovenského.“ Jozef Banhlami „bol rodený čistý Maďar, neznalý slova slovenského, ktorý vyučoval i na Utekáči. Z jeho životopisu nie je nič známo, len to, že v škole nemal učiteľskej autority a bol žiakom na posmech. Pri jeho odchode zostal byt tak nečistý, že trvalo dlhý čas, pokým sa od všelijakého hmyzu očistil.“. O Gustávovi Gembickom z Kokavy nad Rimavicou bolo v kronike uvedené: „Akým jazykom sa vyučovalo, nie je známe, ale bezpochyby maďarským, lebo triedny výkaz bol vedený v témže jazyku. Nemal vôbec žiadnu starosť o školu. Jeho záľubám viacej času venoval ako službe. V zime bol vždy na poľovačke a v lete lapal pstruhy. Dochádzka bola za jeho časov veľmo špatná.“
Rekordér vymeškal takmer päťsto hodín
V hojnejšom počte nenavštevovali žiaci školu ani pri prísnejších učiteľoch. Tí sa neustále sťažovali na to, že v jeseni, na jar a aj v lete rodičia nepúšťali deti do školy kvôli paseniu. V zime zase boli záveje a zlá cesta. Podľa záznamov bolo priemerne prítomných žiakov približne 10 až 15 percent. „Dochádzka je veľmi biedna hneď na začiatku školského roka. Rodičia potrebujú deti najviacej na pasenie a to je tá boľavá stránka tunajšej práce. Dochádzka sa horší, deti už nemôžu chodiť do školy bosé a topánky nedostať. Využívajú toho aj tí, ktorí majú deti zaobuté. Vec sa nedá zistiť a takýmto spôsobom mám zviazané ruky. Nemôžem zasahovať trestami. Musím vyčkať do jari.“ Posťažoval sa miestny učiteľ v roku 1945. Ani v roku 1962 to nebolo lepšie. „Dochádzka žiakov aj v tomto roku bola neuspokojivá. Ešte stále máme rodičov, ktorí nechápu správne pravidelné navštevovanie školy a v mnohých prípadoch i pre malichernosti nechávajú žiakov doma. Priemer na jedného žiaka pripadá v I. triede 97,53 zameškaných hodín. V II. triede dochádzka žiakov bola ešte horšia. Na konci roka na jedného žiaka pripadá priemerne 124,28 zameškaných hodín.“ Rekordérom bol žiak, ktorý vymeškal 458 hodín.
Starosta nepýtal zo školy svoje deti, zaplatil päťsto korún
Niektorí učitelia pristúpili za vymeškávanie k prísnym trestom. Žiakov s najväčším počtom vymeškaných hodín a ich rodičov hlásili úradom, čo neprispievalo k dobrému vzťahu medzi učiteľmi a rodičmi. Niekedy to viedlo dokonca k napätým a dramatickým situáciám. „Postup v udávaní pre neospravedlnenú dochádzku školskú sa prísne dodržiava, ale ide o život tunajšieho učiteľa,“ približuje zápis z roku 1926. O dvadsať rokov neskôr sa už pristúpilo dokonca k finančným trestom. „Dochádzka za mesiac september bola ešte dosť dobrá proti predošlým školským rokom. No neuspokojíme sa s tým, je to všetko málo. Trestné oznámenia začínajú gazdov zas strašiť. Pre postrašenie predbežne je ich len päť kusov poslaných. Len tieto najtvrdšie prostriedky tu účinkujú. Dochádzka za mesiac apríl sa značne zlepšila, azda aj vplyvom toho, že po zimnej pauze od marca podávajú sa opäť trestné oznámenia. Štefan V., vrchol rodičovskej zadubenosti a hriešnej ľahostajnosti, dostal pokutu 400 Kčs za syna, respektíve jeho vymeškanie v marci. Mimochodom, chlapec opustí školu z tretieho ročníka, lebo je rok čo rok neklasifikovaný. Dochádzka za jún bola celkom dobrá. Chýbanie žiactva zapríčiňovali rôzne jarné práce. Ale hlavné je, že rodičia z väčšej časti naučili sa poriadku a deti si riadne pýtali. Vzorom neukáznených rodičov bol Martin H., starosta Drahovej, ktorý zo vzdoru dôsledne nepýtal svoje deti. Smutno, že to robí práve človek, ktorý má byť vzorom v doslovnom slova zmysle. Nuž poučenie dostal, keď zaplatil 500 Kčs, čo trest.“
V Utekáči fungoval čulý kultúrny život
V prvej polovici 20. storočia sa učitelia na odľahlých školách stretávali s problémami, aké si dnes vieme už len ťažko predstaviť. V hornej časti doliny Rimavice bola situácia ešte zložitejšia. Tesne vedľa seba tu existovali dve komunity. Na jednej strane moderná sklárska osada Utekáč, v ktorej sa miesili robotníci viacerých národností, väčšina z nich precestovala za prácou mnoho krajín Európy i sveta. Fungoval tu čulý spolkový život, kino, divadlo, kultúra. Na druhej strane okolo Utekáča roztrúsené usadlosti hospodárov. Tí boli pevne spätí so svojimi gazdovstvami, lipli na tradíciách, sklárov v Utekáči mali za červených čertov či smradľavých hutníkov. Centrom osád bola Drahová, vzdialená z Utekáča necelých päť kilometrov.
Aj medzi školami v Utekáči a Drahovej boli veľké rozdiely. Po materiálnej stránke si nemali veľmi čo vyčítať, obe sa borili so zlým stavom budovy, nedostatkom pomôcok, hoci sklárňou podporovaná utekáčska škola bola na tom lepšie. Zásadný rozdiel bol vo vzťahu učiteľa a rodičov žiakov. Učitelia utekáčskej školy boli v centre diania, podieľali sa na kultúrnom a spoločenskom živote obce, boli funkcionármi spolkov, rodičia vo veľkom množstve navštevovali školské akcie, dochádzka bola na slušnej úrovni.
V Drahovej boli učitelia izolovaní. Prispôsobenie sa pedagógov, ktorí študovali v mestách a teda si osvojili mestský spôsob života, podmienkam lazov bolo problematické. Vzťahy medzi učiteľmi a rodičmi boli napäté, čo dokladajú viaceré zápisy. Gazdovia považovali školu skôr za nutné zlo, a keď deti doma potrebovali k práci na poľnohospodárstve, proste ich do školy neposlali. Rodičia vytrvalo ignorovali akékoľvek akcie školy, jednak pre množstvo roboty na majetkoch a zrejme aj z princípu.
Preč s českým učiteľom
Konflikty vznikali aj z iných dôvodov ako bola dochádzka. V prvej polovici 20. storočia prišiel z Utekáča do Drahovej učiteľ Ladislav Štětina. Bol to Čech, čo za prvej republiky nebolo nič výnimočné. Podľa zápisov v kronike bola jeho slovenčina na veľmi slušnej úrovni. V Drahovej narážal na problémy, ktoré v Utekáči nezažil. Koniec koncov, s Utekáčom mal aj počas pôsobenia v Drahovej veľmi úzke väzby. Bol predsedom miestneho Československého Červeného kríža, členom viacerých spolkov a od roku 1927 viedol agendu obecného úradu v Utekáči. Do vlastivedného zborníka napísal, že drahovský ľud hodne pije, čím si gazdov tiež nenaklonil. V novembri 1926 sa konali voľby do Národného zhromaždenia. V Drahovej, na rozdiel od Utekáča, drvivou väčšinou vyhrala Hlinkova slovenská ľudová strana. „Dňa 22. listopadu po známom víťazstve strany ľudovej s heslom Preč s Čechmi! počali tunajší občania vystupovať proti učiteľovi, rodom Čechovi, že musí zo Slovenska tiež preč. Agitátori nepriateľskej strany lákali v udaný deň tunajších občanov po sv. omši do hostinca pána Gedeona v Kokave nad Rimavicou, príslušníka ich strany, kde ich častovali pálenkou a po pijatike im dali pero do ruky a predložili prázdny hárok papiera, aby ho podpísali, že tunajší učiteľ „neznajboh, socialista a Čech“ musí preč a to od Nového roku. Tento skutok dozvedeli sa príslušníci strany československej soc. dem. v Utekáči ešte v ten samý deň a zvolali schôdzu, kde podali protest proti napadnutiu zaslúžilého pracovníka a to aj na MŠANO do Prahy a tým ich úmysel upokojila.“
Sú to zatiaľ primitívi
O dve desaťročia neskôr, v období tesne po skončení druhej svetovej vojny, kedy bol riaditeľom školy Arnold Kliment, v zápise zo školského roku 1946/47 nepíše o konkrétnom konflikte, ale jasne poukazuje na vzťah učiteľa s rodičmi žiakov. „Za peniaze sa nedalo nič kúpiť. Tunajší gazdovia sa ukázali bezcitnými. Nič nechceli predať, takže mnohoráz bol riaditeľ školy až v zúfalom stave. Mlieko dostal po týždni od jednej rodiny len na príkaz MNV v Kokave, ktorý si vyžiadal. To sa ešte nikomu nestalo. A to preto, že sa riaditeľ usiloval konať svedomite pre dobro štátu a detí, ktoré v mnohom prípade do jeho nastúpenia opúšťali školu už v treťom postupovom ročníku, pretože ich rodičia nepúšťali do školy. K tomu ešte pristúpila tá okolnosť, že za sedem mesiacov nedostával svoje učiteľské pôžitky. Tieto smutné, tragické fakty môjho pôsobenia a mojej nevďačnej, veľmi ťažkej práce, sú len malým zlomkom toho, čo som tu skúsil. Dochádzka je veľmi biedna hneď na začiatku školského roka. Jeden deň príde štvrtina detí, druhý deň druhá. Všetko pre nespratnosť, závistlivosť tunajších osadníkov. Ešte aj dvaja bratia bývajúci na tom istom dvore, majúci majetok v susedstve, nemôžu mať len jedného spoločného pastiera. Jeden má o jeden-dva kusy viacej, sú v hneve so svojimi susedmi. Vždy nejaká príčina tomu zabraňuje. Čo robí týchto ľudí aj voči sebe navzájom takými nevraživými? Tvrdé životné podmienky? Fakt je, že sú to zatiaľ primitívovia, neschopní, až na jednotlivcov, vyšších citov. A krajne uzavretí. Netúžia po osvete. Neveria nám inteligentom všeobecne a učiteľom zvlášť.“
Konflikt medzi učiteľmi a rodičmi v drahovskej škole však nebol náhodný, naopak, išlo v podstate o kontinuálny stav trvajúci niekoľko desaťročí. Či bol spôsobený kultúrnymi rozdielmi alebo proste nezhodou konkrétnych charakterov, sa dnes dozvieme už len ťažko. Rozhodne však išlo o zaujímavý fenomén.
