LUČENEC. „Kde iní hľadajú cestu, my hľadáme prekážky.“ Týmto heslom sa riadi malá skupina Lučenčanov, ktorí sa venujú parkouru. Ide o pohybovú aktivitu, pri ktorej sa traceur, teda osoba, ktorá sa venuje parkouru, presúva z bodu A do bodu B využívaním akrobatických kúskov. My sme sa porozprávali s trojicou mladíkov – Nicolas Slobodník (17), Martin Bartoš (15) a Dávid Medo (16) – ktorí tvoria jadro lučeneckej skupiny Wanted Traceurs. V rozhovore nám porozprávali o svojich začiatkoch, zraneniach či o tom, kde najradšej trénujú.
Kedy sa začali písať prvé strany vašej skupiny?
Nicolas: Ja a Martin sme spolu vyrastali a odmalička nás fascinoval pohyb. Ako deti sme milovali filmy o nindžoch a snažili sme sa ich napodobňovať. Parkour sme v tých časoch nepoznali. Iba sme behali a skákali. Postupne sa k nám pridávali ďalší kamaráti a až neskôr, keď sa parkour začal rozširovať, sme sa vydali týmto smerom. Sledovali sme videá na internete a pomocou nich sme sa učil.
Na začiatku ste teda boli dvaja. Koľko má vaša skupina členov v súčasnosti?
Nicolas: Sme ôsmi, ale stabilné jadro tvoríme štyria. Fungujeme pod názvom Wanted Traceurs a pod touto hlavičkou začíname na webe zverejňovať svoje vlastné videá.
Prečo ste sa rozhodli práve pre parkour?
Dávid: Milujeme šport vo všeobecnosti, najmä futbal, ale parkour je extrémnejší, adrenalínovejší a viac rozprúdi krv v tele. Ja osobne som si už stokrát povedal, že s tým skončím a budem sa venovať niečomu inému. Nikdy k tomu však nedošlo. Parkour sa mi vryl do kože. Je to závislosť, ktorej sa nedá zbaviť. A je lepšie vonku aktívne tráviť čas, ako byť zavretý v izbe pred počítačom.
Zaujímajú sa o parkour aj iní mladí ľudia?
Martin: Áno. Parkour sa postupne rozširuje aj v Lučenci a mnohí nás oslovujú, aby sme ich naučili nejaké triky. Záujem nás vždy veľmi poteší a zvedavcom radi venujeme svoj čas. Dôležité je, aby dotyční mali chuť a odhodlanie naučiť sa niečo nové.
Parkour potrebuje veľké otvorené priestory plné prekážok. V ktorých častiach Lučenca trénujete najradšej?
Dávid: Nemáme konkrétne lokality, tréningovou plochou je celé mesto. Kdekoľvek je nejaká prekážka, tam skáčeme.
Kombinácia akrobatických kúskov a rýchlosti je dosť nebezpečná. Je parkour nebezpečný šport?
Dávid: Každý šport môže byť nebezpečný, keď človek nepoužíva hlavu. Naučili sme sa to na vlastných natiahnutých svaloch a šľachách, zlomeninách a prasklinách (smiech). Treba poznať svoje limity a zdravo riskovať. Niektorí parkouristi dosť riskujú napríklad skákaním vo výškach, ale to už je hazard so životom.
Ako zdravo riskovať, keď sa chcem naučiť salto a nerozbiť si pritom hlavu?
Martin: Treba dodržiavať určitú postupnosť. Nemôžem sa len tak začať hádzať o zem. Keď sa niekto chce naučiť salto, odporučíme mu čistý parkour bez premetov, až kým si telo nezvykne na extrémnejší pohyb. Až potom začíname trénovať saltá na veľmi mäkkom povrchu, aby nedošlo k úrazu.
Spomenuli ste, že svoje prvé skúsenosti ste zbierali na internete. Učíte sa aj pomocou webu naďalej?
Nicolas: Už veľmi nie. Každý z nás si časom vybudoval svoju vlastnú techniku a tú sa snažíme zdokonaľovať po svojom. Nenapodobňujeme iných. Vymýšľame si vlastné kombinácie a inšpirujeme sa navzájom.
Spolupracujete aj s inými komunitami v rámci regiónu či Slovenska?
Nicolas: Zatiaľ nie. Máme však dobré vzťahy s lučeneckými street workoutermi a niekedy si zvykneme zatrénovať spoločne. Obidva športy spája ulica a silná komunita.
Sú s parkourom spojené aj vaše životné ciele?
Nicolas: Áno. Chceli by sme to dotiahnuť čo najvyššie a zviditeľniť sa aspoň na Slovensku. Taktiež by bolo skvelé, keby sme mali vlastnú telocvičňu a živili sa tým, čo milujeme. Ja osobne by som si rád zahral vo filme ako traceur alebo akrobat.
